Niektorí psychológovia tvrdia, že sa v poslednom čase zvyšuje počet priaznivcov extrémnych športov. Myslíte si, že to súvisí s nedostatkom vzrušenia v našich životoch?
-- Myslím si, že to je len súčasný trend. Kedysi boli módne horské bicykle, tak začali ľudia bicyklovať. Dnes sú moderné trekové vetrovky, tak sa chodí do hôr. Nemusí ísť len o adrenalínové športy. Skôr by som povedal, že ľudia utekajú preč od chaosu, pričom práve príroda im dáva potrebný relax. Navyše vplyvom rozvoja techniky sa už aj kvázi amatéri môžu dostať k extrémnym športom.
V správach sa však v poslednom čase viackrát objavili informácie o smrti skialpinistov či turistov. Aj mnohé on-line chaty vyslovene inšpirujú na adrenalínovú jazdu pod lavínami...
-- V prípade českého turistu je to nešťastie, ale musím povedať, že mnoho českých i poľských turistov sa správa veľmi nezodpovedne. Keď si počas lavínových nebezpečenstiev ani domáci nedovolia brázdiť Ždiarsku dolinu, asi vedia prečo. Pred dvoma týždňami som išiel po jednom z hrebeňov Nízkych Tatier a stretol som niekoľko poľských chalanov. Pravdepodobne už boli unavení šliapať na kopce, tak ich traverzovali. Ale množstvo úrazov je práve o nezodpovednosti a neznalosti.
Miliardár Steve Fosset sa opäť dostal do pozornosti celého sveta -- bez pristátia obletel zemeguľu. Prečo ste sa vy rozhodli ísť na severný pól?
-- Určite nie kvôli vlastnému zviditeľneniu. Jednak nemám chuť robiť výstrednosti a ani peniaze na rozhadzovanie. V mojom prípade ide o kombináciu -- splnenie dávnych snov i zdolanie určitej výzvy či prežitie dobrodružstva.
Prepáčte, ale taká prechádzka po severnom póle nie je výstrednosť?
-- Mojím snom bolo dostať sa na severný pól, ale ruskí kolegovia mali väčšie ambície, a tak z toho vznikla štvormesačná akcia.
Expedície na severný pól skoro vždy dopadli tragicky. Boli ste vlastne prvou, počas ktorej nikto nezomrel. Neodradil vás neúspech predchádzajúcich polárnikov?
-- Nie, pretože sme sa dobre pripravili. Pud sebazáchovy je veľmi silný a nikto nechcel zbytočne machrovať. Vedeli sme, kam ideme a ako sa tam dostaneme. Mali sme techniku, oblečenie, skúsenosti. Ale páni na začiatku 20. storočia to nevedeli, mali len ťažké sane, flanelové košele, kožušiny a vieru v úspech. Oni robili skutočné expedície, my dnes skôr chodíme na výlety. Jeden z inzerátov z roku 1907 napríklad, znel: "Hľadám dobrovoľníkov na nebezpečnú cestu. Nízka mzda, krutá zima, dlhé hodiny v úplnej tme zaručené. Návrat neistý. Uznanie len v prípade úspechu." Boli sme sa pozrieť aj na hrobe moravského polárnika, ktorý zomrel -- síce na tbc -- počas prvej rakúsko-uhorskej expedície, ktorá okolo roku 1853 objavila Zem Františka Jozefa.
Vo filme 118 dní v zajatí ľadu ste nepôsobili príliš nadšene. Čo je potom vlastne na severnom póle také úžasné?
-- Príroda. Neskutočné až mystické úkazy, ktoré vytvára Slnko len za polárnym kruhom. Romantické pláne zľadovatených kryštálikov soli. Pre niekoho je Arktída len kus ľadu, pre iných neovládnuteľným miestom na Zemi. Tí, ktorí v nej niečo prežili, vedia, aký mystický pocit spriaznenosti s prírodou tu môžu zažiť. Akési znovunarodenie, ktoré človeku umožňuje jasnejšie vnímať zmysel života.
A čo až také úžasné nebolo?
-- Ľadové kryhy, ktoré neustále pracujú a zvuk, ktorý vydávajú. Akoby nad vami neustále letelo lietadlo. Päťdesiat stupňov pod nulou, keď si aj pot kefujete z oblečenia a kombinačkami otvárate spacák. Polárna noc so štvorhodinovým šerom. Hladné ľadové medvede, ktoré vám strkajú hlavu do stanu.
O čom ste premýšľali v takýchto vyhrotených situáciách?
-- Určite si rozoberiete celý svoj život i hriechy. Nedovolil som si ani zanadávať, pretože sa ihneď niečo prihodilo. Bola to obrovská škola správania sa k ľuďom...
Ale na výprave ste boli len štyria...
-- Veď práve! Počas štyroch mesiacov sme sa ani raz nepohádali! Napriek vekovým rozdielom. Naučili sme sa obrovskej dávke tolerancie.
Prečo ste sa rozhodli ísť s ruskou expedíciou?
