Tieňom vysokej životnej úrovne a predlžujúceho sa ľudského života sú problémy s financovaním dôchodkov. Aj Británia starne. Napriek pomerne veľkému prílevu mladých imigrantov z celého sveta je britská populácia čoraz staršia. V roku 1950 bola priemerná očakávaná dĺžka života u 65-ročných mužov 77 rokov. Dnes je to 84 rokov a v roku 2050 by to malo byť už 86,7 roka. Tieto odhady sa však zakladajú na domnienke o spomalení v tempe predlžovania sa ľudského života. Nik však nedokáže odhadnúť pokroky v medicíne a zmeny v životnom štýle. Ešte v roku 1981 odhadoval britský Vládny úrad aktuárov, že v roku 2004 budú mať 65-roční britskí muži nádej na ďalších 14,8 roka života. Rok 2004 prišiel a skutočná miera dožitia 65-ročných mužov je 19 rokov. Ak by sa zachoval súčasný trend predlžovania ľudského života, tak v roku 2050 by sa priemerný britský muž mohol dožiť až 92,7 roka. Dobrá správa pre dôchodcov, ale zlá pre sociálne poistenie. Rovnako zlou správou je klesajúci počet detí, a tým aj budúcej populácie v produktívnom veku. Je paradoxné, že ani veľké počty prisťahovalcov z chudobných krajín na tom veľa nezmenia. Bangladéšania či Pakistanci síce majú v prvej generácii viac detí ako pôvodní Briti, ale v druhej generácii sa ich demografické správanie takmer ničím nelíši od domáceho obyvateľstva. Zvyšuje sa tak závislosť populácie v postproduktívnom veku (65+ rokov) od obyvateľstva v produktívnom veku (20 až 64 rokov). V roku 1960 predstavoval počet dôchodcov len 20 % z počtu pracujúcich. Dnes je to 28 %, no tento pomer sa veľmi rýchlo bude meniť s tým, ako bude do dôchodku odchádzať početná generácia "baby boomers". Miera závislosti dôchodcov od obyvateľstva v produktívnom veku narastie na 30 % v roku 2010 a postupne až na 48 % v roku 2040. Kto bude živiť túto masu dôchodcov?
Makroekonomika starnutia
Nárast počtu ľudí v postproduktívnom veku v pomere k populácii v produktívnom veku predstavuje záťaž pre akýkoľvek penzijný systém. V každom penzijnom systéme dôchodcovia závisia od transferu zdrojov od pracujúcej populácie. Dôležité je uvedomiť si, že tento problém sa netýka len priebežného systému, v ktorom sa súčasné dôchodky vyplácajú priamo z odvodov na starobné poistenie pracujúcich ľudí. V kapitalizačnom systéme pracujúca generácia sporí, čiže spotrebúva menej ako vytvorí. Dôchodcovia platia za tovary a služby vyprodukované pracujúcou generáciou svojimi akumulovanými penzijnými aktívami. V každom prípade sú závislí od produkcie generácie v aktívnom veku a môžu spotrebovať len toľko, koľko im generácia v aktívnom veku umožní. Nie je teda pravda, že kapitalizačný systém je čarovným prútikom na neduhy starnúcej spoločnosti. Keď sa súčasní tridsiatnici a štyridsiatnici dostanú o 20 až 30 rokov do dôchodku, budú si musieť vybrať jedno z nasledujúcich štyroch riešení, resp. nejakú ich kombináciu:
1. Budúci dôchodcovia budú mať reálne dôchodky nižšie ako súčasní.
2. Buď sa zvýšia dane a odvody na starobné dôchodky, alebo sa znížia ostatné verejné výdavky, aby zostalo dosť peňazí na dôchodky.
3. Každá generácia bude musieť sporiť viac ako tá predchádzajúca, a bude vo väčšej miera závislá od nastupujúcej generácie.
4. Vek odchodu do dôchodku sa bude musieť čoraz viac posúvať.
Či sa to komu páči alebo nie, tieto štyri voľby nemajú žiadnu alternatívu a budúce vlády si budú musieť medzi nimi vybrať. Aké dôsledky by mali tieto riešenia, keby sa prijímali jednotlivo?
-- Ak sa nezvýšia odvody a dane, a zachová sa súčasná miera úspor a vek odchodu do dôchodku sa nezmení, pomer priemerného dôchodku k priemernej mzde klesne do roku 2035 o 30 %.
