Vladimír Boudník (1924 -- 1968) sa narodil v Prahe. Vyučil sa za nástrojára. S umením sa stotožnil ešte ako tínedžer. Počas vojny však bol nasadený v Dortmunde, čo na ňom zanechalo trvalé stopy. S traumatickými zážitkami sa vyrovnával vo výtvarných dielach, ale aj písaním mierových manifestov. Koncom 40. rokov stvoril revolučnú teóriu explozionalizmu a stal sa jeho jediným dôsledným reprezentantom...
Emóciou proti diablovi
Podstatou explozionalizmu bola obroda života a sveta pomocou explozívnej sily fantázie. Boudník -- podobne ako povojnoví umelci na Západe -- odmietal realizmus a výtvarné rozprávanie príbehu. Chcel zahltiť svet umením, ktoré by podporovalo asociatívne emócie, a tak z neho vyhnať diabla. Do tvorivého procesu zapájal aj publikum. Často organizoval pouličné akcie pred opadanými stenami mestských domov. Vysvetľoval okoloidúcim svoje vízie a nabádal ich, aby sa pripojili, hľadali v zničených omietkach obrazy vlastnej fantázie. Mnohí ho pokladali za blázna, mnohých iných však prinútil premýšľať.
Najväčšiu inšpiráciu nachádzal Boudník v prostredí tovární, fascinovali ho materiály, náradie, stroje, štruktúry... Začiatkom 50. rokov absolvoval brigádu v železiarňach v Kladne, kde sa zoznámil s Bohumilom Hrabalom. Vzniklo pevné priateľstvo a začala sa rodiť legenda. Od roku 1952 pracoval v Aero Vysočany, najprv ako sústružník, neskôr ako rysovač. Prostredie fabriky mu vyhovovalo. Mohol šíriť osvetu medzi robotníkmi a zároveň nerušene tvoriť. Nadriadeným zľahka unikal význam jeho aktivít, považovali ho len za nadšenca, preto mu aj dovolili vystavovať v závodnej jedálni.
Stelesnené umenie
Práve obdobie 50. a 60. rokov, teda najplodnejšie obdobie Vladimíra Boudníka, mapuje aktuálna výstava v Bratislave. Ponúka grafické listy tzv. aktívnej grafiky, ktorá vznikala z dielenského odpadu. Pomocou kladiva a iných nástrojov ho menil na umenie. Na matrice prenášal laky a farby a tlačil listy v rôznych farebných kombináciách. Po jeho prvom medzinárodnom úspechu na výstave Expo '58 sa mnoho dverí na domácej pôde zavrelo. Boudníkovu tvorivú explóziu však nič nemohlo zastaviť.
Z aktívnej grafiky prešiel k štrukturálnej a magnetickej. Štruktúry vytváral z piesku, textílií, povrázkov a ústrižkov, ktoré upevňoval lakmi. Magnetická grafika vznikala tlačením plôch tvorených železnými pilinami.
Expozícia v Pálffyho paláci, inštalovaná v chronologickej postupnosti, poskytuje ucelený pohľad na zmeny Boudníkovho myslenia. Bez zbytočnej manipulácie predstavuje prechod od takmer municióznych kompozícií aktívnej grafiky k veľkorysým, masívnejším štruktúram. Neznáma fotografická tvorba, ktorej obeťou a predmetom experimentovania je často sám výtvarník, vypovedá o tom, že umenie bolo pre Boudníka naozaj súčasťou každodenného života. Pri pohľade na jeho náčrty či zápisky návštevník získava pocit, že aj bezmyšlienkovité čmáraniny, aké dennodenne produkujeme, obsahujú milióny poínt. Stačí len ochota vnímať ich. Divák so sebavedomím umelca -- výsledok hodný Vladimíra Boudníka.