Ako postupovať, keď si chceme požičať peniaze?

Najzákladnejším rozdielom medzi pôžičkou a úverom je tá skutočnosť, že na pôžičku (zmluvu o pôžičke) sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a na úver (zmluvu o úvere) sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Prečo?

Podľa ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) sa ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. Z ustanovení Obchodného zákonníka, týkajúcich sa zmluvy o úvere, vyplýva, že za poskytnuté finančné prostriedky mal platiť dlžník veriteľovi úrok. Ak vyplýva zo zmluvy, uzavretej medzi stranami, že za poskytnuté peňažné prostriedky sa nemá platiť úrok, nepovažuje sa takáto zmluva za zmluvu o úvere, ale iba za zmluvu o pôžičke podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Rozdielom medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere je teda skutočnosť dojednania si zmluvných strán ohľadom úroku z poskytnutých peňažných prostriedkov.

Najvýznamnejším rozdielom medzi týmito dvoma zmluvami je však odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov, pretože veriteľ, poskytujúci dlžníkovi peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke nemá právo na odplatu, naproti čomu veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky dlžníkovi na základe zmluvy o úvere právo na odmenu má za okolností, ktoré si neskôr vysvetlíme.

Podľa ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka zmluvu o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu (v našom prípade peniaze) a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (teda opäť peniaze). Z uvedeného vyplýva, že strany si musia dohodnúť, kto je veriteľ a kto dlžník, dĺžku doby, počas ktorej má dlžník požičané peniaze u seba a presné vymedzenie výšky poskytnutých peňažných prostriedkov. Treba uviesť, že zmluva o pôžičke je vzťahom bezodplatným tak, ako to bolo už uvedené, a teda veriteľ nemá právo za poskytnutie peňazí na základe takejto zmluvy od dlžníka pýtať odplatu. Občiansky zákonník dáva možnosť pri pôžičke peňažných prostriedkov, aby si strany dohodli úroky. V takomto prípade sa výška úroku rovná dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska ku dňu uzavretia zmluvy.

Zmluvné strany si nemôžu dohodnúť aj vyššie úroky, avšak pretože nad rámec uvedenej výšky úrokov znemožňuje zmluvným stranám urobiť dohodu ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Tak isto pri zmluve o pôžičke treba uviesť, že premlčacia doba je všeobecná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka, teda 3 roky.

Keď si zmluvné strany dohodnú za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu, ide o zmluvu o úver, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Na začiatok treba uviesť, že pri zmluve o úvere je premlčacia doba 4 roky (jej dĺžka je rovnaká ako všeobecná premlčacia lehota podľa Obchodného zákonníka). Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Takže si zmluvné strany tak isto ako pri zmluve o pôžičke musia dohodnúť osobu veriteľa a dlžníka, výšku poskytovaných peňažných prostriedkov a výšku a spôsob platenia úrokov.

Odplatu si strany môžu dojednať len vtedy, ak poskytovanie úveru (úverov) je predmetom podnikania veriteľa. Pokiaľ si zmluvné strany dojednajú odplatu (odmenu) za poskytnutie úveru dlžníkovi a veriteľ nemá poskytovanie úverov uvedený ako predmet podnikania, ide o bezdôvodné obohatenie veriteľa v neprospech dlžníka o výšku uvedeného úroku. Z uvedeného vyplýva, že ak pri poskytnutí peňažných prostriedkov je veriteľom fyzická osoba, ktorá nie je podnikateľom, nemôžu si strany dohodnúť odplatu (odmenu) za poskytnutie peňažných prostriedkov, a teda takýto zmluvný vzťah je zmluvou o pôžičke a riadi sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka vždy, keď je veriteľom fyzická (alebo právnická) osoba, ktorá nie je podnikateľom.

Výška úrokov z omeškania podľa zmluvy o úvere je podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka buď dojednaná (ustanovenia Občianskeho zákonníka o konaní v súlade s dobrými mravmi sa v záväzkových vzťahoch riadiacimi sa Obchodným zákonníkom nepoužívajú), alebo (ak nie je výška úroku zmluvnými stranami dojednaná) sa výška úroku určí podľa výšky úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Prichádza tu ešte do úvahy ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Toto všetko znamená, že strany si môžu dohodnúť akúkoľvek výšku úroku za poskytnutie peňažných prostriedkov bez obmedzenia.

