Sviatok svätého Valentína sa v katolíckej cirkvi oficiálne slávil 14. februára od roku 496, keď ho zaviedol pápež Gelasius I. Až na základe rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa skončil v roku 1965, že by cirkev mala prestať oficiálne si pripomínať svätých, o ktorých nie sú dostatočné historické údaje, bol tento sviatok zrušený. V cirkevnom kalendári od roku 1969 figuruje 14. februára namiesto Valentína svätec slovanskej duši bezpochyby bližší, a to svätý Cyril. Starší zo "solúnskych bratov," ktorí sa výrazne zaslúžili o rozvoj staroslovienskej vzdelanosti a liturgie na našom území, totiž zomrel presne 14. februára 869.
Traja Valentínovia
Vráťme sa však k svätému Valentínovi, patrónovi všetkých zamilovaných. Nezasvätených možno prekvapí, že tradícia pozná až troch svätých Valentínov, z ktorých každý umrel mučeníckou smrťou 14. februára. Sám pápež Gelasius I. priznal, že o živote ani jedného z nich toho veľa nevie. V literatúre sa s nimi prvýkrát stretávame v spise Legenda Aurea (Zlatá legenda) od Jacoba de Voragineho. Legenda Aurea, spísaná približne v roku 1260, opisuje životy takmer všetkých svätcov.
Medzi nimi sa spomína Valentinus, rímsky kresťanský kňaz a lekár, ktorý žil za cisára Klaudia, počas krutého prenasledovania kresťanov. Ako lekár údajne liečil a ošetroval uväznených kresťanov, za čo ho tiež uväznili a odsúdili na smrť. Pred tým, ako 14. februára 269 prišiel o hlavu, stihol vrátiť zrak a sluch postihnutej dcére svojho žalárnika, na ktorého to urobilo až taký dojem, že konvertoval na kresťanstvo.
Neskoršia tradícia uvádza, že medzi Valentínom a žalárnikovou dcérou sa rozvila romantická láska, a že Valentinus dievčaťu poslal pred smrťou lístok s nápisom "Od tvojho Valentína". Vraví sa aj, že Valentinus bol sťatý, lebo tajne sobášil kresťanské páry aj napriek výslovnému zákazu cisára. Možno to tak bolo, avšak Legenda Aurea nič z toho nespomína.
Druhý Valentín. Alebo stále prvý?
Druhý Valentín bol údajne biskupom v talianskom meste Terni. Žil v druhom storočí, za panovania cisára Aurélia. Tradícia mu pripisuje rôzne zázraky a liečivé schopnosti. Medzi svojimi ovečkami bol údajne natoľko obľúbený, že si ho cisárski vojaci v obave pred nepokojmi nedovolili popraviť na verejnosti. Aj keď panovalo obdobie všeobecného pohonu na kresťanov, zavraždili ho tajne, v noci 14. februára. Rozdiel medzi prvým a druhým legendárnym Valentínom je takmer 100 rokov, podľa niektorých učencov mohlo však ísť o tú istú osobu.
Legenda Aurea spomína ešte tretieho svätého Valentína, ktorý žil v období prenasledovania kresťanov v starom Ríme. Píše však o ňom len to, že pôsobil kdesi v rímskej provincii Afrike. Údajne, ako už bolo v tých časoch medzi kresťanmi zvykom, umrel mučeníckou smrťou za svoju vieru. Je to neuveriteľné, ale vraj tiež presne 14. februára.
Historický Valentín
Ak opustíme neistú pôdu legiend a zakotvíme v bezpečných vodách histórie, dozvieme sa o ďalšom svätom Valentínovi. Filozof a kňaz Valentinus Alexandrijský žil približne v rokoch 100 až 153. V roku 143 neúspešne kandidoval na funkciu rímskeho biskupa. Nekráčal s vtedajším hlavným prúdom kresťanstva, ktoré zdôrazňovalo utrpenie a asketizmus. Naopak, hlásal, že sexuálna láska (samozrejme ukotvená v oficiálnej manželskej posteli) je jedným z hlavných prejavov lásky Božej.
Oslavy vlčice
Pápež Gelasius I. ustanovil sviatok svätého Valentína aj napriek tomu, že o živote legendárnych Valentínov vedel asi toľko, koľko vieme my, čiže prakticky nič. Viedli ho k tomu pravdepodobne rovnaké pohnútky, aké viedli tvorcov iných kresťanských sviatkov, napríklad Vianoc či Veľkej noci -- a to potreba nahradiť predchádzajúce pohanské slávnosti. Rimania 15. februára slávili sviatok Lupercalia (z latinského lupus -- vlk), uctievajúc podľa jednej verzie vlčicu, ktorá podľa legiend odchovala Romula a Rema, bájnych zakladateľov mesta Rím.
Súčasne sa v celej ríši slávili dni bohyne plodnosti Juno. Slávnosti Juno Februa ("Juno očisťovateľka" -- z latinského výrazu februare -- očisťovať) boli spojené s rituálnymi očistami od zla a oslavou ženskej plodnosti pred začiatkom nového roka, ktorý v starom Ríme začínal v marci. Rímski mladíci vtedy pobehovali nahí po ulici a obťažovali okoloidúce slečny, a údajne už v tom čase existovala tradícia posielania zamilovaných lístočkov.
Prvá historicky doložená "valentínka" sa však datuje až do roku 1415. Ide o milostnú báseň, ktorú napísal Charles, vojvoda z Orléansu, svojej manželke Bonne d'Armagnac. Charles sa v tom čase nachádzal v anglickom zajatí po prehratej bitke pri Agincourt. Príbeh mal smutný koniec: vojvoda sa zo zajatia vrátil až v roku 1440, jeho manželka medzitým zomrela.