Česká kapela Mňága a Žďorp z Valaského Meziříčí má aj na slovenskej strane množstvo fanúšikov. Tí pätnásť rokov sledovali jej viac či menej vydarené počiny: od úspešného Made in Valmez, ktorý v roku 1991 prelomil mediálne ľady, cez skvostné Ryzí zlato, soundtrack k Zelenkovmu filmu Happyend, až po nedávny výber hitov Jen pro vlastní potřebu či posledný, mierne rozpačitý Web Site Story. Zatiaľ čo ďalší album kapely je v nedohľadne, líder zoskupenia Petr Fiala verným fanúšikom odkazuje: Práve dozrel čas na druhú sólovú platňu...
Kapelník bez kapely
Je čas! (EMI 2005) -- tak znie titul aktuálneho Fialovho albumu. Prvé sólové vysadnutie z rozbehnutého kapelového vlaku sa udialo pred jedenástimi rokmi za asistencie folkového pesničkára Karla Plíhala. Nečum a tleskej! (EMI 1994) prijali poslucháči Mňágy nadšene aj rozpačito. Odosobnenie od naivnej a mierne recesistickej poetiky poukázalo na iný rozmer Fialovej osobnosti. Hlavnú úlohu prevzali texty, slovné hračky, metafory a rozmarné (takmer "plíhalovské") veršíky. Ani po rokoch sa žiadne zásadné zmeny neudiali. Jeho "cyklistkám se motají cykly" a pokiaľ je so svojou milou zadobre, tak jeho želaním je "navzdory době postele srazit k sobě". Hrdinami sú "postavy z tragikomiksů / Které svůj osud tupým nožem krájí" a on sám vyznáva, že "prožil všechno / dechovku i techno". Úvodný singel Na eskalátorech sa opisom všedných udalostí pokúša priblížiť k realite. Nezainteresovanému poslucháčovi opisuje so stoickým pokojom nočnú metropolu ("Je půlnoc / Nohy vleču noční Prahou / Chvíli pěšky / A chvíli podzemní dráhou"). Celkovú pohodu narúšajú syntezátorové bicie či inštrumentálne medzihry. Tanečnosť a decentné "hrátky" s elektronikou (Neodešla, Jen tebe) väčšmi ako Mňágu pripomínajú syntetického pesničkára Mobyho. Slovné hračky bez dejovej línie často len navodzujú atmosféru ("V prázdné restauraci prázdného hotelu / Hraju si sirkama, usínám u stolu"). Posolstvo sa snaží zanechať len v záverečnej Když se zešeří. Vyznieva však nerozhodne a celkový dojem speje k bezvýchodiskovej skepse ("A není vítezů / A není poražených").
Rock bez gitár
Keď Petr Fiala v roku 1989 prvýkrát (ešte pod pseudonymom Jonáš Hvězda) sólovo vystúpil na pražskom festivale Rockfest, hudobná publicistika ho nazvala skeptickým Bowiem českého rocku. Fialovmu mierne monotónnemu prejavu pristane melanchólia. Azda aj preto vystriedal zádumčivého Karla Plíhala ostravský producent, zvukový inžinier a Fialov dlhoročný kamarát Petr Slezák. Rok zvukových úprav a vyvažovania nástrojových korekcií však nedopadol najšťastnejšie. Pilierom je trojica hráčov na klávesové nástroje a gitara samotného lídra. Najmä rytmike -- basgitarám, bicím a perkusiám, preto jednoducho chýba ľudský rozmer. Aj tak patrí producentovi uznanie za viacfarebnosť, ktorú z toho dokázal vyťažiť. Je čas! zrejme nebude míľnikom Fialovej kariéry a u fanúšikov Mňágy zapadne pravdepodobne prachom. Je však pokojnou poprockovou reflexiou okolitého diania. Nie toho dôležitého, ale všedného a každodenného. Pre niekoho to je málo. Poslucháčske ohlasy Fialovho "obyčajného", ale úprimného sveta na domovskej internetovej stránke však svedčia o opaku.