Čína predstavuje niečo nové v histórii moderného sveta. Je to fakticky rozvojová krajina, ktorá má však ohromný globálny vplyv. V súčasnosti väčšinu sveta znepokojuje jej finančná a platobná nerovnováha. Superveľmoc USA nevynímajúc, keďže ich deficit platobnej bilancie s Čínou je 200 mld. USD. Mnohí sa sťažujú a nariekajú, že Čína manipuluje so svojou menou s cieľom zachovať si svoju konkurencieschopnosť. Ani sa niet čomu čudovať.
Čína sa bude správať podľa želania USA len vtedy, keď si zachová to, čo je v jej vlastných záujmoch. Preto prekvapenie a znepokojenie zo strany USA, Európy, Japonska a ďalších svetových partnerov nad značným čínskym prebytkom vzájomnej obchodnej bilancie nie je v tomto prípade na mieste. Dalo by sa zjednodušene povedať: je skôr logickým vyústením dlhodobého vývoja čínskej ekonomiky vrátane jej menovej politiky.
Plné punčochy úspor
Podľa odhadov Medzinárodného menového fondu (MMF) sa za rok 2006 odhaduje prebytok na bežnom účte platobnej bilancie Číny na úrovni 184 mld. USD (cca 144 mld. euro), čo predstavuje približne 7,2 percenta HDP. Žiadna iná krajina nemá taký obrovský prebytok.
Natíska sa otázka, či má zmysel pre takú chudobnú krajinu exportovať taký značný kapitál. Na prvý pohľad by sa zdalo, že argumenty sa prikláňajú skôr k zápornej odpovedi. Prečo však Čína dosahuje také veľké prebytky? Stručná odpoveď : vytvárajú sa oveľa väčšie úspory, ako sa doma investuje. Toto je korektné, pravdivé vysvetlenie.
V prípade Číny je tento prebytok zväčša investovaný do rozsiahlych rezerv v zahraničných menách -- je to asi 1 000 mld. USD, alebo ak chcete cca 40 percent HDP.
Skromnosť čínskych domácností nie je vysvetlením prebytkov v položke úspor, aj keby to konvenčné myslenie ponúkalo. Principiálne sa možno stotožniť s názorom, že sú za nimi obrovské korporatívne úspory.
V rokoch 2000 až 2006 rástli domáce investície tempom od 34 do 41 percent vo vzťahu k HDP. V rovnakom období však rástla miera hrubých úspor od 38 do 49 percent. Ak túto skutočnosť skúmame bližšie, zistíme, že korporatívne úspory (t. j. nerozdelené korporatívne zisky) v rovnakom období narástli z 20 na 30 percent HDP, zatiaľ čo úspory domácností rástli od 13 do 17 percent HDP. Môžeme teda konštatovať, že asi 70-percentný nárast hrubých úspor bol generovaný narastajúcou ziskovosťou korporatívneho sektora.
Úspory čínskych domácností majú nepochybne vysoký medzinárodný štandard. Ako nedávno oznámil MMF, v roku 2004 tvorili impozantných 32 percent disponibilných príjmov domácností. Napriek tomu úspory domácností generujú len tretinu celkových čínskych úspor. Oveľa dôležitejšie sú neprerozdelené zisky korporácií.
V tejto súvislosti si možno spomenúť na skepticizmus tvrdení, že by neporiadny štátny sektor mohol produkovať obrovské zisky. Bolo by možné poznamenať, že ak by tieto údaje boli nesprávne, spôsobili by niektorý alebo viaceré z uvedených prípadov: prebytok na bežnom účte platobnej bilancie je značne nadsadený, domácnosti vytvárajú oveľa vyšší podiel na HDP, alebo investície predstavujú menší podiel na HDP, ako sa očakávalo.
Reformy zabrali
Žiadna z týchto možností nie je úplne pravdepodobná. Ako tvrdil Sherlock Holmes: Ak ste vylúčili nemožné, čokoľvek vám zostane, nech by to bolo akokoľvek nepravdepodobné, tak to musí byť pravda. Pravdou v tomto prípade je, že čínske podniky generujú ohromné úspory. Neznamená to, že sú senzačne ziskové. Ako ukazuje miera investícií, kapitál, ktorý využívajú, je veľmi veľký. Výsledkom ekonomických reforiem v Číne je fakt, že napriek vysokému nárastu investícií, má aj značný prebytok na strane úspor.
Vráťme sa k otázke, či má pre Čínu zmysel vytvárať také obrovské úspory ako rezervu na veľké investície. Predovšetkým, verejná a súkromná spotreba netvorí viac ako polovicu HDP, zatiaľ čo spotreba v súkromnom sektore je len 40 percent HDP. Čína by teda azda mohla zaznamenávať rýchly rast aj s menšími investíciami. Určite nepotrebuje akumulovať väčšie množstvo zahraničných zdrojov z ich aktív. Vyššia spotreba by bola v súčasnosti vhodná -- zvlášť v prospech stoviek miliónov vidieckej chudoby.
Úloha vlády
A to skôr, ako argumentovala Svetová banka, že vláda má na to páky. Môže požiadať spoločnosti, ktoré sú v národnom vlastníctve, aby vyplácali dividendy namiesto ponechania si všetkých ziskov. Táto suma tvorí asi 5 percent HDP. No a tieto zdroje môže potom vláda použiť napríklad na všeobecnú zdravotnícku starostlivosť. Ak by sa veci pohli týmto smerom, miera hrubých úspor a prebytok bežného účtu by sa znížili. Životná úroveň Číňanov by aktuálne rástla. A ešte -- v budúcnosti by zostala minimálne rovnaká, ak nie ešte vyššia. Keďže Číňanom zajtrajška by sa malo dariť lepšie, prirodzene sa tým vytvára predpoklad na zvýšenie spotreby.
Skúsme sa zamyslieť, čo sa môže stať, ak by sa redukovali hrubé investície ako dôsledok obáv prehriatia a nadmerných investičných podnetov avšak bez krátenia úspor. Prebytok bežného účtu by prudko rástol smerom nahor. Výsledkom by bol globálny rozvrat a ten by samotnej Čine zrejme nepriniesol žiaden benefit.
Vláda teda nepotrebuje politiku škrtenia investícií, ale politiku krátenia úspor. Navyše tento cieľ môže ľahko dosiahnuť, pretože ich môže ovplyvniť, a je teda sama priamo či nepriamo zodpovedná za ich objem. Zdá sa, že predovšetkým takáto zmena je v národnom záujme Číňanov. S tým korešponduje aj potreba vlády, takpovediac vyskúšať si svoje vlastnícke práva. Čína zrejme skôr uprednostní tento smer než politiku výmenných kurzov. Bol by to najpodstatnejší krok k prispôsobovaniu sa vonkajšiemu svetu. Táto cesta by pre Čínu mala zmysel. A nepochybne by to malo zmysel aj pre svet.
StoryEditor