Kone na betóne alebo parkour po slovensky

V sobotu popoludní posedáva pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara skupinka bližšie neidentifikovateľných ľudí, ktorí ešte evidentne neprekročili tridsiatku. Mohli by byť skalolezcami aj skejtbordistami - kýmkoľvek. Okrem športového oblečenia a niekoľkých chráničov však nemajú nič, čo by ich radilo k spomenutým komunitám. Keď sa začnú prehýbať do polôh, ktoré vídavame v cirkusoch, zoskakujú z dvojmetrovej výšky a pristávajú kotúľmi, obyčajný smrteľník si s láskou zaspomína na žinenky základnej školy.

Kreatívni mestskí chodci
Podstatou športu s názvom parkour je sloboda pohybu. Cieľom parkouristu je čo najpriamejší, najrýchlejší a najefektívnejší presun z miesta A do miesta B. Efektívna síce môže byť aj chôdza po chodníku, človek ju však vykonáva automaticky, a teda sa tým nijako nerozvíja. Originálny francúzsky názov parkouru - l´art de displecement - v doslovnom preklade znamená umenie presunu. "Parkouristi sa vždy usilujú nájsť novú, nevyšliapanú cestu, rutina tu nemá miesto," vysvetľuje Viktor Klimo. Svoj vývoj prirovnáva ku koňovi s klapkami. "Keď človek neovláda žiadny trik, nevidí okolo seba prekážky. Len čo začne trénovať, nájde možnosti, o ktorých predtým netušil." Podobne ako väčšina Slovákov aj Viktor sa k tomuto športu dostal prostredníctvom televízie. Pred dvoma rokmi videl francúzsky film o parkoure - o pár mesiacov už zakladal domáci portál a klub.
Vďaka médiám sa parkour v ostatných rokoch šíri po celom svete. Známe sú amatérske aj profesionálne filmy (Okrsok č. 13 alebo Yamakasi sme mohli vidieť aj u nás), v ktorých skupiny mladíkov kaskadérskym spôsobom brázdia mestom. Tento výsledný presun po vytýčenej trase (flow) je náročný. Väčšina stretnutí (street jamov), vrátane toho nášho, preto spočíva v príprave, nacvičovaní čiastkových trikov, akými sú prekonanie steny, beh na presnosť, preskoky zábradlí, saltá...

Parádne kone
Na Slovensku je dnes parkourová skupina prakticky v každom väčšom meste. Viktor Klimo nedávno založil spolu s ďalšími siedmimi parkouristami prvý profesionálny akčný tím Slovak Extreme (SX). Plánujú ďalej rozvíjať svoj šport, organizovať stretnutia a bezpečne trénovať záujemcov. V Nitre sa už dohodli s Univerzitou Konštantína Filozofa na prenájme telocvične. Začínajú s tréningami pre verejnosť. Zatiaľ zadarmo, neskôr budú inkasovať symbolickú sumu.
Klimo je manažérom tímu, oficiálnou známkou zasa nepísaný guru skupiny Vlado Zlatoš (25), majiteľ trénerskej licencie. Štyri roky sa súťažne venoval zápaseniu vo voľnom štýle, absolvoval telesnú výchovu na nitrianskej univerzite, chystá sa podnikať so zdravou výživou. Skupina ho evidentne rešpektuje. Niet sa čomu čudovať - kombináciou zjavu budhistického mnícha a prejavu stoického filozofa pôsobí ako novodobý priekopník kalokagatie. Na trávniku pred divadlom akoby mimochodom ukazuje jeden z cvikov. Otočka o 360 stupňov z odrazu z miesta bez kontaktu so zemou pôsobí v jeho predvedení ako najprirodzenejší pohyb sveta. V skutočnosti jej predchádza niekoľkomesačný tréning v telocvični.

