Profesor filozofie a teórie médií na vysokej škole umení v Karlsruhe Boris Groys v jednej svojej štúdii s názvom Retechnizácia umenia spomína na rozhovor s riaditeľom istej provinčnej nemeckej Kunsthalle. Opýtal sa ho, či zvykne vystavovať aj videoumenie, resp. nové médiá. Riaditeľ pohotovo zareagoval, že vystavovať tzv. nemateriálne umenie tohto typu si nemôže dovoliť, pretože technika, ktorá je na to potrebná, je príliš nákladná. Preto sa v rámci výstavnej koncepcie obmedzuje na tradičné umelecké disciplíny. Tzv. materialita umenia je úzko prepojená s fyzickým zapojením autora do procesu tvorby umeleckého diela. Princíp bol radikálne nabúraný avantgardami zo začiatku 20. storočia, keď na scénu nastúpil Duchamp a jeho ready-made. Tento model spochybnil akýkoľvek materiálny proces tvorby, ktorý obmedzil na prepožičanie statusu umenia predmetu každodennej spotreby. Produkciu nahradila selekcia z už existujúceho a "neumeleckého". Náročnosť materiálneho procesu tvorby je však kompenzovaná inde. Čím viac sa umenie stáva gestom, o to viac treba venovať pozornosť jeho objasneniu divákovi. Vysvetlenie aktu je neodmysliteľné, aby (ako umelecké dielo) neostal nepovšimnutý. Akt by mal mať svedkov a mal by byť dostatočne zdokumentovaný, aby nadobudol určitú validitu. Za svedka možno považovať systém súčasnej umeleckej prevádzky. Jej hlavná funkcia spočíva v dokumentácii konania umelcov a informovaní verejnosti o tomto konaní. Táto funkcia je až príliš materiálna a na fyzickú činnosť vyslovene náročná: stavajú sa čoraz väčšie múzeá a kunsthalle, publikujú sa čoraz hrubšie a výpravnejšie katalógy k výstavám. Čoraz podstatnejšia je komunikácia, organizácia, koncepcia. Tak sa stalo, že súčasné umenie vo svojej nemateriálnej podobe je v konečnom dôsledku pomaly rovnako časovo náročné ako poctivo namaľovaný barokový obraz šerosvitom. Autorka je výtvarná kritička