Tajomný fenomén pevného a zároveň krehkého skla sprevádzal ľudstvo od raných civilizácií. Sklo bolo prvou synteticky vyrábanou látkou bežnej spotreby, ktorá predbehla plastické hmoty a iné materiály o štyri- až päťtisíc rokov.
Technológiu výroby skla poznali už starí Egypťania, ako aj iné staroveké národy. Nálezy dokazujú, že na územie Slovenska začali sklo dovážať po obchodných cestách z vyspelejších častí sveta ľudia doby bronzovej. Postup výroby skla priniesli do strednej Európy pravdepodobne Kelti, obývajúci Slovensko v posledných storočiach pred prelomom letopočtov. S určitosťou možno tvrdiť, že sklo vyrábali remeselníci Veľkej Moravy, o čom svedčia nálezy sklárskych kupolových pecí.
Od hút k prvým továrňam
Prvé písomné zmienky o sklárňach na Slovensku pochádzajú z druhej polovice 14. storočia. Spočiatku vznikali najmä v banských oblastiach, preto je pravdepodobné, že dodávali rôzne druhy technického skla pre potreby chemických postupov v hutníctve a skúšobníctve. Prvé známe sklárne pracovali v Sklenom a v Sklených Tepliciach.
Počas 16. až 18. storočia sa výroba skla sústreďovala v horských regiónoch s dostatkom bukového dreva na vykurovanie pecí a so zásobami kremičitého piesku. Vznikali celé sklárske oblasti s viacerými hutami, najmä v priestore medzi Detvou, Lučencom a Kokavou nad Rimavicou a v okolí Bardejova. Niektoré z tunajších hút postupne nadobudli manufaktúrny a neskôr aj továrenský charakter, napríklad sklárne v Gápli a Utekáči. Sklárske huty zakladali predstavitelia šľachty alebo mestá a následne ich prenajímali sklárskym odborníkom. Vyrábalo sa najmä úžitkové, technické a tabuľové sklo. Kvalitnejšie druhy skla sa museli dovážať, napríklad z Benátok a neskôr najmä z českých krajín. Od 18. storočia začali sklárske výrobky okrem šľachty a bohatého meštianstva využívať aj širšie vrstvy.
Kapitalistický rozmach
Výrobky sklární na území Slovenska nadobudli vyššiu úroveň v prvej polovici 19. storočia, keď sa práve sklárstvo zaradilo medzi priekopnícke odvetvia továrenského charakteru výroby. Už v 30. a 40. rokoch 19. storočia sa niektoré staršie a novo založené sklárne rozvinuli na veľké manufaktúry, pracujúce ako kapitalistické podniky s vysokým počtom zamestnancov.
Boli to najmä sklárne v Utekáči, Sihli a v Lome nad Rimavicou, prenajaté od šľachtických vlastníkov bratmi Kuchynkovcami, ktorí v nich zamestnávali až do 300 osôb, alebo o sklárske podniky v Hriňovej a Skalisku, prenajaté podnikateľom Pergerom. Ten zamestnával 360 ľudí. Jemne ryté a brúsené sklo z uvedených podnikov získalo vysoké ocenenia na výstave v Budapešti a dostalo sa až na svetovú výstavu v Londýne v roku 1851.
V druhej polovici 19. storočia sa územie Slovenska stalo vo sfére sklárskej výroby najvýznamnejšou oblasťou Uhorska. Počet sklárskych hút klesal, ale výroba sa koncentrovala do závodov s parným, vodným a neskôr aj s elektrickým pohonom. Na začiatku 20. storočia pracovalo na Slovensku najmenej 20 továrenských sklární, z ktorých desať zamestnávalo viac ako sto a päť viac ako 300 zamestnancov.