-- Svojich kolegov som veľmi dobre poznal z predchádzajúcich expedícií na Antarktíde. Výber bol skvelý, pretože si myslím, že so Slovákmi, s Nemcami či inými národnosťami by sme to nezvládli. Rusi sa vždy vedeli viac obetovať, trpieť či improvizovať v ťažkých situáciách. Alebo zaťať zuby, keď niečo nefungovalo. A tam nefungovalo dosť veľa vecí -- sane sa nám neustálymi nárazmi na kryhy rozpadávali, museli sme ich opravovať, prežívali sme len na dehydrovanej, vákuovo balenej strave, čokoláde, orechoch a sušenom ovocí. Začínali sme so 190 kilami -- každý mal dvoje sane a 30- až 35-kilový batoh. Ťažkým terénom sme sa posúvali kyvadlovým spôsobom. Ten, kto išiel prvý, mal najťažšiu úlohu, pretože hľadal cestu a ostatní išli v jeho stopách. Koľkokrát sa nám však stalo, že nám sane ostali na ľadovej kryhe, ktorá odplávala do stredu jazera...
Raz ste spomínali, že po štyroch mesiacoch v extrémne ťažkých podmienkach sa človek riadi skôr intuíciou ako logickým myslením. Dalo sa na ňu spoľahnúť?
-- Áno. Na severnom póle je množstvo vysokých ľadových krýh, medzi ktorými sa len veľmi ťažko orientujete, takže pri hľadaní cesty som mnohokrát použil práve svoju intuíciu. Prvýkrát som tu zažil takú únavu, že som prestal koordinovať vlastné pohyby. Ale stalo sa nám aj to, že sme zrazu zistili, že sa už týždeň brodíme vo vode na tom istom mieste. Jeden, dva, tri dni vám to až tak neprekáža, ale keď sa motáte týždeň, zásob a síl ubúda, a vy začnete uvažovať o návrate. Uvedomovali sme si však, že proti prírode nemôžeme ísť, tak sme trpezlivo hľadali riešenie, prispôsobili sa situácii. Nakoniec sa to vždy oplatilo. Príroda nás akoby najskôr trochu vyfackala, aby nás neskôr pustila ďalej.
Okolie severného pólu bývalo počas vojen miestom prieskumov a cvičení ponoriek. Je to tak aj dnes?
-- Určite. Pamätám si, ako nad nami preletelo americké hliadkové lietadlo. Keď sa v 60. rokoch rozdeľovalo územie okolo severného pólu, každý si začal to svoje dobre strážiť. Severné more bolo vždy strategicky významné -- do ruského vnútrozemia sa dalo dostať zhora cez prístavy Murmunsk a Archangeľsk. Tam je aj ostrov Nová Zem, kde mali kedysi Rusi jadrové rakety namierené na Spojené štáty. Vstup na toto územie bol v podstate zakázaný: popri ostrove boli len určené koridory, kadiaľ mohli plávať lode. Len preto, aby nemohli pozorovať, čo sa tam vlastne deje, pretože Rusi si nerobili ani s atómovým odpadom veľké starosti. Lode jednoducho navŕtali a pustili ku dnu. Sú to v podstate časované bomby. Celé okolie Novej zeme je stále veľmi nebezpečné.
Nedávno sa objavili správy kritizujúce cestovné kancelárie ponúkajúce výlety na severný pól na ruských atómových ľadoborcoch. Súhlasíte s takýmito výletmi?
-- Dnes je všetko len otázkou peňazí. Rusi sa vždy snažili mať silné loďstvo, takže mali a stále majú obrovské množstvo vojnových alebo pseudocivilných lodí, ktoré boli len naoko prefarbené na civilné. Po rozpade Sovietskeho zväzu z nich ostalo veľa voľných a dnes ich Rusi prenajímajú cestovným kanceláriám. Podobne funguje cestovný ruch na Antarktíde. Dnes sa na severný pól chodí na ľadoborcoch, lietadlách, skáče sa na padákoch. Napríklad Rusi majú len sto kilometrov pred pólom základňu, z ktorej sa robí dvojtýždňový treking priamo na severný pól. Z recesie si tam chodievajú zahrať futbal americké celebrity či ruskí novozbohatlíci. Keď som bol v roku 1993 prvýkrát na severnom póle, organizovali tam Rusi spolu s Američanmi masívny zoskok na padákoch. Išlo o stovku ľudí -- amerických vojnových veteránov, dokonca tam boli aj niektorí protagonisti známeho filmu Prežiť. Úlohou môjho priateľa Vladimir Čukova, inak polárnika s 20-ročnými skúsenosťami, bolo vyhliadnuť miesto, kam by mohli zoskakovať. Kým sme sa však vrátili z prieskumnej akcie, tí blázni ich už spustili kade-tade. Bolo tam toľko úrazov, zlomených rúk, chrbtíc! Zbierali sme ich počas obrovských záchranných akcií.
Odráža sa rozdiel medzi Kanadou a Ruskom aj v takto podobných podmienkach?
