Najpotešujúcejšie na Čarovných právach (treťom románe Terryho Pratchetta z cyklu Úžasná Plochozem v slovenskom preklade) je, že naň nebolo treba čakať takmer rok, ako to bolo v prípade predchádzajúcej Ľahkej fantastiky.
V Čarovných právach (Talpress, preklad Vladislav Gális) sa čitateľ vracia do sveta Úžasnej plochozeme už ako poučený a svetaznalý, vie teda, ako tam veci fungujú, aké má táto fiktívna Pratchettova fantasy realita zákonitosti a pravidlá. Po nevyhnutnom kozmologickom úvode -- Plochozem je svet na chrbte obrovskej vesmírnej korytnačky A´Tuin -- začína Pratchett budovať tradičný kauzálne uzatvorený príbeh s náležitým dramatickým oblúkom. Ale koná tak s celkom jasným zámerom parodovať, rozosmiať, pobaviť svojho vďačného čitateľa. Osnova príbehu je jednoduchá, navzdory pravdepodobnosti a tradíciám sa do čisto mužského prostredia Neviditeľnej univerzity -- starodávnej, váženej a skrz-naskrz surealistickej inštitúcie sídliacej v meste Ankh Morphok -- pokúša dostať dievča, aby sa stalo čarodejníkom. Nie čarodejnicou!
Fantastické feministky
Na počiatku bol fatálny omyl staručkého mága, ktorý zveril svoju magickú palicu čerstvo narodenému dieťatku bez toho, aby si overil jeho pohlavie. Dievčinka sa volá Esk, narodila sa a vyrástla na vidieku. Aby ju nástrahy veľkomesta nepokazili, do Ankh-Morporku sa spolu s ňou vydáva jej mentorka, Esmereld Paprčivá, dôstojná žena z ľudu, bylinkárka, mastičkárka, veštica, pôrodná babica, skrátka prírodná neškolená čarodejníčka, pohlavím, naturelom, charakterom aj svetonázorom. Hádam by všetko dopadlo najlepšie ako mohlo, ak by sa mágovia na Neviditeľnej univerzite až príliš nedržali veci zvanej Tradícia, veci, ktorá im bráni prijať dievča na štúdium čohosi takého tajomného, ako je mágia. Jazykom feminizmu: zápletka Čarovných práv využíva klišé o rodových predsudkoch zasadené do fantasy sveta, komického už svojho povahou. Terry Pratchett ich napísal ešte v roku 1987, teda v časoch, keď téma emancipácie potrebovala paródiu ako soľ. Ak k tomu Pratchett ešte pridal motív vidiečana vo veľkomeste, o humorný potenciál Čarovných práv sa už báť nemusel. Obe zložky majú dostatočné predpoklady komickosti, stačí ich len uvoľniť typickými literárnymi prostriedkami -- ironizovaním, hyperbolou, personifikáciou, zveličením, alúziou, nonsensom.
Viacrozmerná Plochozem
V praxi to znamená opisovať bizarné, neuveriteľné kulisy tak, ako by boli reálne, akoby boli bežnou súčasťou mimoliterárnej skutočnosti. Že Pratchett tento spôsob tvorby bravúrne ovláda, dokázal už v prvých dvoch románoch z plochozemského cyklu. V tom treťom ho zastihujeme vo vrcholnej forme, keď už je ako spisovateľ dostatočne suverénny na to, aby jeho humor nepôsobil kŕčovito, ale ešte nie je rutinérom píšucim automaticky podľa zavedenej schémy, aby uspokojil požiadavky trhu. Pravidelný čitateľ Plochozeme sa tak môže tešiť na remeselne vydarený, pôvodný a zväčša skutočne vtipný humoristický fantasy román, v ktorom Pratchett ešte nevykráda sám seba a zároveň čitateľovi ponúka okrem ťažiskového príbehu aj osvedčené a obľúbené čerešničky na torte. Je nimi napríklad epizódna prítomnosť najpopulárnejšej plochozemskej postavy -- Smrťa, ale aj opätovné stretnutie s fascinujúcim knihovníkom Neviditeľnej univerzity -- mágom premeneným na orangutana, ktorý všetky situácie glosuje lakonickým Oooak. Čarovné práva sú vďaka tomu aj dobrou príležitosťou zažiť Úžasnú Plochozem po prvýkrát. Čitateľovi -- novicovi totiž predstavia tento svet v jednom z najlepších príbehov, aké v ňom kedy vznikli.