Už po štrnástykrát bolo nemecké mesto Cottbus dejiskom filmového festivalu, ktorý sa zameriava na východoeurópsky film, pod čím sa v zmysle festivalového štatútu rozumejú všetky postsocialistické štáty. Cottbuský festival je tak jedinečnou platformou, kde sa stretávajú a konfrontujú snímky zo štátov s porovnateľnými podmienkami na kinematografickú tvorbu a podobnými politickými či sociálnymi problémami. Počas piatich dní (od 2. do 6. novembra) uvádzala predstavenia vtipná zvučka, v ktorej do Stadthalle, hlavného dejiska festivalu, prichádza cez prázdne námestie strakatá krava.
Každoročne sa programová sekcia nazvaná Focus zameriava na jednu národnú kinematografiu -- tohto roku padla voľba na českú (mimochodom, v roku 2002 tu Hlavnú cenu získali Divoké včely Bohdana Slámu). Dramaturgom sekcie bol režisér Jan Svěrák ako najúspešnejší predstaviteľ "novej vlny" mladých českých filmárov, ktorí vstupovali do kinematografického diania väčšinou až po novembri '89 (tzv. "zamatová generácia"). Zaradil do nej -- prevažne debutové -- snímky Pražská pětka T. Vorla, Vojtěch, řečený sirotek Z. Tyca, Šakalí léta J. Hřebejka, Amerika V. Michálka, Indiánské léto S. Gedeona, Mňága -- Happy End P. Zelenku, Šeptej D. Ondříčka, Kytice F. A. Brabca, Výlet A. Nellisovej a Želary O. Trojana. Širokospektrálne poňatá sekcia obsahovala aj snímky z českých filmových škôl, reklamy a videoklipy. V rámci úvodného ceremoniálu zneli české melódie a program moderoval s typickou fajkou v ruke nemecky hovoriaci vojak Švejk. V súťaži reprezentoval Českú republiku film Jedna ruka netleská Davida Ondříčka, ktorý však v hodnotení porôt neuspel.
Apropo, súťaž. Stretlo sa v nej desať filmov, väčšinou dejovo zasadených do súčasnosti a poskytujúcich veľmi temný, deprimujúci obraz života v krajinách, ktoré sa vyrovnávajú s dedičstvom totalitnej minulosti -- už nie v zmysle politického účtovania, ale v podobe zdevastovanej morálky, kde sa napáchané škody naprávajú oveľa ťažšie. Pravda, majstri filmári vedia vniesť aj do neradostných príbehov svetielko nádeje. Hlavný hrdina víťazného filmu Schizo režisérky Guky Omarovovej (koprodukcia Ruska, Kazachstanu, Francúzska a Nemecka; Hlavná cena za najlepší film) sa pod vplyvom partnera svojej matky zapletie do lúpeže a vraždy, aby po odpykaní trestu našiel nádej v podobe vzťahu s mladou ženou a jej malým synom. Krutý poľský príbeh Svadba (réžia Wojtek Smarzowski, Zvláštne uznanie) sa odohráva počas jedného svadobného dňa a v spleti intríg, podvodov, pretvárky a materiálnych záujmov sa v ňom len ťažko hľadá hrdina, s ktorým by sme sa mohli stotožniť; azda len neveste a jej bývalému priateľovi, ktorý je otcom jej očakávaného dieťaťa, sa podarí vlakom, do ktorého v závere filmu naskakujú, odviezť do lepšej budúcnosti. Zvláštne uznanie za mimoriadny umelecký prínos sa ušlo chorvátskemu filmu Čudná splitská noc Arsena A. Ostojića. Autor zasadil do jednej noci a svojho rodného mesta tri epizódy na tému drogovej závislosti a obchodu s drogami; nevytvoril však akčný film ani moralizujúcu štúdiu, ale temnú mozaiku vzťahu príčin a následkov, tarantinovsky sa pohrávajúc s časovými súvislosťami. Zvláštnu cenu za réžiu získal estónsky režisér Sulev Keedus za film Námesačnosť, príbeh na hranici reality, sna a symbolického podobenstva, odohrávajúci sa v poslednom roku druhej svetovej vojny.
Škoda, že vzhľadom na situáciu v našej kinematografii nemalo Slovensko zastúpenie v hlavnej súťaži. V súťaži krátkych filmov nás však reprezentoval študentský film Roberta Švedu Cez prah a v rámci väčších európskych koprodukčných projektov krátke filmy dokumentaristu Petra Kerekesa (Pomník, ktorý nebol) a Martina Šulíka (Zázrak).
StoryEditor