Niekto múdry povedal, že najväčším objavom posledných desaťročí nie je televízia ani počítače, ale zistenie, že človek je schopný zmeniť svoj život tým, že zmení svoje myslenie. Prečo je život niekoho zatienený smútkom a u druhého je prežiarený šťastím, rozprávali sme sa s psychiatričkou MUDr. Janou Vránovou, zo SPIRARE, denného psychiatrického stacionára v Bratislave.
Prečo je niekto od prírody smutne naladený, aj keď nemá na to dôvod a iný žiari šťastím? Prečo niekoho trápi strach a neistota, zatiaľ čo iný sa pozerá do budúcnosti s istotou a nádejou?
- Do určitej miery je to ovplyvnené genetikou. Niektorí ľudia sú od prírody vážnejší, iní pohodovejší a radostnejší. Ale všetci sme okrem genetiky, teda charakteru, ovplyvnení aj naším hodnotovým systémom, našimi postojmi k svetu, ľuďom, prírode, filozofii, morálke... Rozhodujúca je naša postojová rovina, pretože nie všetky myšlienky, ktoré máme, sú na úrovni postoja k životu a reálnym situáciám. Podstatné je, aké sú naše zásady a princípy, ktorými sa v živote riadime.
Žiaľ, zo skúsenosti môžem potvrdiť, že v porovnaní s ľuďmi západnej Európy, Ameriky či Austrálie, my Stredoeurópania sme naučení hovoriť, myslieť a komunikovať skôr negatívnym a negativistickým spôsobom než pozitívne. Najprv nás napadne prečo veci nejdú, prečo sa niečo nedá, čo zlé sa môže stať, prečo sú na veciach chyby a až v druhom slede začíname hľadať odpoveď na otázky, ako by sa problém dal vyriešiť, čo by sa dalo v prospech veci zmeniť...
Klasicky negatívne sformulované postoje sú: som smoliar, nič sa mi nedarí, nejdem tam, lebo sa červenám, neviem vystupovať pred ľuďmi, neviem s nimi hovoriť, som neistý, mám niekoľko kíl navyše, krívam, nie som dostatočne vysoký... Keď si dlhší čas niečo také myslíme, ani si neuvedomíme, ako sa nám zúži možnosť vnímať situáciu inak, v iných neutrálnych polohách a nezaujato. Keď si to nejaký čas opakujeme, tak si z toho urobíme myšlienkový program, a potom sa nemôžeme čudovať, keď sa programovo dostaneme do nejakej situácie.
Má myslenie človeka určitú programovú výbavu, ktorú si nosíme so sebou?
- Každý človek má inú programovú výbavu. Funguje to tak, že naše postoje máme v hlave v podobe obrazov. Čím presnejší a konkrétnejší obraz je uložený v hlave, tým viac nás ovplyvňuje, napr. "som veriaci, intelektuál, abstinent". Pri klasických zásadách. napr. "som slušný, dobrý človek"... potrebujeme mať menej konkrétny obraz. Prečo? Dobro totiž môže v rôznych životných situáciách vyzerať rôzne. To, čo je dobré pre mňa podľa mojich predstáv, pre iného človeka s inými životnými skúsenosťami môže znamenať obmedzenie. Ak je dobré hovoriť pravdu, pre niekoho je plná otvorenosť problém. Je to klamár, ak si niekto názory necháva pre seba? Takýto človek má svoj obraz dobra v podobe mlčanlivosti alebo diskrétnosti, pritom tiež hovorí pravdu, ale volí situácie, kedy ju povie.
Do akej miery, okrem genetiky, vplývajú na myslenie človeka učitelia, rodičia, priatelia, prostredie, v ktorom žije?
- Každý máme svoj hodnotový rebríček, na ktorého tvorbu vplýva veľa ľudí i prostredie, v ktorom sme vyrastali - rodičia, priatelia, učitelia, kňazi, umelci či iní dôležití ľudia, ktorí človeka v kladnom i zápornom zmysle v priebehu života ovplyvňujú. Ľudia, ktorí nás vychovávajú, ktorých vidíme alebo počujeme z médií, pôsobia na nás, približujú nám svoje postoje, myšlienky, učia nás, čo je správne a čo nie a my tento spôsob myslenia preberáme a formujeme svoje vlastné postoje.
Niekto sa dokáže preniesť cez úskalia civilizácie a vôbec o tom nepremýšľa a iný sa trápi nad každou maličkosťou. Prečo?
