V predchádzajúcej časti románu ste sa zúčastnili veľkolepého summitu o dôležitých témach súčasnosti. A šepkárovi Krištofovi začali rásť rožky.
Výstrely, ktoré sa ozvali v noci z 25. na 26. novembra, zneli tak, že si ich zapamätal každý. Niežeby ich bolo počuť do diaľky, vystrelili ich z revolveru ráže 45 s tlmičom v podzemných garážach na okraji mesta okolo polnoci. Výstrely boli štyri a o strelcovi sa nevie, či to bol muž alebo žena. To však nie je rozhodujúce. Vrahovia sú vždy zameniteľní -- dôležitá je obeť.
Bočné okná na aute sa celkom rozsypali a poťahy boli na niekoľkých miestach roztrhané nárazom guľky. Ten hlupák totiž nerešpektoval dohodu, že škody na interiéri a exteriéri auta majú byť minimálne.
Najhoršie však bolo to, že jedna strela zasiahla Bergera do ruky, hoci to v pláne vôbec nefigurovalo. Z rany mu striekala krv a on reval od bolesti:
"Ja ho zabijem! Kurrrva! Ja ho zabijem!!"
Vydesený Kari sa mu snažil obviazať priestrel všetkým, čo mal práve v dosahu, zatiaľ čo podzemnú garáž obkolesila polícia a dovnútra so zapnutou sirénou v plnej rýchlosti vleteli dve autá, aby zaistili miesto činu. Vzápätí sa za nimi rútilo niekoľko sanitiek a požiarnici. Nikto ani netušil, že im vlastne nemal kto zatelefonovať, pretože Kari na to v šoku z Bergerovho zranenia celkom zabudol. Zavolal ich nervózny Felix, ktorý už dve hodiny chodil z jedného konca hotelovej izby na druhý a pozeral na hodinky. A potom, keď sa stále nič nedialo, to nevydržal a vrhol sa ako šialený k telefónu. Nechcel, aby celá akcia zlyhala len kvôli detailom.
Za sanitkami už čakali húfy novinárov z bulvárnych denníkov, ktorých vytiahli rozospatých z postelí. Tých zas podľa podrobného a presného plánu obtelefonovala Bijou. Blesky fotoaparátov neúnavne ožarovali všetkých prítomných a sústredili sa na Bergerovu tvár skrivenú bolesťou. Berger neúnavne nástojil na tom, že zostane vo svojej limuzíne, nech sa bude diať čokoľvek.
Dramatické fotografie z miesta činu zdobili všetky titulné strany raňajších novín. Palcové titulky pod snímkami oznamovali, že premiér práve prežil atentát. Vyviazol len o vlások, vďaka zvláštnej súhre šťastných okolností. Mnohí písali o osudovom znamení, že Berger je muž na správnom mieste. Množili sa dohady o tom, aká osoba či organizácia si vraždu objednala, vo veľkom sa tipovalo, kto by mohol byť vrahom. Dojatí občania premiérovi vyjadrovali podporu a písali srdcervúce listy, ktoré redakcie ochotne uverejňovali.
Na mieste činu sa našiel aj zvláštny kus vyžuvanej žuvačky, pas znejúci na meno občana ukrajinskej národnosti a balíček cukríkov značky Tic-tac. Tieto cenné stopy sa stali predmetom ďalšieho skúmania, výsledky ktorého, spolu s vlastnými nápadmi a riešeniami príčinlivých žurnalistov potom ešte mnoho týždňov zapĺňali stránky novín a časopisov.
Ak atentát neprežijete, budete len mŕtvy, ale ak áno, stane sa z vás hrdina. Berger to dobre vedel.
Ruku s niekoľkými stehmi mal obviazanú a znehybnenú. Napojili ho na rozličné hadičky a nechali cez ne tiecť infúzie. Prstami nemohol pohybovať, ale medzi prostredníkom a ukazovákom držal zastrčenú cigaru a spokojne si z nej poťahoval. Ležal v perinách a opieral sa o saténový vankúš -- všetko vo farbe poťahov Lincolna. Na stolíku pred ním boli pripravené raňajky a káva -- sem-tam si z niečoho odždibol a zapíjal hlbokými dúškami. Krištof jedol krajec chleba a pozeral von oknom.
Bolo slnečné ráno, také, ktoré nič nemôže pokaziť, a Berger sa viezol v ústrety svojim radostným povinnostiam premiéra krajiny. Ľudia už z diaľky spoznávali striebornú limuzínu, úctivo ustupovali z cesty a zdravili ho.
Len jeden z nich nie a nie uhnúť nabok. Nehybne stál uprostred vozovky a uprene pozeral pred seba. Kari si želal, aby nerobil problémy, ale ako sa blížili, pochopil, že dobrovoľne neodíde. Naopak -- muž začal zo všetkých síl mávať. Kari spomalil.
