Videl som v televízii pekný dokument o slovenskej svadbe, vypointovaný výborným nápadom: zatiaľ čo v obraze sa mladý pár a ostatní svadobčania zhromažďujú pri potoku, spoza ktorého ich fotografuje fotograf, vo zvuku počujeme báseň o starobe:
Boli raz -- dedko, babka.
Obaja strašne starí.
Tá babka -- krehká bábka.
On -- ešte krehší vari.
Babka a dedko v básni prosia smrť, aby si ich -- až príde -- vzala odrazu.
No častejšie sa deje,
že ktosi prvý skoná:
"Ach, len nech on to nie je!"
"Ach, nech to nie je ona!"
Obaja tak dlho volajú "ja prvý!", "ja prvá", až sa o prvenstvo pobijú. Ich bitku preruší búchanie na dvere -- a hľa, smrť si už po nich prichádza. Hneď je všetko naopak:
"Choď, babka, otvor dvere!"
"Choď si ty, keď si zdravý.
Ja nevládzem, mňa berie
do spánku," babka vraví.
Smrť v pľušti za dverami --
len žobráci tak stoja.
"Otvor jej, milovaný!"
"Ty otvor, drahá moja!"
Zaliezla za pec babka
a pod lavicu dedko,
taja dych, pot z nich kvapká.
Smrť búcha. To je všetko.
Sto rokov búchala by --
trpezlivosť jej došla.
Hrom do deda a baby!
A cez komín k nim vošla.
Pri počúvaní tých veršov sa ma zrazu zmocnila závisť. Ktorý slovenský básnik napísal takú skvelú báseň? A ak je to preklad -- kto to tak dobre preložil? Bude to ktosi, kto už je lepší než ja -- aj ja aby som sa už pomaly poberal. Netrpezlivo som čakal na titulky. Ukázalo sa, že aj film je už starší, štvrťstoročný. Báseň, ktorá sprevádza fotografovanie, napísal Józef Ignacy Kraszewski, volá sa Dedko a babka, vyšla v antológii poľskej bájky Kôň v divadle a do slovenčiny ju preložil -- Ľubomír Feldek. Ja senil! Závidel som sám sebe. Včera som stretol Mariána Minárika, ktorý ten pekný film nakrútil, a konečne som sa dozvedel aj jeho názov: Veľmi starí obaja.