...a kocky boli hodené

V polovici prvého storočia pred naším letopočtom sa moc v Rímskej ríši delila medzi troch vplyvných mužov, z ktorých ani jeden nebol dosť silný na to, aby sa postavil proti zvyšným dvom. Išlo o takzvaný prvý triumvirát a jeho členmi boli Marcus Licinius Crassus, víťaz nad Spartakovým povstaním, Gnaeus Pompeius, ktorý dobyl veľké územia na východe, no do dejín mal vstúpiť najmä posledný člen, Gaius Julius Caesar, ktorý k ríši práve pripojil rozľahlé územia Galie (dnešné Francúzsko). Po tom, ako v roku 53 pred n. l. Crassus (doslova) stratil hlavu v boji proti vzbúreným Partom, zostali v hre o moc len dvaja. Rovnováha síl sa narušila a konfrontácia bola len otázkou času.

Pompeius verzus Caesar
Pompeius využil Caesarovu zaneprázdnenosť v Galii a pustil sa upevňovať svoju pozíciu v Ríme. V roku 52 pred n. l. sa rímskym Senátom dal vymenovať za "konzula bez kolegu", čím sa porušila tradícia dvoch konzulov. Stalo sa tak bez Caesarovho vedomia, Senát navyše pod Pompeiovým tlakom zakázal Caesarovi v neprítomnosti kandidovať na pozíciu konzula a vyzval ho, aby rozpustil svoje légie a vrátil sa do Ríma.
Bola to ťažko splniteľná požiadavka. Bez imunity, ktorú zaručoval úrad konzula, ako i bez armády, by bol Caesar v Ríme ľahkým terčom pre svojich odporcov. Caesar teda nebol v ľahkej pozícii. Pokúsil sa vyjednávať, aby mu ponechali aspoň dve légie na obranu Predalpskej Galie a Ilýrie, čo Senát zamietol aj napriek logike požiadavky - bez vojska totiž nič nezaručovalo udržanie rímskej moci v týchto provinciách na severe dnešného Talianska.
Caesar dokonca navrhol, že je ochotný rozpustiť svoje légie, ale len v prípade, že tak urobí aj Pompeius. Ten však takúto dohodu odmietol, obvinil Caesara z neposlušnosti a zrady a prikázal mu okamžite prepustiť vojakov a vrátiť sa do Ríma.

Rubikon
Riečka Rubikon už neexistuje, nezriedkavé záplavy v dejinách navyše pričasto menili jej tok. V prvom storočí pred n. l. sa vlievala do Jadranského mora niekde medzi súčasnými mestami Rimini a Cesena a tvorila hranicu územia Ríma a Predalpskej Galie. Údajne na jej brehu stál hraničný kameň, na ktorom bolo vytesané, že sa preklína každý, kto s vojskom prekročí rieku smerom na Rím. Dňa 10. januára 49 pred n. l. sa Caesar zastavil pri kameni, sprevádzala ho jediná légia. "Ešte stále sa môžeme vrátiť," vyhlásil vraj pred vojakmi - a dodal, "ak však prekročíme rieku, budeme si musieť všetko vymáhať zbraňou". Vtedy vraj odkiaľsi zaznelo trúbenie volajúce do útoku a Caesar vyslovil historickú vetu: "Tak teda poďme. Kocky sú hodené." Občianska vojna sa začala.

