V parlamentných laviciach bolo takmer plno, čo sa stávalo naozaj málokedy. Vo všeobecnej rozprave k návrhu zákona o štátnom rozpočte na budúci rok mal ako posledný vystúpiť Berger.
Kari otvoril zadné dvere limuzíny dokorán a prisunul k Bergerovi mikrofóny. Berger si prezeral kolegov privretými očami. Všade sa rozliehal šum rozhovorov, smiech a dokonca zaznel aj slabý potlesk. Berger zaodŕhal a odkašľal si.
"Slovo má pán poslanec Berger!" povedal predseda parlamentu a usadil sa na svoje miesto.
Sála sa pomaly, aj keď neveľmi ochotne, utišovala.
"Tak poďme na to!" zašepkal Berger cez plece. Krištof mlčky prikývol a nadýchol sa.
"Kto by potreboval súcit, keď nie tí, nad ktorými sa nikto nezľutuje?"
Berger si pritiahol mikrofón bližšie.
"Vážené... ehm, panie poslankyne a páni... a páni... poslanci...! Kto by potreboval súcit, keď nie tí, nad ktorými sa nikto..."
"Nezľutuje!"
"...nezľutuje? Hovoria -- stačí sa len pozrieť na ľudí. Hneď vidíš, že každá spravodlivosť je pre nich až dosť dobrá! Ľud si tak môže odpočinúť, zatiaľ čo niekoľko znamenitých duchov myslí za neho o množstve šťastia, ktoré mu prospieva. Na všetkých miestach sveta, pod ktorýmkoľvek pánom,
vždy bude na dosah svieži plod, víno chudobných, oheň zo suchej révy, u ktorého prečkáme, kým všetko prejde. Hovoria, že byť naozaj veľký značí nebúriť sa bez vážnej príčiny! A my hovoríme: To teda nie!"
Urobil dramatickú pauzu. Niežeby to mal takto nacvičené, to len Krištof prestal šepkať, aby vyzneli slová, ktoré hovoril. Berger sa sebaisto usmieval. Potom sa spoza jeho chrbta znovu ozval šepkárov hlas:
"Všetko vyzerá zložito, a predsa je to tak jednoduché!"
"Všetko vyzerá zložito, a predsa je to také jednoduché! Bezcenný je duch, čo večne váha! Musíme prijať bremeno ťažkej chvíle, vravme, čo cítime, nie čo je srdcu milé. Čo ďalej bude treba vykonať v čase čo najkratšom a predovšetkým -- postaviť pred súd kruté nástroje útlaku, priateľov domov pozvať z vyhnanstva... Nechceme mrhať časom zbytočne, lež ihneď zrátať vašu oddanosť a splatiť dlh svoj."
V parlamentných laviciach zašumelo.
"Len slovko, páni!"
"Len slovko, páni! Preukázal som určité služby štátu -- to je známe. Dosť o tom. Prosím vás, keď v svojich listoch budete písať o tom, hovorte o mne pravdu, neskrášľujte, nezveličujte! Keď ružu odtrhnem, nemôžem jej už vrátiť živý rast a musí zvädnúť. To je mužský zvyk -- prudko sa hašteriť pre malú vec, keď myslíme na veľkú. Hej, tak je to! Ale to sa už raz musí skončiť. A s tým nech nám Boh pomáha!"
Ozval sa potlesk.
"Skvelé! Skvelé!"
"Hej, skvelé, skvelé..." tľapkal povinne poslanec Matolin, alias Mopslík. "Ibaže, ten somár nič nepovedal!"
Zdalo sa, že to hovoril najmä pre seba, pretože mu nikto nevenoval ani najmenšiu pozornosť. "Položme sa na otázku...! Položme sa na otázku...!"
Mopslíkov hlas zanikal vo vrave.
"Páni poslanci! No tak, páni poslanci! Utíšte sa! Prosím vás!" prekrikoval hurhaj predseda parlamentu. "V zasadaní máme určitý sklz, takže po príspevku pána poslanca Bergera, ktorý bol v rozprave posledný, navrhujem bez prestávky otvoriť Hodinu otázok a odpovedí. Dávam o tom hlasovať... Ešte predtým však hlasujme o hlasovaní. Pripravte si, prosím, svoje hlasovacie zariadenia! Áno...? Zapnite, prosím, mikrofón pani poslankyni Lyžičkovej. Má procedurálny návrh."
"Páni poslanci," ozvala sa dotknutá poslankyňa Lyžičková dôležitým učiteľským hlasom. "Máme tu demokraciu, preto navrhujem hlasovať aj o tom, či budeme vôbec hlasovať o hlasovaní! Zdá sa mi to logické, alebo sa mýlim? Ďakujem!"
"V poriadku!" pokračoval predseda parlamentu. "Navrhujem v záujme flexibility vynechať hlasovanie o procedurálnom návrhu pani poslankyne Lyžičkovej a dávam o vynechaní hlasovať. Pripravte si svoje hlasovacie zariadenia!"
Bergerova ruka spočinula na zariadení, ktoré ležalo na miniatúrnom skladacom stolíku.
"Prezentujme sa a hlasujme o vynechaní hlasovania o návrhu pani poslankyne, prosím teraz! A máme to tu... Stodesať prítomných. Stodva poslancov za, traja proti, hlasovania sa zdržali piati. Návrh sme schválili. Poďme teda hlasovať o tom, či budeme hlasovať o hlasovaní. Poprosím teraz pánov poslancov, aby sa prezentovali a hlasovali!"