-- Ak sa má zachovať súčasná životná úroveň dôchodcov bez toho, aby sa zvyšoval vek odchodu do dôchodku, podiel HDP určený na vyplácanie penzií by sa musel zo súčasných 9,9 zvýšiť na 17,5 % v roku 2050. Ak by sa súčasný vek odchodu do dôchodku u žien (60 rokov) posunul medzi rokmi 2010 a 2020 na 65 rokov, podiel HDP určený na vyplácanie penzií by bol 15,1 %.
-- Aby sa dosiahol tento podiel penzijných výdavkov na HDP, muselo by dôjsť k dramatickému zvýšeniu jednak štátnych penzií v priebežnom systéme a jednak úspor v kapitalizačnom systéme. Štátne penzijné výdavky by sa museli zvýšiť zo súčasných 6,1 na 11,3 % HDP (cestou zvýšených daní) a odvodov a výdavky súkromných penzijných fondov z 2,2 na 7,4 % HDP. Aktíva penzijných fondov by sa museli zvýšiť najmenej dvojnásobne, čo sa nedá inak, ako zvýšením miery príspevkov na súkromné penzijné poistenie.
-- Ak bude chcieť Británia zachovať dôchodcom súčasnú životnú úroveň, ale bez toho, aby sa zvyšovali dane alebo miera úspor, neostane jej nič iné, ako zvýšiť vek odchodu do dôchodku, a to na 69,8 roka jednotne pre mužov aj pre ženy.
Jednotlivé varianty a ich dôsledky znázorňuje graf č. 1. Žiadna krajina si nemôže dovoliť vydávať na dôchodky 15 %, či dokonca 17,5 % svojho HDP. Nezostalo by jej dosť prostriedkov na vlastný rozvoj. Treba ešte poznamenať, že Británia je pri vyplácaní štátnych penzií pomerne skúpa a vydáva na ne len 6,1 % svojho HDP (čo patrí k najnižším úrovniam v Európe). Na druhej strane vytvára štedrý právny a finančný rámec pre súkromné penzijné poistenie. V dôsledku toho štátna penzia tvorí len 40 % priemerného príjmu britského dôchodcu. Približne rovnaký podiel predstavujú súkromné (najmä zamestnanecké) penzie a zvyšných 20 % pochádza z investícií a iných zdrojov. Uvedené prepočty počítajú so zachovaním týchto pomerov.
Aká bude voľba?
Vybrať si medzi spomenutými riešeniami nie je ľahké. Každé z nich má svoje za a proti:
-- Možnosť číslo 1 (zníženie reálnych dôchodkov v budúcnosti) sa zdá najmenej atraktívna. Špecifikom Británie sú pomerne veľké rozdiely vo výške dôchodkov. Okrem istej skupiny bohatých dôchodcov (väčšinou bývalých manažérov a dobre platených profesionálov) sa veľká časť dôchodcov musí uspokojiť s nízkymi príjmami. Priemerný dôchodok v Británii nahrádza asi len 75 % priemerného platu. V EÚ15 je to 85 %. Okrem toho sa v budúcnosti budú štátne dôchodky indexovať viac podľa rastu cien ako podľa rastu miezd, čím sa ich zaostávanie za mzdami ešte prehĺbi. Ďalšie znižovanie kúpnej sily dôchodkov sa preto nejaví ako priechodná možnosť.
-- Zvyšovanie daňového a odvodového zaťaženie (vrátane zriadenia kapitalizačného piliera v priebežnom systéme) tiež nie je veľmi populárne. Niektorí ekonómovia poukazujú na fakt, že celkové daňové zaťaženie je v Británii nižšie ako v Európe a určitý priestor na zvýšenie daní je. Kritici tohto názoru upozorňujú, že zvýšené verejné výdavky na dôchodky treba posudzovať v kontexte s rastúcimi výdavkami na zdravotníctvo a sociálnu starostlivosť.
-- Zvýšenie miery úspor sa javí ako takmer istý prvok riešenia problému a je v podstate jedno, či sa vyššie úspory na penzie budú tvoriť v rámci kapitalizačného piliera vo verejnom penzijnom systéme alebo v rámci súkromných penzijných schém. Na druhej strane je nepravdepodobné, že zvýšenie miery úspor na dvojnásobok (aby sa pokryli nároky na dôchodky v roku 2050) samo osebe postačí. Netreba zabúdať, že aj v úsporách a investíciách platí zákon ponuky a dopytu. Čím viac úspor sa vytvorí, tým viac sa ocitne na trhu finančných investícií a tým viac bude klesať ich cena. Jednoducho povedané, veľké úspory sa odrazia v nízkych výnosoch.