- Ľudia, ktorí sa menej trápia, fungujú optimálnejšie. Majú väčšie sebavedomie, v postoji k sebe samému majú niekde zakomponované, že sú kvalitní, úspešní, že vedia robiť, že sú schopní postaviť sa k životným situáciám, preto sa netrápia. Naopak, sú ľudia, ktorí si málo vážia vlastné názory a reakcie, alebo v postoji k sebe samému majú zakomponované pochybnosti, potrebu príliš sa kontrolovať, alebo vyhovieť, prípadne obavy, ako niektoré situácie budú zvládať, preto sa trápia.
Myšlienky, pocity a aj nevedomé pohnútky poznamenávajú naše správanie, gestikuláciu, mimiku, každý pohyb, slová, konanie... teda vnútro ovplyvňuje vonkajšok. Pôsobí to naopak?
- Vzťah medzi vonkajškom a vnútrom je pomerne pevný. Pre každého človeka je dôležité, aby sa riadil vlastnými zmyslami, prežívaním, skúsenosťami a názormi. Je to vlastne jediný spoľahlivý kompas, ktorý v živote máme - sami so sebou musíme prežiť celý život. Sú ľudia, ktorí svoje vlastné vnútro dávajú na druhé miesto a na prvé miesto si kladú otázky: čo si druhí o mne pomyslia, bude sa to páčiť iným, budú s tým spokojní? Ak dávame na prvé miesto "čo tí druhí", snažíme sa hrať na veštcov, čítať myšlienky druhých, prispôsobujeme sa príliš druhým, riadime sa domnienkou a popierame to, čo nás zvnútra usmerňuje, ako fungovať. Je pravdou, že nie všetko, čo z nášho vnútra prichádza, musí byť optimistické, lebo naše vnútro je ovplyvnené od narodenia mnohými životnými zážitkami. A čím silnejší emočný zážitok, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, tým viac ovplyvňuje naše myslenie a konanie. Malé dieťa je v zásade tou najčistejšou dušou, lebo skúsenosti len zbiera. Ale čím sme starší, aktuálne situácie, aj keď si ich neuvedomujeme, vyhodnocujeme a filtrujeme ich podľa našich predchádzajúcich životných skúseností.
Môžete uviesť príklad?
- Každý z nás sa už dostal s niekým do konfliktu, keď na neho niekto kričal. Neskôr, bez toho, aby ste si to uvedomili, vnímate aktuálnu situáciu podľa týchto zážitkov a reakcií. A tak, ako ste boli schopní v takýchto opakovaných situáciách reagovať, brániť sa, alebo ste sa vydesili, stuhli, alebo vám niekto alebo niečo neumožnilo sa prejaviť, to všetko máte uložené v podvedomí a aj po tridsiatich rokoch, ak na vás niekto kričí, cez filter týchto spomienok podobne reagujete.
Sú pozitívne myšlienky tvorivé a negatívne zničujúce až chorobné, dokonca môžu ovplyvniť život?
- Je riziko označovať niečo znamienkom plus a mínus, teda pozitívne a negatívne. Pre človeka, ktorý má isté životné skúsenosti a postoje, môže sa pozitívnym stáť niečo, čo u iného vyvoláva negatívny pocit. Ak hovoríme o primeranej intenzite emócií, ale aj negatívnych predstáv, tak v zásade naše tzv. negatívne emócie, či už strach alebo vnútorné napätie, hnev, podráždenosť nás vlastne informujú, ako vnímať konkrétnu situáciu a svojím spôsobom nás aj chránia, usmerňujú, aby sme v určitej situácii boli opatrní, takže nám dávajú vlastne pozitívne informácie. Čiže negatívny prežitok nám dáva pozitívnu informáciu. Ľudia to často nevedia a málokedy sa tým riadia. Ľudská prirodzenosť je naprogramovaná tak, že nechce cítiť nepríjemné emócie, tak nepríjemné emócie potláčame. Tým sa oberáme o "životný kompas", ktorý nás pozitívne ovplyvňuje v tom zmysle, aby sme lepšie zvládli a pochopili všetky riziká a našli svoju optimálnu možnosť prejaviť sa.
Pozitívne myslenie, ako sa to populárne hovorí, je vec pochopenia. Moja skúsenosť hovorí, že "nácviky" pozitívnych myšlienok a pozitívnych postojov, môžu byť riskantné. Ak si človek "programuje", že je úspešný, bohatý, šťastný... životná realita potvrdzuje, že nie každý deň môžeme prežívať šťastie, nie každý deň môžeme mať úspech. Tieto nepríjemné, pritom reálne zážitky potom vnímame podstatne negatívnejšie, teda ako prekážku, svoje zlyhanie, ohrozenie a nevnímame ich ako výzvu na sebarozvoj. Nejde o pozitívne myslenie, ale o falošný pozitivizmus, ktorým "ovplyvňujeme, manipulujeme a riadime realitu", čo má logicky svoje limity. Realita a vonkajšie okolnosti väčšinou nezávisia do našich túžob a potrieb, ale od predstáv. Pozitívne myslenie je skôr o tom byť otvorený, nepredpojatý voči konkrétnej životnej situácii a voči konkrétnym ľuďom.
