Jaroslav Dušek: Málokto chce hrať banditu, všetci túžia byť dobrí Indiáni

Tvrdíte o sebe, že ste sa narodili v znamení Vola. Ide o nové znamenie zverokruhu?
- Spomínal som to, aby som poukázal na nespravodlivosť. V Česku sa hovorí o znamení Skopca, menej o znamení Barana, ale Skopec je vlastne kastrovaný Baran. Tak som raz povedal, že som sa narodil v znamení Vola, čo je v podstate kastrovaný Býk. A odvtedy sa toho novinári chytili.
Takže nešlo o zveličenie?
- Možno nakoniec som vôl (smiech).
Už v detstve ste chceli byť klaunom a potkýnali sa na vlastnej nohe, v mladosti ste predstierali, že ste revízor, dodnes hráte v divadle založenom na improvizácii, doma na vás čaká Bertold Brecht - pes. Nemáte rád nudu?
- Nuda bola pre mňa vždy veľkou záhadou. Ak mi niekto povedal, že sa nudí, takmer som mu závidel. Keď mal napríklad niekto nudnú prednášku, pozoroval som spôsob, akým rozpráva, alebo som si ho predstavoval nahého. S tými revízormi to bola len normálna mladícka drzosť. Napríklad sme tvrdili, že riadime breh rieky a musíme ho kontrolovať. Niektorí ľudia sa smiali, iní nám naozaj ukazovali občianske preukazy.
V jednom rozhovore ste povedali, že všetky novinárske otázky sa točia okolo toho istého a nepodstatného. Ktoré témy sú teda podstatné?
- Podstatnou vecou pri rozhovore je to, či ten, s ktorým robím rozhovor, sa o odpovede naozaj zaujíma, alebo mu je viac-menej jedno, čo poviem. Tamer som vás uhryzol do ruky (adresuje mladej čašníčke, ktorá priniesla dezert). A mal som veľkú chuť! (dodáva na adresu mladej čašníčky)
Evidentne dôležité sú pre vás ženy...
- ...ženy, muži, zvieratá, kamene. Mám rád všetko. Ešte aby som nemal rád ženy! To by bola poriadna hrubosť.
Dvakrát ste sa hlásili na DAMU, nakoniec vás prijali, potom ste nemali dosť motivácie. Nechceli ste si tak trochu programovo zachovať čaro neštudovaného herca?
- Dvakrát ma síce nevzali na herectvo, ale keď ma po mnohých rokoch zobrali, bola to dramaturgia. No najviac ma ovplyvnili Ivan Vyskočil a Ewald Shönn. S obidvoma som mal to šťastie stretávať sa nielen ako herec, ale sa s nimi aj rozprávať. Ivan Vyskočil učil na ľudovom konzervatóriu, kam sme chceli ísť študovať. Raz sme sa s ním rozprávali a povedali mu: "Pán doktor (vtedy ešte nebol ani docent, ani profesor), vezmete nás k sebe do školy?" A on sa na nás pozrel a povedal: "Chlapci, musíte sami." My sme odpovedali, že dobre, ale kto nás má naučiť divadlo, keď nie on? A on zopakoval: "Musíte sami." A vtedy som to pochopil.
Čo ste pochopili?
- Že to jednoducho musím urobiť sám. Napríklad som človek, ktorý nemá veľmi rád umelecké školy napriek tomu, že som učil na DAMU, FAMU atď. Asi si rozhnevám mnohých svojich kamarátov, ale podľa mňa umelecké školy nemajú zmysel. Ak človek chce hrať, cestu si vždy nájde. Nemyslím si, že by sme sa mali prestať učiť, ale na správaní ľudí v škole, kam je prijatých päť ľudí zo sto, sa to vždy prejaví. Oni sa v podstate ocitnú v akomsi vákuu, kde potom vznikajú napríklad poučky - čo je a čo nie je divadlo. Ale divadlo je čokoľvek.
Nehovoríte to preto, že na divadelné dosky vychádzate bez textu a predstavy, čo budete hrať?
- Mnohí sa touto otázkou zvyknú zaoberať. Ale čo mi je do toho? Nech sa na to pozerá kto chce a ako chce. Mňa zaujíma priamy bezprostredný zážitok.
Súvisí to s tým, že vás zasahujú "veci mimo bežného fungovania"? V jednom rozhovore ste napríklad spomínali, že zvyknete náhodne zahrať niečo, čo daný divák prežil...
