Keď sa mi niekto poďakuje, tak určite nie verejne

Kedy vo vás dozrelo presvedčenie, že sa treba vzoprieť komunistickému režimu a robiť všetko pre jeho pád?
-- Po okupácii sovietskou armádou v roku 1968. S otcom sme vtedy plánovali, že začneme podnikať. Cítili sme, že sa to konečne trochu uvoľňuje. Zrazu sa to však všetko rozplynulo inváziou vojsk. Prvotným impulzom bol teda hnev z okupácie.

Odišli ste do Rakúska, kde si vás vyhľadali "verbovači" pre americkú tajnú službu. Vzápätí ste sa vrátili domov. Čím vás presvedčili, že ste zrazu boli ochotný zabudnúť na emigráciu a život v slobodnom svete?
-- Ich pohľadom na vec. Američania mi povedali, že nie je možné, aby Československo skončilo tak, že každý z neho utečie. A keďže ma rodičia vychovávali ako vlastenca, cítil som, že Američania asi majú pravdu. Jednoducho, že tú republiku sa musím snažiť chrániť a nejako ovplyvňovať. Aj keď som v tom momente nevedel ako. Mal som 21 rokov -- a v tom čase to boli skôr emócie, ktoré so mnou zápasili.

Komu ste sa zdôverili o záväzku, ktorý ste podpísali so CIA?
-- Iba otcovi. Bol jediný, kto to vedel. A zobral si to aj do hrobu, zomrel ešte za socializmu. Hoci niektorí kamaráti vedeli, že som bol v Rakúsku, brali to tak, že som tam nenašiel prácu, tak som sa vrátil späť. Hranice boli vtedy otvorené, nebol s tým problém.

Dala vám americká tajná služba na stretnutí v Rakúsku inštrukcie, čo všetko máte urobiť po návrate domov?
-- Iba mi povedali, aby som sa zamestnal na nejakom dôležitom poste -- na ministerstve vnútra alebo v armáde -- a budoval si tam kariéru. Ale nebolo to nejako bližšie špecifikované.

Začali ste žiť dvojitý život. Takmer osem rokov sa s vami však CIA vôbec nekontaktovala. Nezačali ste sa vtedy cítiť podvedený, oklamaný a zabudnutý?
-- Samozrejme! To je prvé, čo vám po pol roku, roku, dvoch príde na um. Už som aj prestával veriť, že sa mi niekto niekedy ozve. Hovoril som si: americká vláda ťa asi nepotrebuje. Začal som si budovať vlastnú kariéru, rodinu. Zmieril som sa s tým, že pôjdem inou cestou.

Prišiel však rok 1976. Centrála CIA sa rozhodla, že svojho "spiaceho agenta" v ČSSR aktivuje. Ako to prebiehalo?
-- Dostal som tzv. prebúdzací list, tajnopis. Mal som ho namočiť do vody a tam sa objavili ďalšie inštrukcie. Američanov zaujímalo, kde žijem, ako žijem, s kým žijem, aký mám denný režim, čo som dosiahol, kto sú moji kolegovia, nadriadení. Minimálne pol roka som písal správy, v ktorých som sa zaoberal sám sebou. Bolo to svojím spôsobom aj školenie -- učil som sa správy dešifrovať, šifrovať. Testovali ma na diaľku. Neskôr som zistil, že každú moju správu si overovali aj z iných zdrojov. Nakoniec asi zistili, že píšem pravdu, tak som získal ich dôveru.

Priženili ste sa do zaujímavej rodiny -- váš svokor pracoval v Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Bolo to manželstvo z rozumu? Predsa len, cez svokra ste sa mohli dostať k dôležitým informáciám pre americkú tajnú službu...
-- Oženil som sa z lásky. Keď som svoju manželku spoznal, mala 17 rokov a nevedel som, že jej otec pôsobí na vysokom poste v hierarchii ministerstva vnútra. Takže o nejakej vypočítavosti sa nedá hovoriť.

