Pravidlá poézie ulice určite nezapadajú do systému zaužívaných estetických kritérií, preto účinkujú (u nás stále najmä na deti a tínedžerov). Ani jazyk ulice však nemusí lízať priamo dno stoky. Povedzme si otvorene, domáci rep stále neznie plynule a jednoliato ako jeho americké predlohy. Zrádza nás vlastný jazyk? Český muzikológ Josef Vlček je presvedčený, že áno. "Zatiaľ čo angličtina je jednoslabičná, ľahko sa v nej robia výrazové skratky, jednotlivé slabiky sa dobre rytmizujú, čeština aj slovenčina má troj- a viacslabičné slová, s ktorými sa zle manipuluje." Zúfalo a neprirodzene podľa neho pôsobia najmä obrátené prízvuky -- namiesto na prvej slabike sú na tretej. Stále sa čaká na niekoho, kto by dokázal túto bariéru prelomiť rovnako, ako sa to v country podarilo Janovi Vyčítalovi. Naopak, hudobný publicista Tomáš Prokopčák tvrdí, že kto ovláda jazyk, dokáže dobre repovať aj v slovenčine.
Nasrať na celý konzumný svet,
lebo rep je novodobý punk, punk is not dead.
A prevrat nikdy nespí, takže anarchia,
odpratať preč hovná z telky aj rádia
Oral poetry
Text skladby Hardkór tatranského rapera Zverinu môže niekomu naozaj pripadať "hardkór". Autor však s radosťou podporuje tézu, ktorá hip-hop prirovnáva k literatúre. "Jednoznačne robíme umenie. Medzi básnikmi pred nami a teraz nie je žiadny rozdiel, len my prezentujeme poéziu iným spôsobom -- prevedieme ju do zhudobnenej formy." Zverina ako nasledovník Ivana Kraska či Hviezdoslava (Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov? / Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou vbŕsť do bahna? / Ký upír to a mlok?) vie, že základom hip-hopu sú dobré texty.
Z postu básnika ho nezhadzuje nikto, ani Vlček, hoci ten vidí iné súvislosti. "Amerika, v ktorej sa hip-hop zrodil, mala už od Ginsbergovho Kvílenia a Whitmanových Stebiel trávy tradíciu tzv. oral poetry, teda poézie, ktorá vznikala s vedomím, že je recitovateľná..." Boli to básne vytvárané rytmom reči. Rep teda v USA zapadá do vývojového prúdu, zatiaľ čo u nás je skôr zaujímavou novinkou.
Bratu, nie štátu
Pôvodný hip-hop vyšiel z černošského geta, opisoval sociálne problémy: chudobu či rasové utláčanie. Naši raperi sa orientujú skôr na svoj osobný život: sex, alkohol, vieru, rodinu. Z ich textov sa dá vyčítať, ako žijú a čo prežívajú. Tomáš Prokopčák pripomína, že na Slovensku sa sociálne obdobie hip-hopu akoby "prepieklo". Skupina Názov stavby napríklad v skladbe Štát ťa núti v roku 2002 kritizovala spoločenské problémy, vtedy však nebolo zaostrené na hip-hop. Dnes, keď hip-hoperi vedia, že si môžu zarobiť, objaviť sa v hitparádach a na nosičoch, venujú sa iným témam. "Stále sú kapely ako Druhá strana, ktorých členovia repujú o tom, že žijú na ulici, sú napoly bezdomovci. Povedzme reperi z A.M.O. takéto problémy nikdy nemali, tak o tom nebudú hovoriť. "Hrali by sme sa na niečo, čo nie sú, a ľudia by ich prekukli."
Omnoho radšej si naši reperi prostredníctvom textov vybavujú osobné účty. "Je to nutné," tvrdí Zverina. "Ak mi niekto nesedí, tak to poviem. U nás to nefunguje tak, ako na gitarovej popscéne. Oni určite tiež majú medzi sebou problémy, a neodvážia sa povedať to. Sú to falošní buzeranti!"
Práve uvedené skvosty hip-hopu však často balansujú na hrane znesiteľnosti. Rytmusov výstup v skladbe Ivan T. z Prešova označil Michal Kaščák v časopise .týždeň plným právom za "normálne zlo". Raperi nešetria ani svojich, v porovnaní s Rytmusovými vrhmi na Táslerovu adresu však verše Zverina, ty sk... tatranský pes / mohol by si zas do doliny zliezť / opustiť horské praktiky / prestať j... kamzíky / robiť svoj rep / a nemiešať sa do politiky pôsobia ako priateľské potľapkanie po pleci.
Hranice ulice
Texty hip-hopu sa nevyhnú vulgarizmom, pretože -- ako hovorí Zverina -- hip-hop je pravdivý. "Keď som s kamošmi, nadávame. Preto nadávam aj v repe. Inak by vyzeralo, že cenzurujem sám seba." Vlček sa domnieva, že moderný jazyk často znie ako hrmot slov a obyčajná myšlienka nedokáže zaujať. "Chápem, že títo chlapci chcú byť počutí, a teda používajú vulgarizmy ako prostriedok, vďaka ktorému počutí budú. Je to sociálny jav, ktorý vychádza z potreby vyjadriť niečo inak než ostatní."
Podľa neho to súvisí aj s dospievaním. Väčšina muzikantov z ľudu, samoukov, má potrebu negatívne sa vymedziť voči okoliu. Mnohí hip-hoperi však chápu, že skladby, v ktorých sa každé druhé slovo musí vypípať, strácajú údernosť. "V silných textoch, ktorými chcem niečo povedať, sa snažím nenadávať, aby ich mohla prijať čo najväčšia skupina ľudí," tvrdí Zverina. Ak je vulgarizmus používaný s mierou a na pravom mieste, práve vtedy dostáva publikum "pecky". "Vždy sa však nájdu extrémy, ktorým to nedôjde. Potom vypúšťajú prúd slov, ktorý pôsobí ako vracanie," dodáva Vlček. Ak je budúcnosť poézie v repe, nech žije. Básnici si vždy mohli dovoliť viac ako iní -- prirovnávali ich k bláznom. Deti ulice nikdy nebudú moralistami. Mohlo by im však záležať aspoň na estetike.