Kritici slovenskej zahraničnej politiky tvrdia, že naša krajina sa vždy prispôsobuje. Raz únii, raz Spojeným štátom, inokedy aliancii.
"Prostituujete s Amerikou," počuť od jedného. "Oportunisti, nedokážete sa postaviť Bruselu," kričí druhý.
Tam, domov a zase späť
Koniec vlády komunistickej strany a rozpad sovietskeho bloku zmenili československý kurz o stoosemdesiat stupňov. Ahoj Európa, volal dav pod Devínom, ahoj Amerika, rečnil v americkom Kongrese prezident Havel, ahoj Československo, odpovedal 17. novembra 1990 v Prahe prezident Bush.
O niekoľko rokov, po zložitých štátoprávnych rokovaniach a jednoduchom rozchode, boli časté hlasy obracajúce sa naspäť - svoje si nedáme, stratili sme trhy, keď nás neprijmú na západe, obrátime sa na východ. Nový štát, nová diplomacia, demarše, urážky. Odklad vstupu do NATO, ohrozenie vstupu do EÚ a povesť jánusovskej krajiny, ktorá síce deklaruje ochotu vstúpiť, ale nič pre to nerobí.
Dvojtvárny boh padol, sme tam, kde sme chceli byť, bojujeme a máme komisára. Máme aj vlastný názor alebo dávame prednosť oportunizmu?
Skočil Brusel bystrým skokom...
Vladimír Bilčík z Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku pojem oportumizmus nezavrhuje. Nemyslí si však, že by to našu zahraničnú politiku dehonestovalo. Náš postoj považuje skôr za pragmatický: "V roku 2004, pri vstupe do NATO a EÚ, bolo prirodzené, že sme sa týmto organizáciám v mnohom prispôsobovali. Teda pokiaľ mali spoločnú pozíciu v zahraničných vzťahoch." V období pred vstupom to malo význam - chceli sme sa predstaviť ako dôveryhodný kandidát.
Dnes je podľa politológa však ťažké hovoriť, že sa podriaďujeme. "To znie ako z komunistických čias. Slovensko je súčasťou týchto organizácií a každá spoločná politika si vyžaduje aj náš súhlas. Otázkou zostáva, ako Slovensko dokáže presadzovať vlastné politické a bezpečnostné priority na pôde únie či aliancie."
Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV považuje tvrdenia o podriaďovaní sa Slovenska za populistické a zjednodušujúce. Z členstva v únii a v aliancii vyplývajú záväzky koordinovať zahraničnú a bezpečnostnú politiku s partnermi: "Nejde o oportunizmus, ale o plnenie záväzkov. A v súčasnosti Slovensko politiku EÚ a NATO spoluvytvára."
Vojna a dane
Hoci slovenskej diplomacii možno podľa Marušiaka vytýkať viacero prešľapov či ťažko vysvetliteľných krokov, vo viacerých aspektoch sa naše pozície odlišujú od postojov iných. Slovensko je aktívne nielen na Balkáne, ale podporuje tiež demokraciu na Ukrajine a v Bielorusku, "kde sa názory SR, Poľska, Litvy a niektorých iných štátov líšia od názorov väčšiny členských štátov únie."
Po prezidentských voľbách v Bielorusku Slovensko presadzovalo v EÚ rezolúciu, ktorá hovorila o volebných podvodoch. Aj v súvislosti s Irakom sa postoje Slovenska rozchádzali s dominantným názorom v EÚ i v NATO.
Pre Bilčíka je príkladom vlastného úsudku napríklad fakt, že "presadzujeme určitý model daňovej politiky, z ktorého plynú aj zahraničnopolitické dôsledky". Slovensko tak ide proti časti pôvodných členských štátov EÚ. Podobne je to aj s našou podporou ďalšieho rozšírenia únie.
-izmy v diplomacii
Politológ Petr Drulák nedávno v Lidových novinách rozlíšil štyri hlavné ideové prúdy českej zahraničnej politiky. Atlantisti uprednostňujú vzťahy s NATO a USA, kontinentalistom sa viac páči únia a jej nemecko-francúzsky "motor", internacionalisti, chcú byť zadobre s Bruselom aj s Washingtonom. A autonomisti ich všetkých považujú za hrozbu.
Juraj Marušiak tvrdí, že na Slovensku zatiaľ podobné prúdy nie sú skonštituované. "Približne do roku 2000, resp. 2001, štiepenia v zahraničnej politike viac-menej zodpovedali konfliktným líniám vo vnútornej politike. Podpore autoritatívnych princípov zodpovedali aj izolacionistické tendencie v zahraničnej politike." Naopak - členstvo v NATO a EÚ nebolo vnímané len ako zábezpeka národno-štátnych záujmov, ale aj ako nástroj modernizácie krajiny a konsolidácie demokracie. Provincionalizmus, regionálna uzavretosť elít a malá pozornosť voči národno-štátnym záujmom krajiny spôsobili, že sa naše záujmy a hodnoty v zahraničnej politike začali formulovať až po osamostatnení.