Berger sa nahol dopredu a zareval do mikrofónu:
"Kurva... Stopárov neberieme!"
Z reproduktora sa ozval Felixov uhladený hlas:
"Myslím, pane, že budeme musieť zastaviť!"
"Pokojne ho prejdi, mne je to jedno!" povedal Berger a zvrátil sa naspäť na sedadlo.
Urobil to práve včas. Kari totiž prudko zabrzdil. Šálka kávy ďalej pokračovala v jazdnej dráhe Lincolna a skončila rozliata na zemi.
"Čo, doriti, má toto znamenať!!!" reval do mikrofónu Berger. "Doktor mi zakázal rozčuľovať sa! Ste banda zasratých...!!!"
Dvere limuzíny sa otvorili a dovnútra sa všuchol vychudnutý muž v dlhom kabáte. Berger bol v šoku, len vyvaľoval oči. Zabehol mu kus krevety a rozkašľal sa. Auto sa pohlo.
"Čau, tato, dlho sme sa nevideli!" povedal hosť a poplieskal Bergera po chrbte. Bergerovi z úst vystrelil inkriminovaný kúsok mäsa a pristál v kaluži rozliatej kávy.
"Okej?"
Berger prikývol: "Mhm..." Tvár mal celú červenú. "No ahoj...!" povedal priškrteným hlasom.
Muž cvrnkol do hadičky, ktorá viedla z Bergerovej ruky.
"Pekná infúzia!"
"Hej, pekná... Čo tu robíš?!"
"Čakal som na teba... Kedy pôjdeš okolo a tak. Chodievaš tadiaľto, nie?"
"Ako sa darí mame?" spýtal sa Berger bez záujmu.
"Dobre. Ani si na teba nespomenie."
V Krištofovej Telovede od MUDr. Karola Weignera z roku 1924, ktorú neustále nosil so sebou, sa o tom písalo:
"Buňkami sú aj pohlavné buňky, samičie, čiže vajíčka (ovum, oon) a samčie, čiže chámové buňky (spermium, spermatozoon). Splynutie týchto dvoch pohlavných buniek, vajíčka a chámovej buňky, oplodenie, je základom pre vývoj nového individua. Z oplodeného vajíčka sa vyvíja zárodok (embryon) s obalmi, ktoré zaobstarávajú výživu a vývoj zárodku (u reptílií, vtákov a savcov). Keď sa forma tela zárodku úplne rozvinula, hovoríme o plode (fetus). Vyliahnutý alebo porodený plod sa nazýva mláďa.
Oplodzovacím dejom dostanú sa chámové buňky (počtom asi 200 miliónov) do pochvy a ďalej do delohy. Jedna chámová buňka oplodí vajíčko, splývajúc s ním v jedinú buňku, oplodené vajíčko sa usadí v delohe, živí sa látkami z materskej krvi, prijímajúc ich krvným koláčom (placentou) a vyvíja sa v plod. Takto sa stará príroda, aby sa zachoval ľudský rod. Deloha za vývoja plodu v tehotnosti značne vzrastá, takže vyplňuje skoro celú bruchovú dutinu. Vývoj plodu v materskom tele trvá 9 mesiacov a ukončuje sa porodom. Dozrelý plod je pri porode sťahmi delohy, sprevádzanými obyčajne silnými boľasťami, vypudený pochvou z materského tela."
"Načo si prišiel, hm?"
Muž v kabáte zalovil v igelitovej taške, ktorú priniesol so sebou a vytiahol pohár zaváraných marhúľ. Vtisol ho Bergerovi do ruky.
"Myslel som, že teraz, keď si maród, by som ťa mal prísť pozrieť. Tešíš sa, nie?"
Vybral ešte dva banány a kyticu mierne zvädnutých kvetov. Berger ho mlčky pozoroval.
Vitold bol jeho prvorodeným synom.
Splodil ho ešte kedysi veľmi veľmi dávno s dcérou bývalého komunistického prezidenta. Teda -- vtedy ešte bývalým nebol, vládol pevne svojou robotníckou rukou. ,Hriechy mladosti!´ často si vzdychol Berger. ,Kedysi som myslel, že mi to pomôže, tak som ju zbalil. Ja idiot!´
Vitolda videl čistého, len keď sa narodil, aj to iba cez presklené dvere v pôrodnici. Berger by odprisahal, že prvý džoint mu zapálil hneď vzápätí pôrodník, aby ho zbavil popôrodného šoku. A odkedy sa Vitold naučil stáť na nohách, neustále chodil za Bergerom a pýtal od neho peniaze.
ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní príbehu Berger zistí, aké krásne je mať deti.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk