V roku 1793 priplával do Pekingu mimoriadny veľvyslanec britského kráľa Juraja III. Lord George Macartney mal dôležitú úlohu: vybudovať v Číne stále britské zastupiteľstvo a otvoriť obchodné styky medzi Britániou a Čínou. Posolstvo prezentujúce výrobky anglického priemyslu sa skončilo neočakávaným fiaskom. Cisár Čchien-lung, z mocnej dynastie Čching, odkázal lordovi Macartneyovi: "O výrobky vašich tovární nemáme ani najmenší záujem." Angličania sa chtiac-nechtiac museli porúčať. Nie však nadlho. Už o polstoročie neskôr koloniálne mocnosti na čele s Britániou a Francúzskom urobili z Číny ekonomickú kolóniu a z Číňanov osoby druhej kategórie.
Reakcia čínskeho cisára sa niekedy udáva ako príklad nadutosti, zahľadenosti do seba a štátnickej krátkozrakosti. S odstupom dvoch storočí je nám celkom jasné, k čomu vedie izolácia krajiny od globálnych trendov. Skutočnosť je však trochu zložitejšia. Cisár Čchien-lung prirodzene nemohol vedieť, čo sa stane o 50 alebo 200 rokov. Reagoval ako vzdelaný a skúsený vládca najmocnejšej a najbohatšej krajiny vtedajšieho sveta. Čína mala koncom 18. storočia 380 miliónov obyvateľov, kým Británia len 20 miliónov. Čínsky HDP vtedy prevyšoval britský šesťnásobne. Čína mala za sebou štyri tisícročia rozvoja vedy, kultúry a obchodu. Čo jej mohli ponúknuť nejakí barbari zo Západu? Podobný názor mali aj vládcovia Indie, Pakistanu, Perzie a iných východných ríš.
V roku 1913 (pred vypuknutím 1. svetovej vojny) už bolo všetko ináč. Hoci mala Čína desaťnásobne viac obyvateľov ako Británia, jej HDP bol len taký veľký ako britský. Svetové kontinenty pokrývali britské a francúzske kolónie a nie čínske a indické. Ako a prečo sa to stalo, tým sa zaoberá ekonomická história. Historici ekonómie nepatria k celebritám svetovej smotánky. Nestretneme ich ani na globálnych ekonomických fórach, ani v dozorných radách medzinárodných finančných inštitúcií. Bez ich mravčej práce by sme sa však nikdy nemohli dopátrať takých vecí, ako je počet obyvateľov, veľkosť HDP či produktivita práce od staroveku podnes v jednotlivých krajinách sveta. Ekonomická história zďaleka nie je o samoúčelnom vŕtaní sa v kronikách čínskych cisárov, indických mogulov či stredovekej Európy. Ekonomická história nám v perspektíve tisícročí hovorí o hnacích silách svetovej ekonomiky. Umožňuje nám nielen skúmať minulosť, ale aj nahliadnuť do budúcnosti.
K popredným postavám svetovej ekonomickej histórie patrí Angus Maddison, ktorý v súčasnosti pôsobí ako profesor na univerzite v holandskom Groningene. Maddison je autorom mnohých prác o dlhodobých ekonomických cykloch v Ázii, Európe a Severnej a Latinskej Amerike. Jeho knihu "Svetová ekonomika: perspektíva tisícročí" publikovalo OECD ako základný referenčný materiál pre každého, kto sa zaujíma o vývoj globalizácie v dlhodobej časovej perspektíve. Maddison zostavil aj unikátnu databázu historických štatistík o počtoch obyvateľstva a výške HDP za väčšinu krajín v sveta v období od začiatku nášho letopočtu až podnes. Robert Mundell, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, nazval Maddisonovu prácu "zázračným darom pre nové storočie".
Začala to moreplavba
Maddison vo svojej knihe ilustruje fakt, že vzostup Západu nebol nijako náhly ani nevysvetliteľný jav. Išlo o dlhodobý a veľmi pomalý proces. Kým v jedenástom storočí bol priemerný HDP na jedného obyvateľa západnej Európy nižší ako vo zvyšku sveta, v roku 1820 (po napoleonských vojnách a rozbehu priemyselnej revolúcie) bol dvakrát taký veľký. Západnej Európe sa už v štrnástom storočí podarilo predbehnúť v HDP na obyvateľa Čínu. Ekonomický rast v západnej Európe mal intenzívnu povahu. Počet obyvateľov sa na našom kontinente v rokoch 1000 - 1820 zvýšil päťkrát, kým vo zvyšku sveta štyrikrát. Vďaka vyššiemu rastu HDP na hlavu sa však západná Európa čoraz viac stávala ekonomickou mocnosťou.
