Hlavná postava románu, postarší taliansky vlastník antikvariátu, rozpráva dej z vlastného uhla pohľadu. Slušne situovaný muž s početnou rodinou sa prebúdza na nemocničnom lôžku, kde sa dozvedá, že po akejsi nehode utrpel zvláštnu stratu pamäti. Prišiel však len o tzv. biografickú pamäť, v ktorej máme zaznamenané všetky osobné životné údaje. Ostala mu pamäť sémantická, a tak si Yambo, ako hrdinu každý prezýva, dokáže spomenúť na celé pasáže z kníh, ktoré v živote prečítal. Na jednej strane je teda niečo ako tabula rasa, no zároveň prezentuje priam encyklopedické vedomosti.
Labyrint sveta a... výstrižky
Dalo by sa s miernym zveličením povedať, že Tajuplný plameň kráľovnej Loany je celý poskladaný z citátov, narážok či väčších prebraných textových celkov. Eco pracuje aj s výstrižkami z novín a časopisov, stránkami z komiksových magazínov (obrázky sú včlenené do textu v pôvodnej podobe, niekedy ako celostránkové vložky). Medzitextové nadväzovanie patrí medzi typické súčasti takzvanej postmodernej literatúry a tu sa uplatňuje v naozaj širokej miere. Ani ostatné črty postmodernej tvorby však neprišli nakrátko: obľúbené motívy knižnice (symbol nahromadených vedomostí) či labyrintu (hrdina sa cíti stratený v bludisku vzťahov)...
V literárnom diele Umberta Eca výrazne cítiť vplyv jeho vedeckej práce. Už jeho azda najznámejší román Meno ruže sa výrazne pohrával s vlastnou formou -- možno ho čítať ako historický román, detektívku alebo dobrodružný príbeh. Kniha oslovuje čitateľa vo viacerých rovinách a kto sa s textom popasuje, neoľutuje.
Rozum a cit
Podobne je to v Ecovom najnovšom diele... Autor rozohráva hru na slepú babu -- tak s hlavným hrdinom, ako aj so svojím čitateľom. Kto nepozná jeho vedeckú činnosť, príde o nuansy, rovnako ako si menej sčítaný príjemca nevychutná hru objavovania prameňov jednotlivých citátov. Na druhej strane však do popredia vystúpi zaujímavá fabulácia, veď objavovať v polovici svojho života svet pomocou literárnych textov je originálna myšlienka. Len škoda, že psychológia postáv sa posúva do úzadia. Eco sa venuje problematickým otázkam vzťahu čitateľa (v tomto prípade Yambo) a textu. Jeho hrdina spoznáva svet akoby išlo o nejaký komplexný text, a tak vlastne neustále pracuje s jeho interpretáciou. Problematický je možný obsah výpovedí, čo zisťuje Yambo na vlastnej koži po tom, ako atraktívna spolupracovníčka vysloví záhadnú, viaczmyselnú vetu. Umberto Eco sa vo svojom najnovšom románe dotkol mnohých teoretických problémov, popri tom ostal čitateľný a zaujímavý takým spôsobom, že každá stránka motivuje listovať v knihe ďalej -- až do konca. Miestami však aj tak vznikne pocit, že beletria a veda by sa nemali miešať...