S myšlienkou zorganizovať v Bratislave medzinárodný festival populárnej hudby prišli v šesťdesiatych rokoch 20. storočia kolegovia zo Zväzu slovenských skladateľov -- džezový hudobník Ján Siváček a skladateľ Pavol Zelenay. "Naša populárna hudba bola v kríze, v Česku počúvali Šlitra a Suchého, a my sme sa im nemohli vyrovnať," spomína Zelenay. Tanečná produkcia sa vtedy v rozhlase vysielala zriedka, boli týždne, keď nezaznela vôbec. Spolu so Siváčkom chceli dosiahnuť jej uznanie. Pri koncipovaní Bratislavskej lýry sa inšpirovali festivalom v San Reme.
Romantické začiatky
Nápad autorov sa, našťastie, stretol s podporou. Organizátorov čakalo presviedčanie vydavateľstiev, aby sa na súťaži zúčastnili. Podarilo sa im nadviazať spoluprácu aj s Československým rozhlasom a Československou televíziou, ktoré vysielali program v priamom prenose. Prvý ročník sa odohral presne pred štyridsiatimi rokmi (22. júna 1966) pod názvom Medzinárodný festival tanečnej piesne. Len čo však vyššie kruhy navrhli, aby bol každý rok v inom meste, rýchlo sa to zmenilo. Premenovaním na Bratislavskú lýru sa podujatie takpovediac priklincovalo do hlavného mesta. Až do roku 1968 ho s obľubou navštevovali západné hviezdy aj novinári. "Ani nemuseli byť prosocialistickí," hovorí Zelenay. Slováci vtedy zažili Uda Jürgensa, Beach Boys, Cliffa Richarda, Josephine Bakerovú, Rubettes, Boney M, Amandu Learovú, Smokie alebo John Mayalla...
Tie roky sedemdesiate
Po obsadení Československa sovietskymi vojskami a aprílovom prejave Gustáva Husáka v roku 1969 nastal zlom. Štvrtý ročník festivalu bol pre niektorých zúčastnených osudný. Napríklad dnes už zosnulý český spevák Petr Novák v priamom televíznom prenose požiadal o minútu ticha za Jana Palacha s dodatkom, že si ho váži viac ako pána Husáka. Čakal ho niekoľkoročný zákaz verejného vystupovania a nahrávania nových skladieb. Podobný osud postihol Karla Černocha, ktorý Bratislavskú lýru 1969 vyhral. Text víťaznej piesne Píseň o mé zemi nepriamo totiž obhajoval politiku Pražskej jari 1968. Fanúšikovia ho mohli opäť počuť, až keď sa za interpretáciu skladby verejne ospravedlnil a zlatú trofej vrátil. Bratislavská lýra 1969 bola poslednou pre Martu Kubišovú. Začiatkom roka 1970 ju pre jej politické postoje postihol zákaz profesionálnej činnosti, ktorý trval dve desaťročia.
Sedemdesiate roky boli pre lýru v podstate tretím obdobím. Na rozdiel od prvých ročníkov, na ktorých museli organizátori o vydavateľstvá bojovať, teraz ich získavali na príkaz strany. Československých autorov združoval Slovkoncert a Pragokoncert. Tie zabezpečovali súťažiacich aj skladby. Ján Siváček sa v roku 1970 dobrovoľne vzdal postu riaditeľa, Pavol Zelenay už nefiguroval vo festivalovom výbore. Vládla cenzúra. Hudobníci sa kontrolovali aj sami. "Bolo zbytočné podsúvať porote nejaké inotaje. Pre jednu pesničku by trpela celá oblasť. Protirežimový text by bol nakoniec aj tak zbytočný -- v tom čase by už nič nepovedal -- a stál by mnoho krkov," tvrdí Zelenay. Víťazmi Lýry sa v tých rokoch stali napríklad Waldemar Matuška, Helena Vondráčková alebo Karol Duchoň.
Spev detí revolúcie
Za zmienku stojí posledná totalitná Bratislavská lýra z roku 1989. V publiku športovej haly na Pasienkoch sedel vtedajší disident Václav Havel. Najatraktívnejšia účinkujúca 24. ročníka, speváčka Joan Baezová, ho pozdravila priamo z pódia. Jej gesto zaskočilo niekoľko desiatok prítomných príslušníkov ŠtB. Vrcholom Baezovej vystúpenia však bola chvíľa, keď na pódium pozvala folkového speváka Ivana Hoffmana. Zaspieval skladbu Nech mi nehovoria, ktorá evidentne kritizovala vtedajší režim. Po prvých taktoch mu na príkaz "zhora" vypli mikrofón. Hoffman však dospieval až do konca.
Po novembrovej revolúcii dohrala aj Bratislavská lýra. Dirigent a hudobný režisér Vladimír Valovič to hodnotí negatívne. "Slováci sú extrémisti, museli zrušiť všetko, čo im pripomínalo socializmus." Práve Valovič neskôr kúpil ochrannú známku a v roku 1996 Lýru obnovil. Po voľbách 1998 však nedostal ďalšiu podporu. Plánuje podujatie opäť organizovať, s najväčšou pravdepodobnosťou už budúci rok. Ako hovorí, chýba nám nóbl festival, na ktorom by sme našu mainstreamovú populárnu hudbu konfrontovali so svetovou. "V 1998 sme sa na Eurovízii smiali zo situácie Lotyšska, Ukrajiny a Litvy. Oni sa však nevzdali a dnes určujú trend. My nemáme koho postaviť na pódium." Valovič očakáva, že obnovená Bratislavská lýra znova zaradí Slovensko do medzinárodného hudobného života.