Uplynulé obdobie s mimoriadnou nástojčivosťou upozornilo na dôležitý moment v živote našej spoločnosti, ktorý si za normálnych okolností takmer neuvedomujeme: sociálny dialóg má okrem iného aj svoj nespochybniteľný ekonomický rozmer. Ukázalo sa to viac ako výrečne počas posledného štrajku železničiarov, ktorého dôsledky mali veľmi konkrétnu ekonomickú podobu tak na normálny život bežného občana, ako aj na podnikateľské subjekty a v prenesenom zmysle slova na dôveryhodnosť slovenského podnikateľského prostredia. Asi by nebolo problémom finančne vyčísliť straty. O to však v tejto chvíli nejde. Skôr sa mi žiada opätovne zdôrazniť, že zamestnávateľská obec vonkoncom nie náhodou pri najrôznejších príležitostiach upozorňovala, aký veľký dôraz kladie na kvalitný, kultivovane vedený sociálny dialóg a stabilitu spoločnosti zamestnávateľská elita v Európe.
Povedzme si však otvorene -- časť slovenského politického establishmentu akoby si túto starú a historicky overenú zásadu európskej politiky nechcela uvedomiť. Svedčí o tom prinajmenšom téza o potrebe zníženia korporatívnosti, ktorá sa nachádza v programovom vyhlásení slovenskej vlády a neskrýva očividnú ambíciu v štýle liberalistických politických koncepcií oslabiť vplyv sociálnych partnerov vo vrcholnom sociálnom dialógu. Preto je namieste otázka: ako to ladí s politikou únie, do ktorej sa už onedlho chystáme vstúpiť? Zdá sa, že veľmi slabo. Keby totiž niektorí naši vládni partneri pozornejšie čítali dokumenty z vrcholných stretnutí Rady Európy, asi by neušlo ich pozornosti, že napríklad v Lisabone v marci roku 2000 označili vedúci predstavitelia EÚ a UNICE vysokú úroveň sociálneho dialógu za jednu z kľúčových podmienok pripravenosti kandidátskych krajín na vstup do EÚ. Dôvod pre takýto postoj je logický: len ťažko si možno predstaviť efektívnu výrobu tam, kde majú zelenú štrajky alebo sociálne nepokoje. Podnikatelia, tak ako aj zamestnanci, potrebujú pre svoju prácu sociálny mier. Naposledy Kodaň toto stanovisko potvrdila.
Ciele takejto sociálnej stratégie, ktoré rešpektujú ekonomický rozmer sociálneho dialógu, sú pritom jednoznačne definované. Skutočne kľúčové oblasti, ktoré nemožno na vrcholnej úrovni obísť a dlhodobo odkladať, sú predovšetkým programy na zvýšenie zamestnanosti a makroekonomická politika štátu s osobitným zreteľom na sociálne dôsledky jej realizácie, ako aj komplex otázok spojených s odborným vzdelávaním a profesijnou prípravou či integráciou znevýhodnených skupín na pracovnom trhu, ako sú ženská populácia, obyvatelia s obmedzeniami a podobne. Európska legislatíva to pritom nenecháva na náhodu. Je doslova povinnosťou sa tým zaoberať. Povinné konzultácie vyplývajú priamo zo základnej zmluvy EÚ podľa článkov č. 138 a 139. Vzťahuje sa to aj na konzultácie predstaviteľov zamestnávateľov a odborového hnutia pred navrhovaním politických opatrení na najvyššej úrovni. Rešpektovať tieto zásady znamená vytvárať optimálne podmienky pre sociálny mier. Bolo by asi užitočné, aby si ich aj vo vlastnom záujme čo najskôr osvojili aj niektorí naši politici. Že sa to dá, možno napríklad ilustrovať na novele Zákonníka práce, kde po rozpačitom začiatku možno naozaj hovoriť o dialógu. Menej to už platí o pripravovanej legislatíve v zdravotníctve, ale aj v iných prípadoch. A tak nám nezostáva nič iné, len dúfať, že sa to aspoň po vstupe do EÚ naučíme.
StoryEditor