Poznáte bájku o optimistickej žabe? Keď nie, Marián Labuda alias Jozef Tiso vám ju porozpráva. S nohami v lavóre. Ak si niekto predstavoval hru o vyhladzovačovi slovenských židov plnú silných hodnotiacich súdov a adrenalínového hnevu, bude sklamaný. Autor monodrámy (scenárista a režisér Rastislav Ballek) s jednoduchým, ale mnohoznačným názvom Tiso, ktorá mala premiéru v odvážnom divadle Aréna minulý štvrtok, síce ostal sarkastický, ale najmä korektný a ľudský. A možno aj trochu opatrný. Ale to by sa mu dalo pri danej téme odpustiť. Veď je priam malý zázrak, že niekto konečne "nahryzol" nepríjemnú tému a dokonca si dal tú námahu a povýšil ju na umenie.
A tak od zobrazenia kontroverzného katolíckeho kňaza a prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1939 -- 1945 Jozefa Tisa čakáte všetko, len nie obraz človeka vyzliekajúceho si ponožky či hryzúceho do pomaranča. Človeka na jednej strane poriadkumilovného a milujúceho slovenský národ, jeho rodinné tradície i optimizmus, no na druhej strane zaslepeného paranoika fanaticky kričiaceho: "Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí."
Nosným pilierom hry je, samozrejme, herecké majstrovstvo Mariána Labudu, ktorý už len svojím telom hovorí: "Som muž hlbokých vášní." A tak sa divák mlčky preváža po "húsenkovej" dráhe: raz o krásnoduchej mládeži slovenskej rozpráva krotko ako baránok či éterická bytosť nadnášaná svojím idealizmom a krasorečnením, inokedy blčí nad českým centralizmom, nebezpečne červenie, zvyšuje hlas, pľuje a tu i tam zotrie pot z čela svojej vyčerpanej tváre. Nápadne pripomínajúc iného skvelého rečníka...
Autori sa pomerne úspešne vyhýbajú úskaliam monodrám, ktoré môžu nedostatkom dynamiky dnešného diváka nudiť a Labudov monológ v pravý čas zachraňujú živým speváckym zborom (zbor Technik pod vedením Branislava Kostku). Spevákmi zaplavené pódium ostro kontrastuje s prázdnym javiskom dovtedy okupovaným postavou jediného muža. Vrcholom hry je ich premena na židovskú masu strácajúcu sa v plynových komorách, na pozadí ktorej Elo Romančík číta autentický list rabínov židovských náboženských obcí na Slovensku: "V najväčšej núdzi svojho srdca obraciame sa na služobníka Božieho, aby vypočul hlas osemdesiattisíc nešťastníkov, ktorí sa chvejú o svoj život a život svojich najdrahších a nechcú nič len si zarábať na suchý chlieb v pote svojej tváre..."
Je dobré, že sa vraciame k postave slovenských dejín politicky zodpovednej za "perfídnu obchodnú dohodu s fašistickou nemeckou ríšou", ktorej obeťou bolo 72-tisíc brutálne odtransportovaných židov do vyhladzovacích táborov. Hra nesúdi, len naznačuje veľké ľudské zlyhanie (človeka, ktorý možno chránil ubolené ženičky z Kysúc doplácajúce na židov a diétovaných Čechov tlačiacich sa v úradoch a bankách, páchajúc však pri tom ešte väčší zločin). A možno to je pravá cesta, ako sa s touto najtragickejšou postavou moderných slovenských dejín vyrovnať. Bez zbytočných emócií i šírenia nenávisti.
Tesne pred popravou počas poslednej spovede Tiso pokorne a úslužne kľačiac pred mladým kňazom hovorí: "Pamäť mi už akosi neslúži..." Jožko, ani nám, neboj sa. Aj preto je užitočné si ju osviežiť.
StoryEditor