Dosť často, bez toho, aby sme si to uvedomovali, máme negatívny postoj napríklad k problémom bezdomovcov, Rómov..
- A pritom v živote sa môžete stretnúť aj s kvalitnými ľuďmi s touto charakteristikou, s ktorými nemáme žiadny problém. Náš prvotný negatívny postoj v nás vytvorí určitú predpojatosť a už sa správame v súlade s ním tak, že nejakým spôsobom škatuľkujeme. Je to istým spôsobom diskriminačné, pritom neuvedomované.
Dá sa myslenie zmeniť najmä vtedy, keď je nejakým spôsobom chybné, keď chybne reagujeme?
- Dá. Keď ľudia pochopia a uvedomia si nejakú súvislosť, svoje postoje môžu korigovať a meniť na základe iných skúsenosti alebo informácií. Je to náročný a vlastne celoživotný proces.
Je pravda, že myseľ podlieha zákonom zotrvačnosti, bráni sa zmene a akémusi "upratovaniu"?
- Áno. Životné postoje a pravdy, ktoré sme získali výchovou a osvojili sme si ich ako svoje vlastné, sú našou životnou mapou, ktorá nás riadi. Ak však chceme niektoré postoje zmeniť a prijať ich za vlastné, chvíľu ich musíme opakovať, podržať v hlave, aby sme urobili akúsi rovnováhu k starým naučeným stereotypom. Staré myšlienky, starú mapu a starý postoj máme naozaj hlboko v hlave zakomponovaný, zafixovaný, keďže bol dlho súčasťou nášho života. Ak to pochopíme, oplatí sa vedome si držať v hlave nový postoj a nejaký čas si ho pripomínať, kým sa s ním zžijeme.
Myslíte pomocou pevnej vôle, vhodným myšlienkovým tréningom?
- Zmeniť postoje je vedomá práca. Napríklad vtedy, ak zistíme, že sme sa v niečom mýlili. Uvediem príklad. Mnohí z nás v mladosti mali romantické predstavy, že sa stanú hudobníkom, hercom, športovcom a len vtedy bude ich život naplnený a oni budú spokojní a šťastní. Talent na to mali. Po čase však človek nájde v sebe aj iné kvality a zistí, že má talent aj v ovládaní počítača, vie riadiť ľudí, je schopný logicky a racionálne myslieť, preto sa rozhodne pre iné povolanie. Keď to skoriguje, ešte nejaký čas ho bude ťahať k romantickým pocitom a predstavám slávy, kým si uvedomí, že nové zameranie mu lepšie "sedí", vie sa v ňom viac realizovať a cítiť už inú životnú spokojnosť. Takže človek si vedome môže korigovať a meniť svoje postoje.
Môže nám v tom pomôcť napríklad jar svojou atmosférou?
- Jarná atmosféra skôr vplýva na náladu ako na samotné myslenie. Ale aj to je vec postoja. Ak máme radi, keď svieti slniečko, keď všetko kvitne..., je to náš životný postoj, tak je celkom prirodzené, že v jarnej atmosfére nás napadá viac pozitívnych myšlienok.
Máme sami moc nad vlastnými myšlienkami a pocitmi, teda rozhodujeme o tom, či budeme úspešní alebo nie?
- V dospelosti, keď sa riadime svojím vedomím, svojimi hodnotovými postojmi, máme moc ich meniť, ak to naozaj chceme a sme o tom naozaj presvedčení. Je to vec osobného rozhodnutia a opäť len prístup k životu. Ale ak sme príliš "zásadoví", zásadovosť môže byť dosť nepružná. Taký človek zmenu ťažko pripúšťa, a jeho pôvodne kvalitná zásadovosť, ho môže stále viac a viac okliešťovať a zväzovať v životnom fungovaní. Nechcem povedať, že človek nemá mať zásady, ale potrebuje mať aj otvorenú hlavu. Život je pohyb a zmena a my ju potrebujeme zdolávať podľa možnosti s čo najmenšími stratami energie a síl. Potrebuje hľadať optimálnu rovnováhu medzi pevnosťou zásad a pružnosťou životných postojov.