Zrýchlenie rastu nastalo najmä po roku 1500. V období rokov 1000 - 1500 bol priemerný ročný prírastok HDP na obyvateľa v západnej Európe 0,13 %, v Ázii len 0,05 %. V rokoch 1500 - 1820 činil rast v Európe 0,14 %, no v Ázii bol prírastok nulový. Rozdiel v tempách rastu spôsobil prevrat v aplikácii technológií. Na začiatku bol pokrok v navigácii a stavbe lodí. Vďaka nemu Španieli a Portugalci (nasledovaní Angličanmi a Holanďanmi) mohli odštartovať diaľkový zahraničný obchod, ktorý prinášal závratné zisky. Európski zákazníci radi platili za korenie, kakao, luxusné látky a keramiku z Číny a iné tovary. Európa na tomto obchode zbohatla dvakrát. Do svojich kolónií v Amerike vyviezla kone a muly (ktoré tam predtým neboli), ako aj celý rad úžitkových zvierat a rastlín. Poľnohospodárska výroba v európskych kolóniách tým značne získala na efektívnosti. Vďaka technologickému pokroku narástol podiel západnej Európy na globálnom HDP z 9 % v roku 1000 na 18 % v roku 1500 a 23 % v roku 1820. Rast bohatstva sa prejavil aj v kvalite života. V roku 1000 bola priemerná dĺžka dožitia všade vo svete prakticky rovnako krátka, len 24 rokov (čo spôsobovala najmä vysoká detská úmrtnosť). V roku 1820 sa však ľudia v západnej Európe dožívali v priemere až 36 rokov, kým inde zostala priemerná dĺžka dožitia na rovnakej úrovni ako v roku 1000.
Priemyselná revolúcia ako raketový urýchľovač
Chvíle ekonomickej slávy Európu však ešte len čakali a boli spojené s priemyselnou revolúciou. Hodnota strojov a zariadení pripadajúca na jedného robotníka (v stálych cenách) vzrástla v rokoch 1820 - 1998 vo veľkej Británii 130-krát a v USA v tom istom období až 289-krát. Parný stroj a neskôr benzínové a elektrické motory boli omnoho efektívnejšie pri konverzii energie ako ťažné zvieratá. Náklady na získanie jedného wattu energetického výstupu sú pri spaľovaní uhlia a ropy oveľa menšie ako náklady na krmivo pre zvieratá, nehovoriac o tom, že energiu zo strojov možno usmerňovať pre potreby výroby podstatne ľahšie. V roku 1820 sa 94 percent svetovej výroby energie produkovalo z biomasy a len 6 percent z minerálnych palív. Dnes činí podiel minerálnych palív cca 80 %.
Zavedenie strojov na jednej strane šetrilo ľudskú prácu, na strane druhej si však vyžadovalo ľudí s vyššou kvalifikáciou na ich obsluhu. Objem ľudského kapitálu (meraný počtom rokov vzdelania) vzrástol v spomenutom období v Británii 8-krát a v USA 11-krát. Kombinácia investícií do technológií a ľudského kapitálu je pre ekonomický rast esenciálna. Produktivita práce továrenského robotníka je dramaticky vyššia ako produktivita práce roľníka. Čím väčší je podiel priemyslu a služieb a čím menší je podiel poľnohospodárstva na HDP, tým produktívnejšia je ekonomika. Rast produktivity práce sa náležite odrazil aj na bohatstve krajín západnej Európy a ich bývalých kolónii v USA, Kanade a Austrálii. Kým v rokoch 1000 - 1820 narástol HDP na obyvateľa 3-krát, v rokoch 1820 - 2003 to bolo viac ako 20-krát. Toto fantastické zvýšenie produktivity je pekne vidno aj na grafe. Vo zvyšku sveta celkový HDP na hlavu narástol len 1,3-krát v rokoch 1000 - 1820 a 6- krát v rokoch 1820 - 2003. V dôsledku rozdielneho tempa rastu západná Európa, USA, Kanada a Austrália v roku 2003 vyprodukovali 57 % svetového HDP, hoci ich podiel na svetovom obyvateľstve činil len zhruba 14 %. Investovať do moderných technológií sa Európe určite oplatilo. Historici ekonómie sa niekedy pýtajú, prečo sa priemyselná revolúcia odohrala v západnej Európe a nie napríklad v Indii alebo Číne. Tieto krajiny mimochodom mali omnoho dlhšiu a bohatšiu históriu vedy a techniky. Kompas, tlač, pušný prach, vysoké pece - na to všetko prišli Číňania dávno pred Európanmi. Vysvetlení je viac, ale jeden z mnohých dôvodov bol ten, že na východe bolo vždy dosť lacnej pracovnej sily a potreba strojov bola menšia.