-- Posledná možnosť, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, sa taktiež javí ako takmer istý prvok riešenia. Je pravda, že ľudia žijú čoraz dlhšie a čoraz zdravšie. Ale ani zvyšovanie veku odchodu do dôchodku nie je samo osebe všeliekom. Keby sa použilo ako jediné riešenie, tento vek by sa musel posunúť až takmer na 70 rokov u mužov a žien. Napriek veľkým pokrokom v medicíne a zmenám v životnom štýle existujú veľké rozdiely v zdravotnom stave jednotlivých vrstiev spoločnosti. Nie každý je schopný pracovať do 70 rokov. Zatiaľ čo profesie ako účtovníci, doktori právnici a inžinieri žijú po odchode do dôchodku ešte 19,1 roka, u manuálnych pracovníkov je to len 18 rokov, pričom sa v tejto skupine vyskytuje omnoho viac prípadov invalidity (graf č. 2).
Riešenie problémov spojených so starnutím obyvateľstva bude musieť byť komplexné. Ako najprijateľnejšia sa javí kombinácia zvýšenej miery úspor a posunutia veku odchodu do dôchodku, možno aj mierne zvýšenie odvodov a daní. Stanovisko expertov sa v tomto smere zhoduje s postojom verejnosti. Prieskum medzi britskými občanmi naznačil, že sú omnoho viac ochotní zmieriť sa s vyšším dôchodkovým vekom a so šetrením, ako so znižovaním reálnej sily dôchodkov (graf č. 3).
Bude treba pracovať dlhšie
Dôchodkový vek je v súčasnosti oficiálne stanovený na 65 rokov pre mužov a 60 pre ženy. Mnoho ľudí si však vďaka štedrým zamestnaneckým dôchodkom môže dovoliť odísť do dôchodku skôr. V súčasnosti je skutočný priemerný vek odchodu do dôchodku 63,8 roka pre mužov a 61,6 roka pre ženy, pričom na dôchodku prežije priemerný muž ešte 19 rokov a žena dokonca 21 rokov. Pritom ešte v roku 1950 bol priemerný vek odchodu do dôchodku 67,2 roka a obdobie vyplácania dôchodku len 10,8 roka. Je to paradox, čím dlhšie ľudia žijú, tým kratšie pracujú. Štátne i súkromné penzijné schémy s týmto faktom nepočítali a v súčasnosti im robí veľké problémy. V 80. a 90. rokoch bolo veľkou módou odchádzať na predčasný dôchodok. Išli naň jednak ľudia s najnižšími príjmami, ktorí sami seba označili za príliš chorých na to, aby mohli pracovať, a jednak ľudia s najvyššími príjmami, ktorí si to mohli dovoliť. Tejto druhej skupine v ich rozhodnutí pomohol aj boom na akciových trhoch, ktorý umelo zvýšil hodnotu ich penzijných aktív a pomohol im kúpiť si anuity za výhodné sadzby. Krach akciovej bubliny v roku 2000 veľa zmenil. Hodnoty penzijných aktív klesli a anuitné sadzby tiež. Veľká časť vyšších stredných vrstiev preto musela plánovaný vek odchodu do dôchodku posunúť. Podobný posun sa uskutočnil aj v prípade najnižšej príjmovej skupiny. Tam bola však hlavnou pohnútkou politika britskej vlády, ktorá značne okresala invalidné dôchodky.
V budúcnosti sa chce britská vláda zamerať predovšetkým na zníženie počtov ľudí, ktorí do dôchodku odchádzajú predčasne. Veď napríklad len 72 % mužov pracuje až do 65. roku života. V budúcnosti by to malo byť až 80 %. U žien by mal byť tento nárast ešte vyšší, zo súčasných 55 na 72 %. Ďalším krokom má byť vytvorenie dobrých podmienok na prácu pre tých dôchodcov, ktorí síce dosiahli dôchodkový vek, ale ešte stále chcú pokračovať v práci. V parlamente je zákon, ktorý zakáže akúkoľvek diskrimináciu pracovníkov z dôvodu veku. V súčasnosti môže zamestnávateľ prepustiť zamestnanca s odôvodnením, že dosiahol oficiálny dôchodkový vek. Podľa dvoch variantov zákona to buď nebude vôbec možné, alebo len v prípade zamestnancov nad 70 rokov. Ešte zaujímavejšou možnosťou je ponuka pre pracujúcich dôchodcov, aby sa im zvyšovala štátna penzia za nadpracované roky aj v tom prípade, ak budú zamestnaní len na čiastočný pracovný úväzok.
StoryEditor