StoryEditor

Ján Ďurovčík: Zo Slovenska neunikajú len mozgy, ale aj tanečníci

19.02.2004, 23:00
Režisér, choreograf a tanečník Ján Ďurovčík (32) pred dvoma rokmi uviedol inscenáciu... na Vaše hroby na 83. poschodí dnes už neexistujúcich dvojičiek v New Yorku, pred mesiacom premiéru baletu Vták Ohnivák v Národnom divadle v Tokiu. V marci znovu pocestuje do Japonska, aby na najväčšom svetovom festivale moderného umenia v Tokiu uviedol Romea a Júliu. "Po návrate ma čaká Spartakus v SND, na Novej scéne muzikál Donaha s pánom Bednárikom, uvažuje sa o Rasputinovi v Madride, pre Štátnu operu v Prahe pripravujem libreto pre veľké pôvodné dielo s názvom Amadeus..."

Je súčasným trendom bohatých krajín pozývať na "výrobu" nových projektov osvedčených choreografov zo zahraničia?

- Nemyslím si, že v zahraničí patrím k renomovaným režisérom a choreografom. Japonci idú na istotu. Nechcú riskovať postavenie nového projektu, preto hľadajú nové tváre i zaujímavé inscenácie v zahraničí. Keď na kazete videli môjho Vtáka Ohniváka, chceli, aby som to isté naštudoval s domácimi tanečníkmi. Mal som šťastie, že vybrali mňa.

V najbližších dňoch znovu pocestujete do Japonska. Bolo ťažké dať dokopy tanečníkov dnes už neexistujúceho Bratislavského divadla tanca?

- Bolo to náročné najmä preto, že nemáme takmer žiadne peniaze. Osloviť sme mohli iba tých, ktorí boli ochotní pracovať za týchto skromných podmienok. Ďakujem divadlu Aréna, že nám vytvorili skúšobné zázemie. Inscenáciu ukážeme publiku bratislavskej Arény 25. a 26. februára a vzápätí poletíme do Tokia. Festival potrvá dva mesiace a vystriedajú sa tu prestížne telesá. Po nás vystúpi Shakespearova spoločnosť z Londýna. Náš týždenný pobyt v Tokiu je v plnej réžii hostiteľov. Inak by sme si to nemohli dovoliť... Viete, z počiatočnej eufórie som už trocha vytriezvel. Dnes už viem, že nie je problém vystupovať v Japonsku alebo v Kráľovskej opere v Londýne, ak máte niekoho, kto vám uhradí cestu a pobyt. Problém nastane vtedy, keď nemáte peniaze. A Slováci ich nemajú.

Japonské divadlá fungujú podobným systémom ako u nás?

- Nie sú tam štátom dotované divadlá. Ani Národné divadlo v Tokiu nie je repertoárové divadlo. Budovu ND si na istý čas prenajímajú určité spoločnosti, ktoré v nej odohrajú istý počet predstavení. Japonci však v plnom rozsahu podporujú vycestovanie svojich umelcov do zahraničia, aby šírili japonskú kultúru. Preto ju pozná celý svet.

Vraví sa, že Slovensko je liahňou talentovaných tanečníkov. Nájdu dostatočné uplatnenie na domácich scénach?

- Žiaľ, na Slovensku nie je vhodná pôda na ich dlhodobé zamestnanie. Aj keď sa choreografi, tanečníci a šéfovia divadiel snažia, len raz za čas sa tu niečo urobí. Viem, nie sú peniaze na lieky, tak prečo by boli na tanec.

V súčasnosti údajne pôsobí v zahraničí až sedemdesiat našich najproduktívnejších tanečníkov. Je to preto, že sú talentovanejší a finančne menej nároční?

- Číslo je skreslené a alarmujúce. Na prvých veľkých scénach vo svete ich tancuje podstatne viac. Stáva sa, že doma dostanú ocenenie a vzápätí odchádzajú a z ich práce sa tešia diváci v zahraničí. Vyhľadávaní sú pre ich určité špecifikum - sú citlivejší, emotívnejší a expresívnejší, a za to sú aj adekvátne honorovaní. Doma zostávajú iba tí, ktorí sú zmluvne viazaní alebo tu majú rodinu, deti...

Tanečníkov okrem finančného zabezpečenia šokovalo aj nedávne zrušenie stavovských dôchodkov, keď ako 35-roční prestanú tancovať a väčšina z nich sa ocitne zo dňa na deň bez prostriedkov. Majú šancu uspieť v iných profesiách?

- Je to bieda. Pedagogických miest je málo a tanečníci zväčša okrem tanca nič iné robiť nevedia. Reformami tak vláda racionálne vyškrtáva tanec z oblasti kultúry. Budem však kritický aj do vlastných radov. Keď už pán minister nič netuší o problémoch tanečníkov, kde boli tanečné odbory, keď toto nedokázali ustriehnuť? Starali sa iba o to, či tanečníci dodržiavajú pauzy na oddych. To predsa nestačí. Nechápu, že tanečníci sa pre svoje povolanie rozhodli ešte v čase svojej nesvojprávnosti. Vo vzdelaní sa úzko špecifikovali už vtedy, keď iné deti ani netušili, čo budú v živote robiť. Preto nemajú šancu inak sa reálne uplatniť. Ale stáva sa aj to, že sólista Baletu SND robí, napríklad, taxikára.

Ako to funguje v zahraničí?

- Vo vyspelej Európe existuje dokonalý systém, ktorý rieši dôchodkové zabezpečenie tanečníkov po skončení aktívnej činnosti.

Pôsobili ste v Holandsku, Amerike, Japonsku... Je ťažké presadiť sa?

- Ak sa chcete vo svete presadiť, musia o vás niečo vedieť, vidieť vašu prácu, musíte zaujať, ponúkať sa. Žiaľ, u nás na propagáciu nie sú vyčlenené peniaze a ani nie je vôľa to napraviť. Svojich umelcov propagujú Česi, Maďari, Poliaci, Turkméni, Tatári..., len my nie. Dnes nikto nevie ani to, že prenajať a hrať v Royal Festival Haal v Londýne vyjde lacnejšie ako prenájom sály v bratislavskom Istropolise.
20. máj 2022 03:17