Finančný svet čoraz viac znepokojuje súčasný ekonomický rast v USA, ale najmä obrovský deficit ich obchodnej bilancie.
Dlhodobé pretrvávajúce znehodnocovanie amerického dolára vyvoláva stále nové otázniky hlavne v súvislosti s perspektívnou úlohou v rámci svetových devízových rezerv.
Podľa štatistík majú najväčší podiel na nich: Čína (asi 1 bilión USD), Japonsko (asi 600 mld. USD), Rusko (asi 330 mld. USD), Taiwan (asi 200 mld. USD).
Práve Čína oznámila svoj zámer diverzifikovať veľkú časť zo svojich rezerv denominovanú v USD (1 bilión USD, t. j. asi 759 mld. eur) na iné zahraničné meny, predovšetkým na japonský jen (?) a euro (€). Takéto rozhodnutie môže vhodne pomôcť k jednej z najväčších kapitálových strát v histórii pre obidve hlavné meny. Všeobecne sa odhaduje, že tak euro, ako aj USD, by nevyhnutne zaznamenali pokles asi 20 %, prípadne aj viac v porovnaní s ostatnými menami v priebehu niekoľkých budúcich rokov. Pomohlo by to však korigovať v súčasnosti ťažko udržateľný deficit na bežnom účte USA.
Hlavný problém, pred ktorým v tejto otázke Čína stojí, je správny výber a proporcia meny, resp. mien, do ktorých bude svoje rezervy diverzifikovať. Do úvahy prichádzajú hlavne dvaja horúci kandidáti, a to euro, jen a vo svetle limitovaných objemov svetových trhov môže prísť do úvahy azda ešte niekoľko európskych mien. Múdre rozhodnutie medzi núkajúcimi sa alternatívami môže viesť následne k podnieteniu niekoľkých podstatných medzinárodných menových cieľov. Rovnako môže zároveň uchrániť čínsky národný kapitál pred budúcimi finančnými zámermi.
Diverzifikácia do európskych mien by sa mohla v konečnom dôsledku ukázať chybnou tak z čínskeho, ako aj zo systémového hľadiska.
Euro a iné európske meny môžu byť oproti doláru ešte stále mierne podhodnotené. V priebehu viac ako posledných päť rokov väčšina z nich vykazovala oproti doláru potrebu rastu. Teda čínsky presun dolárov na eurá by znamenal len malý systémový benefit a nepredstavoval by pre Čínu významný kapitálový zisk.
Na druhej strane, čínska diverzifikácia niekoľkých miliárd dolárov na jeny by sa mohla ukázať ako inšpiratívna dvojstranne, a to tak v podpore systémových, ako aj čínskych národných záujmov.
Existuje takmer všeobecná zhoda vo finančných kruhoch, vrátane japonských, že jen je dlhodobo podstatne podhodnotený oproti všetkým menám, azda s výnimkou niekoľkých ázijských mien a vlastného sebazhodnotenia. A to aj napriek súčasnému miernemu rastu. Po úprave o infláciu je dnes jen slabší ako v roku 1938, t. j. v čase, keď USA a Japonsko spoločne intervenovali, aby zvrátili náhly pokles a v roku 1985, keď skupina vedúcich priemyselne vyspelých krajín G5 zmluvou z Plazy iniciovala intervenciu v prospech oslabenia dolára, osobitne oproti jenu.
Oslabenie jenu pretrvávalo, a to aj napriek päťročnému ozdravovaniu japonskej ekonomiky a rekordnému prebytku na jeho bežnom účte. V tomto smere je na tom lepšie azda len bilancia na bežnom účte Číny. Japonskí oficiálni predstavitelia nehýbali s jenom od ich masívnej intervencie. Tá sa však uskutočnila pred tromi rokmi. Problém teda spočíval skôr v pretrvávajúcej odchýlke, ako v prípade vplyvu na samotnú podstatu, t. j. potrebu naliehavej korekcie.
Čínsky nákup jenov za signifikantnú časť ich dolárov, posilnením jenu oproti doláru takýmto riadnym spôsobom prekračujúcim prechodné, podporné obdobie, by takto pomohol korigovať jednu z najdôležitejších odchýlok, ktorá v súčasnosti prispieva ku globálnym nerovnováham.
Ak si budú aj finančné trhy vedomé takéhoto oficiálneho postupu, pravdepodobne by to pomohlo aj k väčšiemu uznaniu jenu a podpore jeho opätovaného zreálnenia. Pokiaľ by sa diverzifikácia uskutočnila takouto formou, mohla by zároveň minimalizovať kapitálové straty pre Čínu v príslušnom období. Je totiž zjavné, že jen patrí medzi málo svetových mien, ktoré potrebujú hodnotovo rásť a zároveň sa aj sebazhodnocovať.
Čína formálne nekonzultovala s USA masívny nákup dolárov a nemá ani záväzok konzultovať s Japonskom o presune dolárových rezerv na jeny.
Súčasťou súčasného čínsko-japonského politicko-ekonomického zbližovania, najmä v obchode, je aj rozsiahla sieť bilaterálnych výmenných zmlúv a rodiacej sa ázijskej výhodnosti (Chiang Maiova iniciatíva). Nepôsobilo by to vôbec prekvapujúco, keby Čína svoje plány napokon s Japonskom konzultovala a dokonca navrhla doplnenie vlastnej diverzifikácie s presunom niektorých podobne veľkých dolárových japonských zostatkov do sebazhodnocujúcich aktív. Podporili by zároveň úpravu kurzu vlastnej meny.
Čína a Japonsko už prerokovali bilaterálnu zmluvu o vzájomnej výmene. Núka sa v tejto súvislosti jej rozšírenie o implementáciu menových otázok. Premostením trhových operácií by sa v konečnom dôsledku mohlo dosiahnuť požadované upevnenie oboch mien.
Samozrejme, existujú aj iné spôsoby, ako dosiahnuť požadovaný rast jenu.
Japonsko by jednoducho mohlo vymeniť doláre za jeny zo svojich vlastných rezerv. USA by mohli nekúpiť jeny, napr. prostredníctvom japonských maklérov (ako to už v minulosti urobili pri iných príležitostiach v r. 1985 a 1998).
Skupina G7 by mohla kopírovať zmluvu z Plaza, najmä pokiaľ sa týka zhodnotenia iných podhodnotených ázijských mien, ako aj jenu.
Čínska diverzifikácia do jenu by mala slúžiť multiplikačným cieľom. Bolo by to totiž vnímané ako prirodzená operácia.
Takáto čínska diverzifikácia by však nevyriešila podstatný problém týkajúci sa sebazhodnotenia. Čína by však mohla okamžite zvýšiť menu na úroveň, ktorá by nevyžadovala aktuálnu akútnu intervenciu. Redukovali by sa tak jej vonkajšie prebytky, počítajúc s narastajúcim protekcionizmom, ako spätný odraz proti čínskym exportom a zastaviť rast svojich nehospodárnych rezerv.
Čína, vyriešením problému devízových dolárových rezerv, môže znovuobnoviť svoj imidž zodpovedného lídra svetovej ekonomiky a konštruktívne zasiahnuť do riešenia svetového globálneho usporiadania stability.