Novoročný vinš

V sobotu 17. decembra sa mi -- tak, ako mnohým iným automobilistom -- podarilo vytvoriť si osobný rekord: popoludňajšia cesta z Bratislavy do Prahy trvala skoro dvanásť hodín. Zatiaľ čo kdesi predo mnou žeriavy odstraňovali prevrátené kamióny, uviaznutý pri Větrnom Jeníkove som si mohol v pokoji popremýšľať, o čom napíšem novoročný vinš do HN.
Z premýšľania ma vyrušovali iba správy, ktoré sa vždy, keď udrela okrúhla hodina, pokúšala chytiť moja dcéra. Najviac nádeje, že sa čosi dozvieme o svojej situácii, vkladala do Rádia Vysočina -- veď sme trčali na Vysočine. Márna nádej. Rádio Vysočina neúnavne chrlilo iba hudbu, a hoci udržiavalo spätnú väzbu s poslucháčmi, na spätnú väzbu s nami ani nepomyslelo. I ja si rád vypočujem peknú pesničku a nemám nič ani proti telefonujúcim poslucháčom -- ale stavím sa, že keby 21. augusta 1968 existovalo iba rádio Vysočina, tak dodnes nevieme, že nás obsadili tanky piatich armád. Aj zo správ ostatných staníc sme sa v tú noc na diaľnici dozvedeli o svojej situácii málo -- a o nejakom pokuse o dispečing sa nám mohlo len snívať. Mohli sme rodiť, infarktovať, mrznúť -- okrem telegrafických správ, pesničiek a reklamy nemali rozhlasové stanice pre nás naporúdzi nič.
Našťastie nás život dávno naučil, že vždy žijeme v dobe, keď treba vydržať a čakať, že to raz bude lepšie. Lepšie to nebude nikdy -- ale všetko zase až také zlé nie je. Polícia a technické služby si konali svoju prácu tak rýchlo, ako sa dalo -- a po polnoci sme boli z pasce vonku. Kamióny sa zas veselo rútili a predbiehali, ale stihli sme sa dostať do Prahy ešte pred tým, než ďalší nešťastník, čo sa prevráti, spôsobí ďalšiu zápchu...
Ozaj, ten novoročný vinš. Na čo som na tej Vysočine prišiel? O čom by mal hovoriť?
Do nového roku vinšujem vám, ľudia,
nech nehody nikdy žlč vám nerozprúdia.
Pozitívne myslieť treba po rok celý --
čo vás nezabije, to vás len zocelí...