Sám proti sebe
Ďalší členovia SX, vrátane dvoch dievčat, sú tínedžeri. Študujú na stredných školách. Každý z nich sa pred parkourom aktívne venoval inému športu. Plávanie, kanoistika, futbal... Niektorí plánujú kariéru filmových kaskadérov. Dvaja (Peter Szabó a Viktor Bugárdy) už stáli na divadelných doskách - v predstavení Jána Ďurovčíka Slovak Street Session hrajú samých seba.
Dievčatá sú medzi parkouristami zriedkavým javom a Vlado Zlatoš priznáva, že v tomto prípade tak trochu manažérskym ťahom, imidžovou záležitosťou. Sám oslovil gymnastku a bývalú tanečnicu scéniky, aby sa pridali ku skupine.
V každom prípade sa SX-sáci bez rozdielu pohlaví navonok hlásia k pravej filozofii parkouru. Vraj sa mu nevenujú pre uspokojenie vlastných exhibicionistických chúťok, ale preto, že chcú prekonávať samých seba, svoje limity a bloky.
Skupina tak podľa Viktora Klima spĺňa iba úlohu praktického doplnku. "Trénovať v kolektíve je výhodnejšie - človek je sociálne zviera. Skupina povzbudí, keď človek pozná cvik, ale má mentálny blok urobiť ho v teréne, alebo naopak, ak má niekto veľké oči, hrnie sa do vecí, ktoré nezvláda, ostatní ho zbrzdia." V konečnom dôsledku však každý drie sám za seba, rieši svoje strachy. Ak má človek dostatočnú sebadisciplínu, pokojne môže robiť parkour sám. Jeho inšpiráciou budú ľudia, zvieratá, čokoľvek.

Neskúšajte to!
Dnes členovia SX popri klasickom street jame pripravujú aj propagačný materiál. Pri tej príležitosti si na seba navliekli "kroj" - červené tričká s logom. Náhodný okolo korčuľujúci, o niečo mladší obyvateľ ulice, z nich nespúšťa oči. Keď sa jeho staršie vzory rozcvičujú alebo sa kvôli katalógovým fotografiám liepajú na skulptúry v parku, skúša to tiež. Keď vylezú na strechu neďalekej kaviarne, aby zapózovali s "vetrom vo vlasoch" a ramenom žeriavu za chrbtom, tvrdohlavo čaká na ich návrat.
Práve deti a mladšie ročníky sa však často vrhajú do vecí, na ktoré jednoducho nemajú. Bežné úrazy, ako škrabnutia či odreniny, sa stávajú z nesústredenosti, ak človek zanedbá strečing alebo urobí malú chybu. Väčšie zranenie zvyčajne zapríčiní prehnané sebavedomie a precenenie vlastných schopností. Známe sú aj úmrtia. Keď vo Francúzsku kiná distribuovali film Yamakasi o prvej parkourovej skupine na svete, dvaja Parížania sa na druhý deň vybrali na miesta, kde sa dej odohrával. Pokúsili sa o skok, ktorý videli na plátne - ani jeden neprežil. Podobným prípadom sa parkouristi snažia predchádzať dôslednou osvetou.

Slovak Extreme bez extrémov
Napriek prvému zdaniu a spomenutým úrazom parkour nepatrí medzi tzv. extrémne športy. "Výraz extrémny je len populárnou nálepkou, ktorú mu nanútili médiá," tvrdí Klimo. Základom parkouru je akrobacia, gymnastika, bojové umenia, a tie naozaj nie sú extrémne. Zdravým rozumom a dodržiavaním bezpečnostných pravidiel sa riziko minimalizuje. Parkouristi pri presunoch mestom rešpektujú svoje prírodné aj architektonické prekážky, usilujú sa nepoškodiť ich.
Napríklad, keď skáču z budovy Divadla Andreja Bagara, majú na to povolenie technického riaditeľa. Z času na čas náhodný pozorovateľ privolá na záhadnú tlupu políciu, tieto konflikty sa však zvyčajne končia dohodou. "Aj policajt je len človek," ubezpečuje Klimo. Muži zákona im vraj zvyčajne odporučia, aby si dávali pozor, a bez ďalších pripomienok odídu. Viktor Klimo nepopiera, že jeho tím dokáže pripraviť aj exhibíciu, ktorá bude, takpovediac, na hrane. Podobné predstavenia však verejnosť uvidí nanajvýš na komerčných akciách a prehliadkach, v meste zostanú opatrní. Zákony džungle na tieto "zveri" neplatia.