- Ale to sa deje. Improvizáciou akoby ste naberali zo vzduchu a môže sa vám pritom stať, že sa dotknete osudu nejakého človeka. Jeden z najsilnejších zážitkov bol napríklad ten, keď som hral predstavenie o rozpore muža, ktorý akoby mal polovicu tela na jednej strane sveta a druhú polovicu na druhej a rozhodoval sa, na ktorú stranu sveta odíde. Nakoniec si vybral tmavšiu stranu. Na javisku sme zinscenovali hmlu a on do nej pomaly odchádzal... Po predstavení som stretol jednu kamarátku, ktorá ma úplne minula. Ani sa mi nepozdravila, len vyrazila von. Asi o dva dni mi volá: "Nemohla som s tebou hovoriť. Ty si hral celý môj život. Môj manžel totiž spáchal samovraždu." Alebo iný prípad. Počas jedného predstavenia sme urobili na javisku lietadielko. Malo vrtuľu, vetrák, riadenie z parohov. Hráme predstavenie... Prvú polovicu, druhú polovicu, a zrazu sa v hľadisku zdvihne ruka a my počujeme: "Môžem si to vaše lietadlo vyskúšať?" Prišiel človek, mal na sebe pilotnú kombinézu, sadol si do lietadla a letel. Najskôr sme si hovorili, že to musel byť šialenec, ktorý cez prestávku utekal domov a doniesol si uniformu, aby na konci predstavenia urobil fór. Keď sme sa však na neho pýtali uvádzačov, povedali nám, že v uniforme už prišiel...
Tomu naozaj ťažko uveriť.
- Nie, to nie je neuveriteľné. Práve naopak. Takto to funguje. Neuveriteľné je to, že my to nechápeme. Svet je obrátený. Tak sme sa vzdialili od normálneho fungovania sveta a postavili medzi seba realitu, lupy, mikroskopy, že sa v tom sami nevyznáme. Indiáni hovoria, že svet je to, čo si myslí väčšina. To sa považuje za normálne. Ale ono sa to mení. Keď sa pozriete na posledných dvetisíc rokov a jednotlivé epochy, niečo iné bolo normálne v stredoveku a niečo úplne iné v renesancii. Mení sa to. A v poslednom čase sa to mení mimoriadne rýchlo, prichádza doba, keď sa bude akcelerovať zmena vedomia a vedomie ľudí sa bude prudko meniť. Ľudia budú čoraz viac rozumieť celkovému chodu sveta. Budú rozumieť aj tomu, že veci sa stávajú nenáhodne.
Potom je mi už jasné, prečo si hovoríte kozmický mudrlant...
- (smiech) Ale mňa to zaujíma. Baví ma rozmýšľať o veciach a, pokiaľ je to možné, nemať žiadne tabu a nebyť pred ničím uzavretý.
V 90. rokoch vás pre film objavil Jan Hřebejk. Z umeleckej periférie divadla Vizita ste sa vlastne z roka na rok dostali do mainstreamu a záujmu širokej verejnosti. Ako sa tam cítite?
- Prvú veľkú úlohu vo filme mi dal už režisér Tomáš Vorel, keď ma v roku 1990 obsadil do filmu Kouř. Potom som si zahral vo filmoch Vrať se do hrobu a Don Gio a nasledovala dlhá pauza. Až potom sa objavil Jan Hřebejk a ponúkol mi úlohu v snímke Pelíšky (chodieval do nášho divadla Vizita). Ale v tom období to nebol žiadny mainstream. Hřebejk mal za sebou jeden film - Šakalí léta, päť rokov medzi tým netočil a Pelíšky boli pôvodne koncipované ako malý dvojdielny televízny film, ktorý by bol v prípade úspechu uvedený aj v kinách. Počas nakrúcania však cítil, že by mohlo ísť o zaujímavý projekt, tak nakoniec presadil celovečerný film. Aj takto vzniká filmový úspech. Nie z mainstreamu, ale z malého nenápadného filmu.
Myslela som skôr na to, že ste získali popularitu medzi širokou verejnosťou.
- Rozumiem, len to chcem uviesť na pravú mieru.
Ale nakoniec ste sa do toho mainstreamu predsa len dostali: Musíme si pomáhat, Pupendo, moderovanie Českých levov...