Zo starších sklární patrili medzi najvýznamnejšie závody v Uhrovci, Hriňovej, Utekáči, Málinci alebo v Katarínskej Hute. Od konca 19. storočia k nim postupne pribúdali nové moderné sklárne v Kokave nad Rimavicou, Lednických Rovniach, Nemšovej a Novej Bani, založené v rokoch 1891 až 1907. Dôležité miesto v odvetví mali aj sklárne v Cinobani, Českom Brezove, Zlatne, Rudne nad Hronom, Zliechove, Tepličke a Kružlovskej Hute.
Priekopníkmi sklárstva boli odborníci a podnikatelia, ako napríklad J. Kossuch, vlastník sklárne Katarínska Huta, a podnikateľ V. Schreiber, ktorý ovládal sklárske závody v Uhrovci, Lednických Rovniach a Nemšovej. Slovenské sklárne okrem tradičných druhov umeleckého a úžitkového dutého, lisovaného alebo tabuľového skla rozšírili sortiment aj o nové druhy technického skla pre rodiaci sa priemysel a modernú bytovú výstavbu. Vyvážali do celej Európy, ako aj do zámoria. Pred prvou svetovou vojnou Slovensko produkovalo asi dve tretiny hodnoty uhorskej sklárskej výroby. V roku 1910 v 18 továrenských sklárňach Slovenska pracovalo 2 889 ľudí.
Tvrdá konkurencia
Po roku 1918 sa v rámci novej ČSR rozvinutý sklársky priemysel Slovenska dostal do bezprostrednej konkurencie s vyspelým sklárstvom českých krajín a zároveň stratil podstatnú časť trhov na území bývalého Uhorska. Nevýhodné výrobné podmienky a nižšia technická úroveň v porovnaní s českými sklárňami, ktoré predstavovali svetovú špičku, mali za následok zánik viacerých popredných podnikov. Držať krok s technickým rozvojom nestačili najmä sklárne orientované na technické a úžitkové, predovšetkým tabuľové sklo. Zatiaľ čo v českých krajinách bola jeho výroba mechanizovaná, slovenské sklárne na tabuľové sklo pracovali prevažne ručne.
Ďalší veľký problém predstavovali dopravné náklady. Sklárne so staršou históriou vznikali v regiónoch s bohatstvom dreva a ďalších surovín, ale bez ohľadu na dopravné podmienky. Preto boli často situované vo veľkej vzdialenosti od hlavných ťahov železničnej siete, ktorá v medzivojnových rokoch bola jediným rozvinutejším dopravným systémom.
Konkurencii nakoniec podľahla jedna z najväčších sklární v Kokave nad Rimavicou, ako aj stredne veľké podniky v Rudne nad Hronom, Tepličke pri Žiline, Uhrovci, Hriňovej a inde. Do roku 1930 klesol počet továrenských sklární na jedenásť a počet zamestnancov sa znížil na 1970.
Prežili len niektorí
Z podnikov, ktoré si zachovali existenciu, väčšina pracovala s veľkými prestávkami. Úspešnejšie boli sklárne zamerané na luxusné duté sklo, najmä brúsené. Určitý rozvoj zaznamenali napríklad sklárne Lednické Rovne a Katarínska Huta.
Z podnikov na technické sklo bol pomerne úspešný len závod v Utekáči, dodávajúci žiarovkové banky pre firmu Tungsram v Maďarsku. V 30. rokoch firma Tungsram otvorila v Bratislave nový moderný závod s mechanizovanou výrobou elektrických žiaroviek.
Počas medzivojnového obdobia sa väčšina sklární orientovala na vzdialenejšie trhy, predovšetkým v zámorí. Po zániku ČSR v podmienkach vojnovej slovenskej republiky sa prístup na tieto trhy skomplikoval a väčšina sklární bola opäť v zložitej situácii.
Rozmach nastal iba v sklárňach Lednické Rovne, ktorých sa cestou arizácie zmocnil nemecký kapitál. Noví majitelia sklársky závod modernizovali a s podporou vládnych kruhov sa tu začala veľkovýroba technického skla pre celé Slovensko aj na vývoz.
