Mick Jagger -- prototyp dôchodcu tretieho tisícročia

Druhé pokračovanie celovečerného hraného filmu o Flinstonovcoch by nestálo takmer za nič, keby sa tam neobjavila hviezda pravekej skupiny Stones Mick Jagger a v monológu neuvažovala o vplyve svojho vystrčeného zadku na jasajúce obdivovateľky. Kedysi v rockovom praveku vznikla aj skutočná predloha tejto skupiny so šľachovitým a dnes už aj šľachtickým frontmanom Mickom Jaggerom, ktorý zajtra na pražskom koncerte oslávi šesťdesiatku a skôr symbolicky než naozaj sa presunie do kategórie seniorov v dôchodkovom veku. Táto hranica je relatívna nielen vzhľadom na jeho zachovalý stav (hoci neprajníci v ňom vidia skôr trosku so stopami drogovej minulosti vpísanej do tváre), ale aj na zmenu dôchodkového systému v celej Európe, kde sa odchod mužov na zaslúžený odpočinok posúva o pár rokov neskôr. Micka Jaggera a skupinu Rolliong Stones si môžeme pokojne predstaviť aj na klubovom turné, kde si kapela vráskavých rockerov pripomenie sedemdesiat, a nie iba štyridsať rokov od prvého spoločného vystúpenia, ako to robí teraz. Na trhu prestarnutých hudobných celebrít minulý týždeň vyprázdnil miesto 96-ročný kubánsky hudobník Compay Segundo, takže miesto obstarožnej hviezdy s husto popísaným životopisom, zmyslom pre humor a zdanlivo nesmrteľnými génmi bude treba zaplniť.
Hoci sa dnes takmer celá mediálna žiara sústreďuje okolo Micka Jaggera, nebolo to tak vždy. Publicista Nick Kent spomína, ako so skupinou strávil celé turné na začiatku sedemdesiatych rokov. Jagger sa vtedy spolu s gitaristom Keithom Richardsom začali sami nazývať Žiarivé dvojičky. Keith však už vtedy svoju vedúcu úlohu uplatňoval čoraz menej, najmä kvôli istému vyhasínaniu spôsobenému užívaním neuveriteľného množstva drog. Obaja boli podľa Kenta učebnicovým príkladom protikladnosti. Jegger bol podľa neho v skutočnosti menší a oveľa menej pôsobivý, než by sa dalo čakať, ale musel si podmaniť každú miestnosť, do ktorej vstúpil. "To znamenalo, že musel nepretržite pobehovať dookola, rozčúlene rozhadzovať rukami, mierne krútiť zadkom, rozprávať sa s istými ľuďmi a ostentatívne si nevšímať iných. Bol neustále v pohybe, vyjadroval sa telom ako rozmaznaný jedenásťročný chlapec, ktorého rodičia nechali dlho hore a on sa predvádza na večierku, ktorý sa koná v ich dome."
Skupina prvýkrát spolu hrala v roku 1963 v klube Flamingo v Soho. Ako spomína bývalý gitarista Bill Wyman, kapelu vtedy viedol Brian Jones. Pre milióny fanúšikov, ktorí sa domnievajú, že Rolling Stones boli skupinou Micka Jaggera, môže byť podľa neho šokujúcim zistenie, že v začiatkoch bol jednoducho iba jej spevákom. V etape, keď ešte bola najdôležitejšia hudba, to bol práve Brian, kto o nej vedel najviac a skupinu viedol zo všetkých stránok. Už z tohto obdobia pochádzajú mnohé vďačné historky, napríklad ako rok po vzniku kapela cestovala po strednom Anglicku natlačená v malom mikrobuse. V noci dostali šmyk a havarovali, pričom z auta vypadol obrovský zosilňovač na kolieskach, na ktorom zhodou okolností ležal Keith Richards povestný tvrdým spánkom (resp. hlbokými drogovými kómami) a rútil sa dolu kopcom. Mladého gitaristu stále spiaceho na zosilňovači našla kapela až po hodinovom hľadaní zapadnutého v hlbokej priekope. Keith si údajne nič nevšimol. Podobných historiek sa rokmi nakopilo mnoho, čo je popri tej správnej hudbe druhý základný predpoklad na nehasnúcu popularitu, ktorá sa v čase krízy dá udržiavať aspoň spomienkami.
Každý, kto sa s ním zoznámil, vám povie, do koľkých zaujímavých osobností sa Mick Jagger dokáže prevteliť, tvrdí Nick Kent. "Počas turné som ho zažil ako hedonistu, odpudivého aristokrata, pracanta s rozhorčeným sociálnym cítením, starostlivého otca rodiny, kamaráta, ktorý neskazí žiadnu zábavu, nedotklivú primadonu, narcistického starého buzeranta, bezohľadného biznismena, milujúceho manžela, nenásytného chlípnika. Neexistovala maska, ktorú by si nedokázal nasadiť." Z tohto krátkeho súpisu nakoniec vyvodzuje záver, že vo svojej snahe byť stále o krok pred ostatnými akosi strácal kontakt so samým sebou alebo prinajmenšom s tým základným medzičlánkom, ktorý prináša zmier medzi protikladmi jeho osobnosti. Samotný Jagger svoje premeny vysvetľuje tým, že sa ako chameleón musí správať preto, aby uchránil svoju vlastnú identitu. Priznáva, že je to možno póza, zároveň mu však dovoľuje robiť úplne všetko čo chce. Všetko čo chce skúšal napríklad v osemdesiatych rokoch, keď vydal dva nevydarené sólové albumy. Skupina pomerne rýchle pochopila synergický efekt a na konci desaťročia usporiadala obrovské a mimoriadne úspešné turné, ktorému predchádzalo vydanie albumu Steel Wheels. Odvtedy skupina na podobné veľké akcie vyráža pravidelne, najnovšia šnúra prebieha v tomto roku. Ironicky vyznieva vyjadrenie bubeníka Charlieho Wattsa z polovice osemdesiatych rokov, keď sa desil predstavy, že by mal opäť ísť na turné s Rolling Stones. "Neviem si to predstaviť. Stále sa vidím, ako s nimi hrám a pred pódiom sú všetky tie šestnásťročné dievčatá a jačia na nás. Chcem povedať, že moja dcéra je už staršia než ony! Jednoducho som zistil, že to všetko je tak trochu trápne."