Dlžník pri zmluve o úver je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote. Pokiaľ si strany lehotu na vrátenie peňažných prostriedkov nedojednajú, je dlžník povinný vrátiť tieto peňažné prostriedky veriteľovi do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal (§ 504 Obchodného zákonníka).

Podľa ust. § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas doby dlhšej ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Ak si teda zmluvné strany dohodli vrátenie úveru formou splátok, prichádza u dlžníka pri jeho oneskorení s vrátením zostatku poskytnutých peňažných prostriedkov a úroku aj k povinnosti zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, na ktoré má veriteľ právo podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.

* Pri požičiavaní peňazí treba, aby obe strany uzavreli predmetnú zmluvu v písomnej podobe, kde presne stanovia uvedené potrebné náležitosti.

* Ak strany uzavierajú zmluvu o úvere a dohadujú si odmenu, mal by dlžník žiadať veriteľa ešte pred uzavretím tejto zmluvy, aby mu veriteľ preukázal, že má poskytovanie úverov zapísané v predmete svojej činnosti (výpis z obchodného registra, živnostenského registra alebo obdobného registra).

* Dlžník by si mal uvedomiť, že odplatu možno poskytovať iba podnikateľovi.

* Výšku úrokov pri zmluve o úvere by si mali strany dohodnúť vo výške nepresahujúcej zákonom stanovenú výšku úrokov tak ako už bolo uvedené, pretože dojednanie výšky úrokov nad zákonom stanovený rámec (v prípade nedohodnutých úrokov) je v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka.

* Dlžník by si mal uvedomiť, že peňažné prostriedky je povinný vrátiť veriteľovi spolu s ich úrokom v dohodnutej, alebo zákonom stanovenej lehote, inak veriteľovi vzniká právo na úroky z omeškania od dlžníka, a to z nezaplatenej časti poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške buď dohodnutej, alebo o 1 percento zvýšenej od výšky úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy (ide samozrejmé o zmluvu o úvere).

Dlžník je voči veriteľovi v pozícii, ak to mám vyjadriť laicky, „toho slabšieho“. Žiada totiž veriteľa o niečo a je povinný plniť veriteľove požiadavky. Treba však uviesť, že tak ako každá zmluva je aj zmluva o pôžičke alebo zmluva o úvere dvojstranným právnym vzťahom. Dlžník nemusí akceptovať všetky podmienky veriteľa, a teda môže neuzavrieť zmluvu o pôžičke alebo zmluvu o úvere s veriteľom, ktorou požiadavky sú príliš vysoké.

Podobným prípadom boli nebankové subjekty, ktoré budúcim klientom ponúkali zhodnotenie ich peňažných vkladov až o 40 percent, čo bolo zjavne v prospech týchto subjektov, pretože v podmienkach určitého trhového hospodárstva, ktoré na Slovensku existuje, bolo jasné, že dané podnikanie týchto subjektov nemôže skončiť inak. Tak isto aj v súčasnosti existujú spoločnosti, ktoré ponúkajú tzv. rýchle pôžičky. Pri týchto spoločnostiach nejde o obavu o to, že by skrachovali, pretože by to bolo len v prospech ich klientov. Ide pri nich skôr o obavu, či podmienky, za ktorých poskytujú svojim klientom – dlžníkom peňažné prostriedky nie sú pre týchto klientov – dlžníkov príliš nevýhodné.

Preto treba ešte raz zopakovať, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke alebo zmluvy o úvere (a v podobnom prípade by išlo o zmluvu o úvere) by si mal dlžník dobre premyslieť, či veriteľove podmienky nie sú pre neho príliš nevýhodné, a či je schopný poskytnuté peňažné prostriedky spolu s ich úverom veriteľovi vrátiť v dohodnutom, alebo v zákonom stanovenom čase. Pokiaľ by tomu tak nebolo, odporúčam záujemcom o poskytnutie peňažných prostriedkov obrátiť sa na riadne registrované banky, ktoré im poskytnú peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (pravdepodobne zmluva o spotrebnom bezúčelovom úvere) za podmienok, ktoré nie sú nevýhodné v prospech dlžníka.