Všetci by chceli byť šťastní, ale veľmi často sú leniví či bojazliví niečo pre to urobiť. Ako ukázala nemecká štúdia urobená na 20-tisíc ľuďoch, ľudia, ktorí v živote viac riskujú, sú výrazne spokojnejší. Jedna z kladených otázok sa pýtala na to, akú časť neočakávaného dedičstva by boli ochotní investovať do hry, v ktorej by sa ich peniaze mohli zdvojnásobiť, ale aj zmenšiť na polovicu. Tí, čo boli ochotní riskovať najviac, boli vo všeobecnejší so svojím životom omnoho spokojnejší ako zvyšok. Zároveň sa ukázalo, že títo ľudia boli náchylnejší na emigráciu, ochotnejší zmeniť prácu alebo pracovať na voľnej nohe. Zároveň mali menší strach z pokút za šoférovanie a z fajčenia. Medzi riskujúcimi mali prekvapujúco výrazné postavenie mladí a vysokí muži.
Ako povedal profesor Armin Frank z Inštitútu na výskum práce, veci sú komplikovanejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Dostávame sa totiž k starému problému, či bolo skôr vajce alebo sliepka -- sú šťastní ľudia optimistickejší preto, že sa im zvyčajne darí, a to im dodáva odvahu riskovať, alebo je niekto, kto sa nebojí rizika, človekom, čo berie svoj život do vlastných rúk a všetko mení tak, ako si želá?
Podľa iného výskumu môže za odvahou riskovať, skákať s padákom a robiť iné extrémne veci chýbajúci gén zodpovedný za to, ako sa vyrovnávame so strachom. Pokusy robené zatiaľ len na myšiach ukázali, že v prípade myší narodených bez dvoch normálnych kópií génu zvaného neuroD2 sa vývoj časti mozgu zodpovednej za spracovanie strachu a emócií ubral neštandardným smerom. Variácie tohto génu, ktorý má aj človek, môžu podľa amerických výskumníkov aj z ľudí urobiť nebojácnejších.
Za normálnych okolností spúšťa zvýšené riziko kaskádu fyziologických zmien, ktoré cítime ako veľké vzrušenie a nepríjemnú úzkosť. Srdce začne divoko biť -- niekedy až trikrát rýchlejšie než v pokoji -- zvyšuje sa krvný tlak a nepríjemne nám vysychá v ústach. To vysvetľuje, prečo sa radšej vyhýbame riskantným situáciám a nechápeme, prečo iní ľudia vôbec riskujú.
Staršie psychoanalytické teórie zdôrazňujú potrebu týchto pocitov istoty a usudzujú, že ľudia zámerne vyhľadávajúci risk sa na základe toho správajú nelogicky alebo až patologicky. Podľa dnešných poznatkov však na potvrdenie tejto špekulatívnej teórie neexistujú žiadne významnejšie argumenty.
Nepochybné je, že niektorí ľudia riskujú viac než iní, čo vysvetľuje evolučný pohľad, podľa ktorého sme sa ako živočíšny druh vyvinuli tak, aby nám ochota riskovať pomohla prežiť. Podľa toho by mali byť súčasťou našej DNA gény, ktoré ovplyvňujú náš prístup k riziku. Náš predchodca Homo sapiens pochádza z východnej Afriky a počas relatívne krátkeho obdobia 100-tisíc rokov sa rozšíril po celom svete. Za prežitím druhu môže stáť jeho schopnosť bádať a objavovať a s tým spojené vyhľadávanie rizika a dobrodružstva.
Súčasní psychológovia sa vyhýbajú prílišným zovšeobecneniam, pretože rozdiely medzi ľuďmi sú príliš individuálne. Medzi najdôležitejšie faktory patrí, či ste extrovertom alebo introvertom a či ste emocionálne stabilným človekom alebo neurotikom. Osobnostné črty sú približne z polovice určované geneticky, čo podporuje evolučné argumenty, zvyšná polovica závisí od spôsobu, akým sme boli socializovaní.
Je isté, že ľudia potrebujú vzrušenie. Niektorým ako jeho zdroj stačia vzťahy a sex, iní potrebujú adrenalínové športy. Najbežnejším spôsobom, ako nájsť vzrušenie z rizika, je dnes bezohľadné šoférovanie. Stále platí to, čo u ľudského druhu platilo už pred tisícmi rokov: priveľa riskovania môže viesť k predčasnej smrti, na druhej strane jeho nedostatok vedie k stagnácii. Najúspešnejší, a zrejme aj najspokojnejší, sú tí, čo medzi oboma extrémami dokážu nájsť rovnováhu.