Fundamentálna úloha inštitúcií
Rozvoj Západu nestál len na úspechoch vedy a techniky. Rovnako dôležitá bola reforma sociálnych a ekonomických inštitúcií. Rozvoj vedy a techniky by napríklad nebol možný bez systému sekulárnych univerzít, kde sloboda bádania bola zaručená a nezávisela od vôle cirkví či vládnych garnitúr. Zavedenie technológií do praxe by zase nebolo možné bez existencie kapitalistického systému vzťahov, ktorý bol založený na paradigme zisku, a teda aj vysokej produktivity. Maddison identifikuje štyri fundamentálne inštitucionálne procesy, ktoré formovali tvár súčasnej Európy:
1. Pochopenie faktu, že ľudia dokážu skúmať a ovplyvňovať prírodné procesy prostredníctvom racionálnych úvah a vedeckých experimentov. Prvá európska univerzita vznikla v Bologni už v roku 1080. V roku 1500 už bolo len v západnej Európe vyše 70 univerzít. Obrovský prínos pre rast ľudského kapitálu a šírenie poznatkov znamenala tlač. Kým Gutenberg nevytlačil v roku 1455 svoju prvú knihu, poznatky sa šírili len verbálne, resp. prácnym a drahým opisovaním. V roku 1500 už v Európe existovalo 220 tlačiarní, ktoré vyprodukovali 8 miliónov tlačených kníh. Historici polygrafie odhadujú, že tlačiarenský stroj bol v tomto období najmenej 200- krát efektívnejší oproti ručnému opisovaniu. Tlač bola internetom 16. storočia. Ďalším úžasným výdobytkom Európy bola sloboda tlače. Napriek sústavným pokusom inkvizície a niektorých panovníkov sa nepodarilo dostať tlač kníh pod centrálnu kontrolu. To sa, naopak, podarilo čínskym cisárom, ktorí orientovali produkciu štátnych tlačiarní na šírenie diel klasikov a štátnej ideológie. Vďaka slobode tlače sa v Európe mohli šíriť Koperníkove, Galileove názory na skutočnú podobu sveta.
2. Od 11. storočia sa v severnom Taliansku a dnešnom Holandsku a Belgicku rozvíjali mestské obchodné centrá. Dokázali vyvinúť celý rad organizačných inovácií. Zrušenie vnútorných mýt napríklad odstránilo aspoň časť bariér pre pohyb tovarov. Vypracovanie pevného daňového systému odstránilo nepredvídateľnosť spojenú s daňovými rozmarmi feudálnych panovníkov. Vznik bánk a finančných nástrojov, ako sú zmenky a dlžobné úpisy, umožnil rozvoj úveru a financovanie diaľkového obchodu. Vynález účtovníctva bol podstatný pre realistické zachycovanie ekonomických procesov.
3. Európa bola výnimočná v tom, že už od 4. storočia mala jednotný systém kresťanských hodnôt. Hoci sa naším kontinentom prehnalo niekoľko krvavých náboženských vojen, základné kresťanské hodnoty zostali rovnaké (povaha manželstva, vzťah rodičov a detí, spôsoby dedenia majetku a pod.). Keď koncom stredoveku zanikla príslušnosť ku klanom a kmeňom ako hlavný spôsob identifikácie jednotlivca, kresťanstvo ponúklo univerzálny koncept hodnôt platný na celom kontinente. Pohyb v rovnakom inštitucionálnom priestore znižuje transakčné náklady.
