Peter Macsovszky (1966) a Denisa Fulmeková (1967) nie sú iba dlhoroční priatelia; obaja sú autori niekoľkých kníh, ale i skúsení novinári so záujmom o duchovné hodnoty -- a v neposlednom rade, neskrývane a bez pejoratívnych príchutí, tzv. kaviarenské typy.
Spojenie niekoľkých autorov do "tvorivého tímu" nie je v umení ničím netradičným -- partneri sa môžu navzájom inšpirovať, regulovať svoje protichodné temperamenty, byť si tými najprísnejšími kritikmi. Macsovszky a Fulmeková sa už veľmi dlho chystali napísať román. Počítali s tým, že ak sa do písania vložia naplno, budú sa pohybovať na tenkom ľade. Ich text nebude len slovnou hrou na skrývačku, ale aj silnou provokačnou kávou -- o koľkých kvázikamarátov prídeme, keď si toto o sebe prečítajú?! A tak to riskli. Vydavateľstvo Kalligram vydalo ich Klebetromán s krásnou karnevalovou obálkou Tibora Hrapku.
Literárne nepriniesli nič nové: formálne tvorí knihu pätnásť kapitol, v ktorých sa strieda optika Sebastiána (v ich-forme) a Lary (v tretej osobe jednotného čísla). Pri analýze obsahu je veľmi ťažké vyhovárať sa na literárnu fikciu. Každý, kto sa len letmo ocitol v bratislavskom intelektuálnom mikroprostredí, totiž bez problémov identifikuje jednotlivé postavy. Nie že by to chvíľami nebolo vtipné, to nie -- niektoré klebietky sú naozaj šteklivé. Ak sa však na text pozrieme očami človeka, ktorému bratislavské umelecké panoptikum nehovorí absolútne nič, čaká ho len mätež komických mien, neúmerná záplava postáv a akési banálne historky, ktoré by sa azda ujali ako fejtóny v nenáročnom časopise, ale na knižku je to žalostne málo. Dejová línia (najmä akcia "mediálna loď") je rozťahaná, urozprávaná, jalová. Až dve záverečné kapitoly nečakane odhalia potenciál autorov -- po vágnom mlátení prázdnej slamy zrazu servírujú veľmi vyváženú zmes mrazivej drámy a príjemného humoru. Ale to je na knihu predsa len trochu málo...
Pre koho je teda Klebetromán určený? Koho obohatil, potešil, kto sa k nemu bude dychtivo vracať? Ak sa táto próza stala pre autorov liečebným psychoterapeutickým cvičením, potom mala význam aspoň pre nich dvoch. Je to dôvod na jej publikovanie? Stačí to na román? Má tento text literárnu hodnotu? Pretrvá? Pre mňa sú odpovede na všetky tieto otázky jednoznačné nie.
"...zavše si treba poriadne schuti zavtipkovať a poklebetiť. Klebety nám pomáhajú hlbšie nahliadnuť do štruktúry našich životov. Alebo aj nie. To je jedno," vysvetľuje v románe Sebastián, akoby tušil, že raz niekto zaútočí na jeho nezáväzné trkotanie. Ak si už v dnešnom uponáhľanom svete nájdete čas na knihu, mala by stáť za to. Bohužiaľ, Klebetromán je čítanie jednorazovej spotreby a stratou času.
StoryEditor