"Je pre mňa obrovským šťastím, že som ho mohol poznať osobne. Bol to neuveriteľný človek výnimočných ľudských kvalít. Jediným nešťastím je, že na tejto výstave teraz nemôže byť osobne prítomný." To sú slová znalca Maxa Ernsta -- profesora Wernera Spiesa, ktorý zostavil aktuálnu výstavu v Slovenskej národnej galérii Max Ernst: Knihy a grafiky. Ide pritom o prvú, v tejto miere celostnú prezentáciu Ernstových grafík a ilustrácií. Podľa Spiesa sa len málokomu podarilo tak ako Ernstovi spojiť obraz a literatúru. Ernst neilustroval iba známe diela Tristana Tzaru, Paula Eluarda, Lewisa Carrolla a iných, no i svoje texty, ako napríklad svoj román -- koláž Stohlavá žena či diela Sen dievky, ktorá chcela vstúpiť ku karmelitánkam alebo Sedem hlavných prvkov.
Nemecký výtvarník Max Ernst (1891 -- 1976) bol jedným z najväčších maliarov, grafikov a ilustrátorov 20. storočia a azda najvýznamnejším protagonistom dadaizmu (spolu s Arpom a Baargeldom sa podieľal na zrode dada v Kolíne nad Rýnom), no bol i jednou z hlavných postáv surrealizmu. Študoval filozofiu, psychiatriu a dejiny umenia, od dvadsiatich rokov sa ako samouk venoval maliarstvu. Pri svojej tvorbe pracoval vždy proti všednému a slovami pomenovateľnému. Svoje myšlienky a vnútorný svet vyjadril spôsobom, ktorý nepatril a nepatrí do našej reality. Zaznamenal vždy to, čo ostatní prehliadli či "zabudli" pomenovať. A práve objavením koláže sa mohol voľne pohybovať v tomto svete ireálneho a efemérneho. Mohol sa povzniesť nad horizont a vstúpiť do sveta banálneho, no preňho neprehliadnuteľného. Ide tu o Ernstov typický poetizmus, jeho tajomný svet mytológie, sna a zázračných lesov.
Oslobodená fantázia
Sme zvyknutí mať na všetko potrebné vysvetlenie a odôvodnenie, no práve Ernstove obrazy sa podľa Spiesa obracajú priamo na nás a pýtajú sa: Kto si? Sú to diela nesúce stopy klasickej koláže, zároveň však bol Ernst aj tvorcom koláží, na ktorých to nebolo pri prvom pohľade zrejmé. Vo svojej tvorbe využíval viacobraz, z rôznych techník to boli najmä dekalkománia (odtláčanie), koláže (lepené papiere), frotáže (Ernst ich urobil z drevených dosiek, ktoré potom odtlačil), ale aj gratáže (využívajú sa tu už aj tempery a pasty), kde sa pracuje aj s princípom náhody a hry, pričom sa oslobodzuje fantázia, čo bolo základným aspektom surrealistického umenia.
Max Ernst vo svojej tvorbe vyšiel z nemeckého expresionizmu. Cez revoltu a absurditu dadaizmu prešiel k surrealizmu (vo svojich dielach uvádza aj citáty niektorých z predsurrealistických alebo surrealistických básnikov -- Jarryho, Préverta, Bretona, Tzaru, Arpa, Eluarda a iných). V jeho dielach je však príznačný aj záujem o romantizmus (akási dôvera v svet, v čosi pevné, čoho sa vo svete absurdna predsa len mohol chytiť), čo prezrádzajú najmä jeho podivuhodné prírodné scenérie a lesy, ktoré sú sídlom temnoty, zmätku a neistoty, no zároveň aj akýmsi útočiskom, kde sa autor vždy mohol skryť.
Svetoobčan a sériový monogamista
Ernst bol svetovým umelcom. Pôsobil vo Francúzsku a stal sa Francúzom podľa zákona aj podľa osobného vzťahu ku krajine, pôsobil v Amerike a stal sa aj Američanom a ako uvádza Spies, stal sa aj akýmsi "modelom nemecko-francúzskej možnosti," vzorom, ako preklenúť staré animozity medzi týmito dvoma krajinami. V súkromnom živote mal Ernst šesť žien, z toho štyri sa stali jeho manželkami, napríklad i známa zberateľka umenia Peggy Guggenheimová. Boli to umelkyne, ktoré Ernstovi poskytli vhodné zázemie pri tvorbe, ale aj podporu, kontakty a potrebné konfrontácie.
Aktuálna výstava v priestoroch Vodných kasární SNG v Bratislave odhaľuje Ernstovu fascináciu textom a literatúrou a návštevníkom sprístupňuje takmer dvesto Ernstových diel. Výstava potrvá do 15. augusta a sprevádza ju aj katalóg, ktorý zostavil Werner Spies.