-- Na ruskej strane severného póla žijú Nimci a Čukčovia, o ktorých je v Rusku najviac vtipov, podobne ako u nás o Záhorákoch. V minulosti, počas Sovietskeho zväzu, to boli pastieri, ktorí patrili pod kolchozy a starali sa o soby. Tie potom štát vykupoval a spätne sa postaral o ich školy a vzdelanie, takže žili pomerne normálne. Síce kočovným spôsobom, ale mali aký-taký prísun jedla i výchovu. Po rozpade ZSSR sa rozpadli aj kolchozy, ľudia ostali bez práce, začali pojedať svoje stáda a dnes sú za fľašu vodky ochotní predať hocičo. Stretnúť desaťročné dieťa s fľašou tu nie je žiadny problém...
A čo kanadská strana?
-- Tu je situáciu trochu iná. O Eskimákov sa Kanaďania vždy starali ako my o Rómov počas komunizmu -- nemuseli nič robiť, len si udržiavať tradície. Mali štátne dotácie i sociálne výhody. Dnes už pôvodné zvyky nedodržiava veľa rodín. Moderní Eskimáci sa živia polotovarmi z obchodov a preháňajú sa na skútroch, na ktorých aj lovia. Soby musia uštvať, pretože by ich už nedokázali trafiť. Ale sú aj takí, ktorí kočujú bez toho, že by potrebovali pomoc od štátu. Tých je však veľmi málo: žijú v jurtách a chodia so stádami sobov. Asi od 80. rokov tu platí prohibícia. Domáci obyvatelia však každý mesiac dostávajú prídel. Ich metabolizmus je však iný ako náš, neznesú veľa alkoholu, takže sa veľmi ľahko opijú, a potom sa bijú a navzájom strieľajú.
Myslíte tých milých a usmievavých Eskimákov, ktorých poznáme z kreslených rozprávok či fotiek?
-- Sú milí aj usmievaví, ale nesmú si vypiť. Vo Vancouveri som sa zoznámil s jedným Čechom, ktorý si zobral Eskimáčku za ženu a na svadbe sa jednotlivé eskimácke rodiny veľmi pobili. Na vine bol, samozrejme, biely Čech. Inak som však s nimi nemal žiadne problémy. Môžete mať otvorené auto, dom, nič vám neukradnú, len keď sa objaví fľaša na zadnom sedadle, hneď máte rozbité okno. Každá prohibícia má podľa mňa kontraproduktívne dôsledky, či už v Rusku alebo Kanade. Aj to, že v Amerike nemôžete piť na ulici alkohol, len ak je, napríklad, v papierovom vrecku, sa mi zdá pokrytecké. Aký to má zmysel?
Možno chcú zabrániť zlému príkladu...
-- Zlý príklad? Ale demokracia má byť o tom, že každý je zodpovedný sám za seba.
V súvislosti s globálnym otepľovaním sa často spomína nebezpečenstvo topenia ľadovcov. Prejavuje sa už aj na severnom póle?
-- V čas našej expedície -- čo bolo v roku 1998 -- boli cítiť dozvuky El Niňa a teplých golfských prúdov. V máji sa teplota niekedy pohybovala nad nulou, namiesto pod nulou. Na kanadskej strane mal byť ľad, ale my sme chodili po vode. Všimli sme si tiež menšie množstvo starších ľadových krýh -- za rok sa totiž vytvorí asi meter ľadu, takže ich vek sa dá pomerne ľahko zistiť. Samozrejme, skleníkový efekt funguje, počasie je extrémnejšie, a keď je konečne zima, aká má byť, ľudia sa sťažujú.
Vlny cunami spôsobili aj posunutie severného pólu o 2,5 centimetra. Čo to znamená?
-- Cunami posunula magnetický severný pól -- to znamená miesto, kde sa strelka kompasu prestáva vychyľovať -- pri Bathursovom ostrove v Kanade, pretože geografický severný pól je len naším výpočtom. V podstate sa posunula driftová platňa, ktorá spôsobila posuv všetkých kontinentov. Keď si predstavím, koľko rokov mohlo trvať vrásnenie pohorí a tu sa behom pár sekúnd posunie taká masa!
Peter Valušiak (36, Spišská Sobota): polárnik a cestovateľ. Absolvent geológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Do roku 1989 absolvoval expedície v rámci bývalého Sovietskeho zväzu (Altaj, Kaukaz), v roku 1992 bol vedúcim expedície Ázia '92 do Iránu, Pakistanu, Indie, Nepálu a Sikkimu. O rok neskôr bol členom prvej slovenskej cesty na severný pól, v roku 1998 s ďalšími tromi polárnikmi ako prvý na svete prešiel z Ruska do Kanady tzv. autonómnou cestou, bez leteckej podpory a dopĺňania zásob. Len vlastnými silami. Krásy a útrapy štvorčlennej rusko-slovenskej expedície zachytil film režiséra Pavla Barabáša 118 dní v zajatí ľadu, ktorý získal mnohé svetové ocenenia. S Barabášom spolupracoval aj pri ďalšom filme Omo -- cesta do praveku, kde sa obaja stretli pri raftingu rieky Omi v africkej Etiópii.