- To áno, ale je potrebné uvedomovať si súvislosti. Spätne sa niekto môže obzrieť a povedať si - veď to bola tutovka. Aká tutovka? Tu sa už točilo toľko tutoviek a ľudia na ne neprišli. Takže predstavy, že niekto robí dopredu niečo maistreamové, sú scestné. Musíme si pomáhat bol zasa vážny film, nebol považovaný za mainstream. Aj Český lev mohol byť prepadák, nemusel byť spojený so žiadnou popularitou.
No po Bolkovi Polívkovi alebo Haline Pawlovskej to musela byť pocta...
- Určite, ale bolo veľmi ťažké presadiť sa ako moderátor Českého leva, pretože v televízii som nebol veľmi populárny. Nebol som na moderovanie zaujímavou figúrou.
Popularitu okolo vašej osoby dosť zľahčujete. To nie je pre klasického umelca - extroverta typické...
- Už Carl Gustav Jung hovoril, že extrovert je bylinožravec a introvert je šelma. Extrovert je ten, ktorý sa riadi princípom stáda a verejnou mienkou. Introvert si vytvára vlastné pravidlá, ktoré sú pre neho dôležitejšie.
Divácky úspech vám, paradoxne, zabezpečili kontroverzné postavy, ktoré hajlovali pred zrkadlom, močili do umývadla a ponúkali kvalitný sex. Vyhovuje vám takýto extrémizmus?
- V každom človeku je celý vesmír. Aj to dobré, aj to zlé. V každom z nás sú temné zákutia a podivné zložky, s ktorými musíme pracovať. V momente, keď ich nebudeme chcieť vidieť a budeme sa tváriť, že je všetko v poriadku, nemáme šancu ich liečiť a nič sa nezmení. Sme zajatci popleteného ponímania. Keď si svet zjednodušíte na dobro a zlo, na biele a čierne, zmizne dúha. Klasické poznanie stromu dobrého a zlého v hebrejčine ani nie je. Tam sú slová, ktoré v preklade znamenajú poznanie svetelného a ešte svetelnejšieho. Je tam zachovaný ten posun a proces, nie rozdelenie. Potom sa môžete čudovať, prečo niekto hrá zápornú úlohu. Prečo by ju nehral, keď je potrebné na ňu poukázať?
Mnohí herci vyslovene túžia po hlavných úlohách, pretože sú herecky aj divácky vďačnejšie. Vy akoby ste sa ospravedlňovali...
- Nie všetci. Niekto sa stará, aby nevyzeral divne. Ono ide o pochopenie, že to je hra. Pochopenie toho, že málokto chce hrať škaredého banditu, všetci túžia byť dobrí Indiáni. Každé dielo vnímam ako celok a postavy v ňom reprezentujú jednotlivé zložky bytosti. Záporná postava je potom vlastne strach alebo agresia, ktorú má človek v sebe.
Na Slovensko ste prišli s novým filmom Ještě žiju s věšákem, plácačkou a čepicí, ktorý časť českej kritiky odmietla. Ako si to vysvetľujete?
- Aj ja som bol prekvapený, ako sa na film vrhli. Problém bol v tom, že recenzenti si nevšimli, že sledujú veľmi prepracované dielo. To ma rozosmialo najviac, pretože o ňom písali ako o nepodarenej školskej práci. Nevšimli si, ako je film komponovaný a zoradený do chodu. A to, čo je považované za zveličenie, oni považovali za chyby. Podľa mňa tie kľúče tam sú. Som veľmi rád, že medzi nadšencami, ktorí film milujú, je aj Jan Hřebejk či Petr Jarchovský. Tento film bude patriť o päť alebo desať rokov do zlatej pokladnice českej kinematografie.
Prečo si to myslíte?
- Je to dielo. Film len trochu predbehol divákov, pretože vyzerá nenápadne, ale je postavený na princípe budovania synchronicity: príbehy prebiehajú synchrónne, praskanie akvária s umieraním... To nie je omyl.
Ale svojou hrabalovsko-menzlovskou lyrikou, pomalším tempom, nehercami či absenciou klasických efektov a kalkulácie, ktoré dnes zaberajú na diváka, je skôr odsúdený na menší počet divákov...
- Chyba je aj v distribúcii a megakinách. Keď sa objaví iný film, akoby nemal byť kadiaľ distribuovaný. Ani v "mekáči" nečakáte biftek s oblohou. Keď však jedlo rýchle zhltnete, ani si nevšimnete, že bolo iné. Komu chutili olivy alebo suché víno na prvýkrát? Málokomu. Tento film je ako suché víno. Je to vec, ktorá je v istom zmysle surová a ostáva pri jadre veci. Potrvá, kým prídete na jeho čaro.