V roku 1978 vás oslovila aj ŠtB. Čím ste boli pre nich zaujímavý?
-- V tom čase som pracoval na ministerstve vnútra. Zistili si o mne, že hovorím dobre po nemecky, po anglicky. Na "vnútre" pracovala aj manželka a svokor. Preto si ma zrejme vytypovali ako dôveryhodnú osobu.

Po dohode s príslušníkmi ŠtB ste sa zamestnali v podniku Velaz (Velkochov laboratorních zvířat), ktorý vyvážal pokusné zvieratá na Západ. Čo bolo vašou úlohou?
- Chceli odo mňa, aby som počas ciest za hranice zisťoval, kde sú v Nemecku rozmiestnení americkí vojaci, technika. Rovnako som mal podávať správy, ako si podnikoví vodiči privyrábajú, čo pašujú, či tam nekradnú. Je pritom zaujímavé, že samotní eštebáci od nich požadovali, aby im napríklad zo Západu priniesli džínsy a podobne. Táto práca bola pre mňa dôležitá preto, aby som sa v Nemecku mohol skontaktovať s Američanmi.

Tí vás predsa mohli podozrievať, že hráte na dve strany -- pre CIA i ŠtB... Ako ste ich presvedčili, že nie ste dvojitý agent?
-- Posadili si ma detektor lži, ten im dal odpoveď. Zároveň ma školili, ako sa dá v prípade potreby detektor "oblbnúť". Američania vymysleli, že počas ciest na Západ posadia za volant môjho auta dabléra. Ja som tak mal dostatok času školiť sa pre prácu agenta -- priamo za asistencie riadiacich pracovníkov CIA. Vytvorili špeciálny tím s názvom Jan -- ten ma naučil všetko, čo mám robiť, ako sa správať, ako dešifrovať, používať spojovaciu techniku. Fungovalo to takto dva roky, stal sa zo mňa lepší agent.

Uvedomovali ste si, čo vás čaká, ak by komunisti zistili, komu "donášate"?
-- Vedel som, že najnižší trest by bol 10 rokov. Bolo mi však jasné, že ako zradcu by ma čakal zrejme najvyšší trest -- smrť.

Neprenasledovala vás takáto vidina? Nezväzovalo vám to ruky?
-- Ten strach bol obrovský, musel som ho však prekonať. Spoliehal som sa na profesionalitu CIA -- tá mi vytvárala kvalitné podmienky na moju prácu. Navyše v každej správe ma uisťovali, že na prvom mieste je u nich moja bezpečnosť. To mi dodávalo odvahu. Až takú, že práca agenta ma úplne pohltila.

Ste presvedčený, že za tie roky nikto neprišiel na to, že pracujete pre CIA?
-- Nemohli to vedieť, inak by ma zatvorili.

V roku 1982 ste dostali dôležitú úlohu -- preniknúť priamo do komunistickej nomenklatúry...
-- Z Velezu som odišiel ako robotnícky káder na obvodný výbor KSČ v Prahe 6 a začal som študovať na Vysokej škole politickej ÚV KSČ. Mal som prístup k všetkým tajným materiálom. Získal som perfektné krytie. Ak ma náhodou niekto zastavil, stačilo vytiahnuť preukaz, zvýšiť hlas a povedať zbohom. Tam sa nedalo pristupovať inak ako z pozície sily. Inak by ste riskovali, že na vás prídu.

Svoju totožnosť ste ŠtB museli nakoniec prezradiť vy sám. V roku 1988 vás na to vyzvala samotná CIA. Bolo to v čase, keď sa ŠtB snažila vypátrať amerických špiónov v ČSSR. Napriek tomu, chápali ste nečakanú požiadavku CIA?
-- Bol som presvedčený, že to bol omyl. Bola to nepochopiteľná a šialená úloha, ktorá ma vlastne postavila do úlohy človeka, ktorého môžu zajtra zatknúť a zlikvidovať. Aj preto som si to trikrát u Američanov overoval. Vysvetlili mi, že doba je zlá a ak sa nepreukážem, môžem mať problémy. CIA verila, že ak ŠtB poviem, že som agent a doložím to dokumentmi, bude to tá správna chvíľa, keď eštebáci z toho doslova spadnú "na zadok". Rozhodujúcu rolu hrala rýchlosť. Bral som to ako rozkaz -- a v tajnej službe sa o rozkazoch nedebatuje.