Zmena sortimentu
Po roku 1945 ostali na Slovensku v prevádzke sklárske závody Nemšová, Lednické Rovne, Katarínska Huta, Utekáč, Málinec a Nová Baňa, ktoré boli postupne znárodnené.
Hospodárstvo v nových podmienkach vyžadovalo od sklárskeho priemyslu nové druhy technického skla a sklených materiálov vo veľkých množstvách. Rast životnej úrovne si zároveň vyžiadal prudký rast výroby úžitkového skla. Rekonštrukcia starších závodov a výstavba nových podnikov sa preto uberali týmto smerom. Vznikli úplne nové centrá sklárskeho priemyslu.
V Trnave vtedajší režim vybudoval počas 60. a 70. rokov jeden z najväčších závodov v Európe na výrobu sklených a minerálnych vlákien, ako aj na výrobky z týchto materiálov. Podnik niesol názov Skloplast.
Na podobný výrobný program prešli po zásadnej rekonštrukcii aj staršie sklárne v Novej Bani.
Široký sortiment nových druhov technického a laboratórneho skla začal dodávať nový podnik Technické sklo v Bratislave.
Ďalší nový závod v Poltári sa zameral na veľkovýrobu úžitkového, ako aj ušľachtilého olovnatého skla v moderných prevádzkach so sklárskymi strojmi a s automatickými linkami.
Sklárne v Nemšovej prešli pod novým názvom Skloobal na automatizovanú výrobu mnohých druhov úžitkového obalového skla. Zároveň sa však zachovala tradícia ručnej alebo čiastočne mechanizovanej výroby umeleckého skla vo viacerých starších a v niektorých nových závodoch.
Opätovný rozvoj
Z celoštátneho hľadiska bol sklársky priemysel koncentrovaný do štyroch národných podnikov, ktoré od roku 1972 podliehali generálnemu riaditeľstvu Tatrasklo so sídlom v Trnave. Sklárska produkcia sa v rokoch 1948 až 1980 zvýšila v peňažnom vyjadrení zo 100 miliónov na 1,4 miliardy Kčs. Na prelome 70. a 80. rokov slovenský sklársky priemysel dodával odberateľom okolo 17-tisíc ton sklených vlákien, 110 miliónov fliaš a 120 miliónov obalového skla ročne.
Sklársky priemysel pokračoval v pomerne úspešnom rozvoji aj po roku 1989. Všetky kľúčové podniky odvetvia sa udržali na trhu. Niektoré sklárske podniky privatizoval domáci kapitál, napríklad sklárne Rona Lednické Rovne a Slovglass Poltár.
Od konca 90. rokov pribúdali i zahraničné investície. V januári 2001 prevzala bývalý Skloplast Trnava americká nadnárodná spoločnosť Johns Manville so 40 závodmi na troch kontinentoch. Trnavské sklárne sa stali najväčším závodom spoločnosti v Európe.
Ďalší bývalý podnik Skloobal Nemšová odkúpila roku 2002 švajčiarska spoločnosť Vetropack Holding. Z ďalších sklárskych podnikov pracujú napríklad Izomat Nová Baňa a Technické sklo Bratislava. Koncom minulého roka zamestnával sklársky priemysel približne 5 200 ľudí. Tržby celého odvetvia dosiahli vlani 11,7 miliardy korún, z čoho vyše 70 percent predstavoval export. V rokoch 2005 až 2009 plánujú sklárne celkové investície 20 miliárd korún.
StoryEditor
Výrobu skla priniesli na Slovensko Kelti
Tajomný fenomén pevného a zároveň krehkého skla sprevádzal ľudstvo od raných civilizácií. Sklo bolo prvou synteticky vyrábanou látkou bežnej spotreby, ktorá predbehla plastické hmoty a iné materiály o štyri- až päťtisíc rokov.