Ako neobvykle sa dajú vidieť najmocnejší tohto sveta, ale aj ako sa dá inak pozerať na výstavu známeho výtvarníka, je možné až do 12. októbra vidieť v bratislavskej Galérii Priestor. Jiří David, v súčasnosti jeden zo špičky českého výtvarného umenia, prvýkrát na Slovensku vystavuje časť svojho projektu Bez soucitu atd. Vďaka tejto neveľkej výstave sa rozhýbali vlnky slovenskej výtvarnej scény a zároveň sa prejavila povrchnosť a neschopnosť slovenských médií sprostredkúvať ľuďom informácie a zážitky o umení. Davidova diagnóza, ktorou je angažovaná vtipnosť a nápaditosť, rozhýbe emócie divákov, a tým robí z jeho prác skutočné umenie. Bez súcitu manipuluje s obrazmi osobností, ktoré sú samy manipulované, aby manipulovali s nami. Šikovným upravením veľkorozmerných fotografií politicky najvplyvnejších ľudí súčasného sveta odkryl tabuizovanú stránku života verejne činných osobností. George W. Bush, Vladimir Putin, Jásir Arafat, Ján Pavol II., Tony Blaire, Ariel Sharon alebo napríklad Václav Havel sú na fotografiách takí, akých ich bežne médiá neukazujú. Plačú. Uplakané oči a kotúľajúce sa slzy na lícach mocných zrazu ničia snaženie celých tímov imidžmejkrov, ktorých hlavnou úlohou je vytvárať hrdinov. A hrdinovia predsa neplačú. Davidovi hrdinovia zrazu akoby ukazovali svoju druhú tvár, odkrývajú svoje city, a tým odkrývajú aj svoje najvnútornejšie ja. Slzy na fotografiách očisťujú týchto hrdinov od nánosov mediálnej mytológie a ukazujú dve krajné podoby ľudských citov a zároveň dve krajné podoby politiky. Americký prezident alebo izraelský premiér so slzami v očiach sú z tých hrdinov, ktorí boli prichytení pri klamstve alebo krádeži cukríkov, nedokážu svoju hanbu uniesť a s nechcenými slzami v očiach ukazujú svoju bezvýchodiskovosť. Tvrdí chlapi, ktorý slzami stratili auru "tvrďasov". Slzy zlyhania, hanby a neúspešného potláčania citov. Úplne iní sú uplakaní Václav Havel, pápež alebo dalajláma, ktorých slzy ukazujú na inú stránku duše bojovníka. Slzy na ich tvárach dopĺňajú a rozširujú ich politické krédo, dávajú zmysel ich boju, humanizujú ho. Sú to slzy, ktoré sú bodkou za charakterom ich osobnosti, sú ich prirodzenou súčasťou.
Medzi týmito mocnými, médiami citov zbavenými slávnymi osobnosťami Jiří David premieta jeden z prvých filmov mladučkej, ešte politikou a politikmi nedotknutou Marilyn Monroe. Nemanipulovaná spontánnosť a prirodzenosť mladej modelky uprostred zmanipulovaných tvárí najmocnejších starých pánov. Nahá herečka, ktorá sa stala hviezdou vďaka svojej detskej spontánnosti, ktorá sa stala jej profesionálnym imidžom, je v galérii v prítomnosti citovo nahých politických hviezd, ktoré sa stali slávne vďaka sebakontrole a tváram hráčov pokru. Súčasťou výstavy by však mohli byť aj ukážky mediálnych výplodov, ktoré o tejto výstave a tvorbe Jiřího Davida u nás vznikli. Niektorí sa neokúňali nasľubovať návštevníkom aj to, čo na výstave vôbec nie je. Možno však iba nepochopili, že bratislavská výstava je iba časťou jeho väčšieho projektu. Takto môže zažiť aj návštevník slzu na svojom líci. Zo sklamania, ako sa dá necitlivo vnímať umenie. Azda najperverznejším spôsobom prezentácie tejto výstavy je to, k čomu sa mnohé média uchýlili, keď uverejnili ako pozvánky malé čiernobiele reprodukcie fotografií, na ktorých sú slzy nahradené zrnitosťou nekvalitných obrázkov. Našťastie možno vidieť výstavu priamo v galérii, kde sa dá slziť nad samotným dielom, nad osudom Marilyn, keď sa ocitla medzi mocnými.
StoryEditor