Zrejme sa Američania nemýlili. Eštabáci vás totiž nezavreli -- naopak, chceli vás využiť na protiofenzívu.
-- Išlo o akciu "Prielom". Plán bol taký, že sa pokúsia namiesto mňa nasadiť do americkej tajnej služby iného človeka -- dabléra alebo ma použijú ako dvojitého agenta. Nakoniec to padlo, nezdal som sa im dôveryhodný, neverili mi.

Krátko predtým sa pravdu o vašej pravej identite dozvedela aj vaša manželka. Po takmer dvadsiatich rokoch spoločného života! Ako to prijala?
-- Pracovala v ŠtB s operatívnymi spismi. Hrozilo, že eštebáci na mňa založia spis a ona sa to dozvie takouto cestou. Tak som jej to radšej všetko prezradil a ukázal techniku, s ktorou som pracoval. Jej reakcia? Nazvala ma kaskadérom, ktorý riskuje bezpečnosť rodiny. Trvalo dva týždne, kým so mnou opäť začala normálne komunikovať. Ale asi to strávila -- žijeme totiž spolu dodnes. To sa však už nedá povedať o svokrovi, ktorý je stále presvedčeným komunistom. Pre neho som zradca najväčšieho kalibru. Nemám mu vraj chodiť ani na pohreb...

Zvrat nastal v roku 1990. Zatkli vás -- paradoxne -- už v ére demokracie, za ktorú ste sám svojou špionážou bojovali...
-- Sedel som sedem mesiacov... Vnímal som to ako strašnú krivdu a omyl. Veď ŠtB už bola v tom čase zrušená a prezidentom bol Václav Havel. Veril som, že sa to všetko rýchlo vysvetlí. Lenže v tom čase boli stále na dôležitých postoch ľudia, ktorí tam boli aj pred rokom 1989.

Ako ste sa dostali na slobodu?
-- Dostal som od prezidenta milosť, o ktorú som žiadal päťkrát. Lenže okolo neho stále boli ľudia, ktorí nechceli, aby sa pravda dostala na svetlo sveta. Mám dôkazy o tom, že moja pošta bola zadržiavaná. Aj preto dnes spracúvam žalobu na Českú republiku, ktorej orgány konali protiprávne. Chcem, aby sa verejnosť dozvedela, že "nežná" revolúcia bola fajn, ale že staré štruktúry sa zabetónovali a zostali tam dodnes... Hrozne mi napríklad prekáža, že v českej tajnej službe stále pôsobia ľudia, ktorí kedysi pracovali na mojom prípade.

Dočkali ste sa po rokoch od Američanov poďakovania? Hlásia sa k vám?
-- To, čo bolo tajné v minulosti, je tajné aj dnes. A naša spolupráca predsa bola tajná! Vieme však o sebe. Keď sa mi niekto poďakuje, tak to určite nebude verejne.

Máte spočítané, koľko ste im počas vašej kariéry posunuli informácií?
-- Napísal som asi 200 tajnopisov a rádiom odvysielal asi 150 správ.

O čo mala CIA najväčší záujem?
-- Bolo to všetko možné. Kde sú rozmiestnené raketové sily, aké zbrane sme vyvážali do Sýrie či Egypta, často som overoval aj činnosť iných agentov.

Američania vám sľúbili 700 dolárov za každý mesiac spolupráce, plus ďalšie prémie. Údajne vám dlhujú zhruba 360-tisíc dolárov... Je to tak?
-- Rozumiem, novinári majú takéto veci radi. Musím však povedať, že sa momentálne nesnažím o žiadny kontakt so CIA. Som presvedčený, že nastane čas, keď sa situácia upokojí a mnohé veci vyjasnia. Dnes však môžem povedať: som hrdý na to, čo som robil.