Caesar triumfuje
Výraz "prekročiť Rubikon" sa odvtedy používa ako metafora rozhodnutia, ktoré už nemožno vrátiť späť. K takým rozhodnutiam sa človek väčšinou odhodlá, až keď nemá inú možnosť, pričom riskuje, že ak rozhodnutie nebolo správne, môže stratiť úplne všetko. Naopak, v prípade víťazstva platí ono známe "risk je zisk". V Caesarov prospech hral moment prekvapenia a aj skutočnosť, že väčšina Pompeiovho vojska bola v tom čase odvelená v Hispánii (dnešné Španielsko). Tým, že sa rozhodol tiahnuť na Rím, dokonca len s jednou légiou, vyvolal zmätok medzi svojimi odporcami, a dokonca ani Pompeius sa mu neodvážil postaviť na odpor. S väčšinou senátorov hanebne zutekal najprv do Brindisi, kde sa mu len tak-tak podarilo uniknúť Caesarovým vojakom, a odtiaľ do Grécka.
Keď Caesar 17. januára dorazil pred brány Ríma, mesto ho vpustilo dnu bez boja. Väčšina Pompeiových prívržencov zutekala a tým, čo neboli rozhodnutí, na ktorej sú strane, Caesar oznámil, že ich považuje za svojich spojencov. Potom sa rýchlym pochodom vybral do Hispánie, kde s pomocou légií z Galie porazil Pompeiove vojská, vďaka čomu mu ľudové zhromaždenie udelilo titul diktátora.

Pompeiov koniec
Po návrate do Ríma si Caesar získal podporu rímskeho ľudu populárnymi opatreniami, ako rozdávaním štátneho obilia chudobe, či zlepšením postavenia dlžníkov. Rímske občianstvo rozšíril na obyvateľov Predalpskej Galie, čím provinciu de facto pričlenil k Rímu a hraničný kameň na Rubikone prestal mať opodstatnenie (oficiálne však uvedenú hranicu zrušil až v roku 42 pred n. l. cisár Octavianus). Titulu diktátora, ktorý Rím udeľoval dočasne v čase vojny, sa Caesar po jedenástich dňoch vzdal a prijal titul konzula.
Potom prišiel čas porátať sa s Pompeiom. Caesar sa za ním vypravil do Grécka, kde Pompeius medzitým poskladal silnú armádu. Situácia sa však otočila, teraz bol Caesar ako rímsky konzul v pozícii zástupcu moci Ríma, kým Pompeius bol rebelom, nezákonne kontrolujúcim časť rímskeho impéria. Prvé meranie síl dopadlo v neprospech Caesara, ktorého vojská utrpeli zdrvujúcu porážku na bojovom poli neďaleko súčasného mesta Drač v Albánsku.
Pompeius však urobil chybu, keď podcenil Caesara a nechal ho po tomto výprasku skonsolidovať svoje sily. Caesar totiž v nasledujúcej bitke pri Farzale, napriek výraznej početnej prevahe protivníka, Pompeiovu armádu rozprášil. Pompeius ušiel do Alexandrie, kde ho zabili na príkaz faraóna Ptolemaia XIII, ktorý nechcel dať Caesarovi, a najmä jeho légiám, zámienku na vstup na egyptskú pôdu.

Aj ty, Brutus?
Ďalší priebeh udalostí je všeobecne známy, najmä vďaka známemu veľkofilmu Kleopatra s nezabudnuteľnou Elizabeth Taylorovou v hlavnej úlohe. Ptolemaiovi sa nesplnili nádeje, že ho Rím nechá na pokoji, ak zabije jedného z jeho najvýznamnejších občanov. Caesar sa spojil s Ptolemaiovou sestrou Kleopatrou, faraóna zosadil z trónu a vládkyňou Egypta sa stala Kleopatra. Tým vytvoril predpoklady pre pripojenie Egypta k Rímskej ríši. Potom porazil, a sčasti aj získal na svoju stranu, zvyšky Pompeiových prívržencov a stal sa neobmedzeným vládcom Ríma. V roku 46 pred n. l. prijal titul doživotného diktátora. Užil si ho však len dva roky, 15. marca roku 44 pred n. l. sa stal obeťou atentátu, ktorý zosnovali prívrženci rímskej republiky v nádeji, že jeho smrťou sa v Ríme obnoví republikánske zriadenie. Caesara údajne útok neprekvapil, zmiatlo ho len, že ho zradil aj jeho blízky priateľ Marcus Junius Brutus. Jeho posledné slová vraj zneli: "Aj ty, Brutus?"