"Rozdiel medzi Českom a Slovenskom by som videl vo vycibrenosti a schopnosti dlhodobo definovať a presadzovať zahraničnopolitické línie," hovorí Bilčík. Výraznejšie vyprofilovaní aktéri a stálejší stranícky systém prispeli k tomu, že v Česku je postoj opozície a koalície čitateľnejší ako u nás.
Kompas v nás
Aj napriek týmto nedostatkom možno podľa Marušiaka hovoriť o "dominantnom postavení internacionalistického prúdu, ku ktorému majú blízko SDKÚ, ANO či Slobodné fórum". Izolacionistický prúd, s prvkami proruskej orientácie, bol po roku 1998 značne oslabený a v súčasnosti ho reprezentujú najmä KSS a SNS. "Jeho rezíduá inštrumentálne využíva vo svojej rétorike aj Smer. Napriek tomu však táto strana v oficiálnych dokumentoch prešla vývojom od mäkkého euroskepticizmu k podpore prehlbovania európskej integrácie," tvrdí politológ. I keď Smer a KDH majú zdržanlivejšie postoje voči súčasnej politike administratívy G. Busha, nespochybňujú potrebu úzkej spolupráce s USA. Otvorene euroskeptický prúd, "uprednostňujúci bilaterálnu spoluprácu s USA, predstavuje marginálna OKS, ktorá však má pomerne silnú pozíciu v médiách".
Bilčík upozorňuje tiež na "vzťah medzi dlhodobou etablovanosťou politických strán a dlhodobými preferenciami v oblasti zahraničnej politiky". Najvyprofilovanejšie je podľa neho KDH, o ktorom tvrdí, že kombinuje prvky kontinentálneho a autonomistického prúdu.
Na Belehrad!
Litva, Holandsko, Nórsko sú aktívnejšie krajiny, než ako by sa "patrilo" vzhľadom na ich veľkosť. Podporujú mierový proces na Blízkom východe, bojujú proti Lukašenkovi... Idealizmus? Podľa Milana Niča z Nadácie Pontis, ktorá sa angažuje v bieloruskej otázke, ide často o ich vlastné záujmy: "Krajiny sú často vedené svojimi historickými skúsenosťami, ekonomickými záujmami či geografickou polohou. A aj malý štát môže byť razantný. Napríklad k diktátorom."
Žiaľ, u nás je podľa Niča zatiaľ problém zvýšiť povedomie a presvedčiť ministerstvo o potrebe takýchto postojov. "Nie je to len problém solidarity. Malému štátu sa razantný postoj často vypláca - Bielorusko bude o päť, desať rokov úplne iná krajina. A keď dnes Slovensko patrí k dvom, trom krajinám, ktoré v súčasnosti pozývajú študentov, ktorých vyhodili z univerzít, môže sa to zúročiť, keď bude v Minsku iná vláda."
Príkladom zahraničnopolitickej iniciatívy, ktorá si zaslúži ocenenie, je tzv. Bratislavský proces, ktorý prispel k integrácii demokratickej opozície v Srbsku a nepriamo aj k pádu režimu Slobodana Miloševiča v roku 2000. "Naša politika voči Srbsku, podpora opozície na konci 90. rokov sa potom zúročila," tvrdí Nič. "Tí, ktorí si myslia, že sa to nevypláca, nepoznajú fakty."
Až príde doktor
Juraj Marušiak je optimistickejší: "Mnohí slovenskí politici sa už stotožnili s názorom, že sloboda, ktorú sme získali aj vďaka podpore zo zahraničia, je pre Slovensko nielen šancou, ale aj záväzkom." Týka sa to napr. predstaviteľov SMK a KDH, ale v čoraz väčšej miere aj SDKÚ. "Náznakom zmien v postoji Smeru-SD boli vyhlásenia jeho podpredsedníčky Moniky Beňovej na podporu demokratickým silám v Bielorusku a na Kube. Po tom, ako bola stiahnutá z kandidátky a rezignovala aj na prípadný povolebný post ministerky zahraničných vecí, sa však zdá, že je so svojimi názormi v tejto strane osamotená."
Dúfajme teda, že nás nenavštívi doktor Pávek a neporadí nám: "Ležte rovno a zachovajte pokoj, ja zajtra opäť prídem."