4. Štvrtou inštitucionálnou zmenou bol vznik národného štátu. Národné štáty na jednej strane rušili predošlý kresťanský univerzalizmus, na strane druhej však ponúkali rad výhod. Národný štát umožňoval napríklad zavedenie jednotného jazyka a systému štátnej správy (vrátane pravidiel pre fungovanie ekonomiky). Existencia mnohých národných štátov podporovala ich vzájomnú konkurenciu. Podnikateľ nespokojný s podmienkami v jednom štáte mohol migrovať do inej krajiny. Klasickým príkladom takéhoto pohybu bolo napríklad presídlenie francúzskych Židov do Londýna potom, ako na nich francúzsky štát uvalil rôzne ekonomické a náboženské bremená. Židia priniesli do Londýna nielen kapitál, ale aj vybudované obchodné siete a zmysel pre biznis.
Kto ovládne budúcnosť?
Ak sa ešte raz pozrieme na pripojený graf (čerpajúci z Maddisonových štatistík), všimneme si, Európa a Severná Amerika zaznamenali najvyšší ekonomický rast približne do roku 1950. Ázia až do polovice 20. storočia v rozvoji ekonomiky hodne zaostávala. V roku 1950 jej podiel na svetovom HDP činil len asi 25 percent, kým podiel na svetovom obyvateľstve bol 60 percent. Prinajmenšom posledných 30 rokov však Ázia zažíva ekonomický boom. Najmä čínska ekonomika rastie už tri desaťročia nepredstaviteľným tempom 10 % ročne. Tento rast má ten istý zdroj ako rast v Európe pred dvesto rokmi ´- priemyselnú revolúciu. Čínske štatistiky sú notoricky známe svojou nepresnosťou, a tak odhady počtov roľníkov presunutých do priemyslu kolíšu medzi 300 a 400 miliónmi. Tak či onak, ide o obrovské číslo a vysoký rast čínskej ekonomiky nie ja záhadou. Veľmi podobné procesy prebiehajú aj v Indii, Pakistane, Indonézii a Brazílii, ako aj v menších štátoch. Veľmi dôležitý bol pre ekonomický boom aj rozvoj inštitúcií. Nie náhodou sa začiatok ekonomického úspechu v Číne a Indii kladie do čias, keď sa tieto krajiny rozlúčili s experimentmi s centrálnym plánovaním a akceptovali princípy trhového hospodárstva. Takisto dôležité boli aj investície do ľudského kapitálu. Po odstránení negramotnosti sa Čína a India sústredili na vybudovanie moderných vysokých škôl. Dnes už tieto krajiny produkujú viac inžinierov ako USA (aj keď samozrejme môžeme diskutovať o ich kvalite).
Ak bude v Indii a Číne pokračovať proces technologickej a inštitucionálnej zmeny, nieto pochýb o tom, že ťažisko globálnej ekonomiky sa prenesie do Ázie. Máme sa toho obávať? Veľmi pravdepodobne z tohto procesu budú profitovať obe strany. Európa a Severná Amerika si pravdepodobne aj naďalej udržia prevahu v špičkových technológiách (samozrejme, ak budú pokračovať vo vysokých výdavkoch na vedu a techniku). Ekonomický rast v Ázii tak prinesie Európe a Amerike miliardy nových zákazníkov. Hoci bude tempo rastu na Západe podstatne pomalšie ako v Ázii, potrvá možno storočie, kým sa rozdiely v produktivite práce vyrovnajú. Vysoký hospodársky rast v demograficky mladých krajinách prinesie starnúcej Európe a Amerike vítanú príležitosť na zhodnocovanie penzijných úspor rastúcej masy dôchodcov. Namiesto hry s nulovým súčtom je technologický pokrok v Ázii príležitosťou na hru, v ktorej vyhrajú všetci.
Lekcie z ekonomickej histórie by si niekedy mohli prečítať aj slovenskí politici. Posolstvo je veľmi jednoduché: krajinu, ktorá miesto technológií a moderných inštitúcií uprednostňuje výdavky na spotrebu, čaká osud kolónie. V Číne to už pochopili. My sa zatiaľ budeme tešiť z nových montážnych pásov v kórejskej automobilke.