Okrem podpory novej audiovizuálnej tvorby a filmového priemyslu venuje Európska únia čoraz viac pozornosti záchrane a obnove audiovizuálneho dedičstva. Filmové pohyblivé obrazy sú totiž stále technicky najdokonalejším záznamom doby, svedectvom historických udalostí, portrétom človeka i spoločnosti. Filmové spravodajstvo bolo priamym predchodcom dnešných televíznych správ a mnohí diváci sa ešte pamätajú na tradičné filmové žurnály, ktorými sa kedysi začínalo každé predstavenie v kine. Milióny metrov nakrútenej filmovej suroviny sú aj zostanú jedinečným zdrojom poznania o dejinách a spoločnosti celého 20. storočia. Ukryté vo filmových archívoch aj v súkromných zbierkach čakajú na svoje oživenie aj na ďalšie spracovanie, aby sa napokon nestali obeťou technickej nedokonalosti či ľudskej nedbanlivosti. Jedným zo spôsobov, ako čo najlepšie sprítomniť obsah archívnych filmov, je ich digitalizácia. Tento finančne aj časovo náročný proces zahŕňa jednak sústreďovanie údajov (vytváranie informačných databáz a elektronických katalógov filmových zbierok), ako aj vyhotovovanie digitálnych kópií filmového záznamu. Od jednoduchého "prepisu" filmu na DVD až po digitálnu rekonštrukciu filmového obrazu a zvuku či dokonca po dotvorenie pôvodného diela prostredníctvom digitálnych technológií (zmena čiernobieleho filmu na farebný alebo doplnenie chýbajúcich či poškodených záberov). Je to proces, ktorý na prvý pohľad vyvoláva viac problémov (finančných, technických, právnych) než priameho úžitku. Je však nevyhnutný kvôli ďalšiemu využitiu archívnych filmov v digitálnom veku. Domáce digitálne prehrávače a osobné počítače, video cez internet, mobilná komunikácia, nástup digitálneho televízneho vysielania, verejných audiovizuálnych knižníc či digitálnych kín -- to všetko znamená rastúci dopyt po filmovom obsahu v digitálnej podobe. Aby sme o niekoľko rokov nezostali celkom zavalení globálnym audiovizuálnym tovarom, tak na svoju digitálnu príležitosť čakajú aj tri milióny slovenských filmových metrov.
Autor je filmový kritik.
StoryEditor