Nech si cez týždeň pustím televíziu kedykoľvek večer, najviac dvoma, troma klikmi som na nejakom seriáli. Spokojnosť, veľká, samozrejme, seriálový boom konečne kulminuje aj v našej domovine. Dáva sa viac-menej všetko z prvej ligy, síce s ročným, prípadne dvoj- a viacročným meškaním, ale dáva. Len sa mi zdá prekriminálkované. Akoby nejaký akostný krimiseriál bežal každý deň aspoň jeden. Nič proti nim, ale nebyť občasného osvieženia Dr. Houseom, Klinikou Grace a Zúfalými manželkami, človek dostáva chuť nejaký trestný čin spáchať. Lebo čoho je veľa, toho je veľa. Najsmutnejšie však je, že medzi tou záplavou kvantity sa už človeku nechce hľadať kvalita, hlavne ak je jej tam čoraz menej. On je s tými seriálmi všeobecne problém. Prvé série vospolok ašpirujú na najvyššie televízne méty a dokazujú, že v kom v Hollywoode drieme aspoň štipka talentu, ten píše seriály, ďalšie série však kvalitatívne prepadajú až na samé dno. Invencia a originalita rýchlo vyprchajú, nahradí ich zotrvačnosť, klišé a šablónovitosť. Ľudia už sú však zaháčkovaní, a tak sa pozerajú. A keďže majú rozpozeraných hneď niekoľko seriálov, na nové už nemajú ani čas, ani chuť. A ako to býva, veľké veci im utečú pomedzi prsty. Tak pred mesiacom sa v ponuke slovenských televízií objavil seriál Volajú ma Earl, jeden z najúspešnejších sitcomov súčasnosti. Vtipný, ironický, troška kontroverzný, s reálnou šancou stať sa podobne dôležitým, ako svojho času Priatelia. Len netuším, či sa naň ktosi díva. Do toho vlaku sa síce ešte stále dá naskočiť, ale už to nie je taká sranda, ako keď sa veziete od začiatku. Aby neušiel ďalší vlak -- 22. 5. sa začína ďalší podobne veľký seriál, britský The Office (v tv programe hľadajte Kancl), formálne i obsahovo unikátny kus, možno nie úplne pre každého, ale o to dôležitejší. Nie preto, že je vtipný, ale preto, že vlastne vtipný nie je a jeho diváci sa aj tak nedokážu prestať smiať.
Autor je teoretik popkultúry a vysokoškolský pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.
StoryEditor