Predseda parlamentu sa zahľadel na svetelnú tabuľu: "Stodesať prítomných. Výsledok je šesťdesiatsedem hlasov za k tridsiatim trom proti. Siedmi poslanci sa zdržali hlasovania, traja nehlasovali. Návrh sme schválili. Ďakujem! Hlasujme ďalej o samotnom hlasovaní! Prezentujme sa a hlasujme! Teraz...! Už to tu máme! Prítomných stodesať. Päťdesiattri hlasov za, štyridsať proti, zdržalo sa pätnásť poslancov, dvaja nehlasovali. Návrh sme schválili. No a teraz, páni poslanci, budeme hlasovať o Hodine otázok a odpovedí... Prezentujme sa a hlasujme! Áno! Stodesať prítomných. Deväťdesiat hlasov za, desať proti, desiati poslanci sa zdržali hlasovania! Takto pekne nám to ešte nikdy nevyšlo! Počkajte, musím si to poznačiť do notesa... Kde ho len mám, hm? Á, tu je... tak to máme... mhm... a desať sa zdržalo... Áno. Krásne! Krásne!"
Bergerov stolík zložili a odniesli ho spolu s hlasovacím zariadením. Predseda parlamentu odložil notes a pokračoval:
"Otváram Hodinu otázok a
odpovedí! Pán premiér je na zahraničnej ceste, takže sa za svo-
ju neprítomnosť ospravedlňuje.
Z množstva otázok boli vylosované otázky desiatich poslancov. Prvá z nich je... zhodou okolností adresovaná pánovi poslancovi Bergerovi ako predsedovi Výboru pre vzťahy s krajinami tretieho sveta. Máme ho tu v sále. Otázku kladie pán poslanec Matolin. Takže nech sa páči, pán poslanec, pýtajte sa!"
Mopslíkovi zapli mikrofón v poslaneckej lavici. Na chvíľu bol zmätený, pretože vedľa neho sediace atraktívne poslankyne z opozičných strán si práve porovnávali farbu spodných nohavičiek.
"No... ehm... Takže... Uhm..."
"Pán poslanec Matolin, pýtajte sa!"
"Prepáčte, pán predseda! Chcem sa spýtať poslanca Bergera toto: Položme sa na otázku... Položme sa na otázku... Pán poslanec Berger, nepripadá vám služobné auto, ktoré používate, teda to, v ktorom ste aj teraz... príliš nákladné? Toto sa vás nepýtam ja, ale... ale ľud tejto krajiny, pochopiteľne! Takže, no... To je moja otázka."
Berger si potiahol z cigary a vyfúkol oblak dymu do sály. Pritiahol si teatrálne mikrofón až celkom k ústam a vzdychol.
"Pán poslanec... Neviem."
"Neviem, ako by som to vyjadril...!" šepkal Krištof.
"Neviem, ako by som to vyjadril, ale netúžim po tom, aby som sa stal svedkom krotenia ľudu. Ľud -- to nie ste vy, ani vy, ani tamten pán. Ľud -- ten skutočný ľud -- je citlivý, hrdý a omnoho dôstojnejší. Chápe veľké poslanie. Prepáčte, ak to znie trochu nadnesene, ale neviem, ako by som to inak vyjadril. A povedať som vám to musel. Dúfate, že o všetkom bude rozhodovať mašinéria zákona. Bolo by totiž nebezpečné, keby ľudia mohli sami o sebe rozhodovať, však?"
"Musíme menovať spoľahlivý komparz..." šepkal šepkár.
"Musíme menovať spoľahlivý komparz -- nuly, ktoré inak nič neznamenajú -- a zapojiť ich do seba ako ozubené kolieska, rozdrobiť ich pôsobnosť na nepatrné, bezvýznamné úseky zodpovednosti tak, aby sa všetko rozhodovalo zdanlivo samo od seba. Ja osobne sa od toho dištancujem. Musíme ľuďom vrátiť stratený zmysel pre morálku. Viem dobre, koľkokrát je potrebné, aby sa človek uchýlil k frázam a chránil sa ich nepreniknuteľnou hradbou, pretože si tým uľahčuje situáciu! Všetci ste ľahkomyseľní! Stačí jedno vtipné slovíčko a zhltnete všetko! Politika však zostane vždy interpretáciou faktov! Ten, kto vládne, musí byť veľkorysý, pretože ostatní nemajú možnosť sa pri svojom spôsobe života veľkorysosti naučiť! Všetko navzájom súvisí, ale trvá dlho, než to človek pochopí."
Berger sa zvrátil dozadu a pohodlne sa oprel.
"Mám pocit, že toto som už niekde počul...! Odkiaľ to poznám? Doparoma!" naklonil sa Mopslík k poslankyniam, ktoré sa práve bavili o kvalite značkových podprseniek, pričom tie svoje mali položené pred sebou na návrhu zákona o štátnom rozpočte na budúci rok.
"Stačí vám takáto odpoveď, pán poslanec Matolin?" ujal sa slova predseda parlamentu.
Mopslík zafučal do mikrofónu: "Ale... veď poslanec Berger mi vôbec neodpovedal...! Tak ja neviem, ale položme sa na otázku, ako..."
Berger mu hrmotne skočil do reči:
"Nuž... Obviňujete ma zbytočne, milý pane, celkom zbytočne, to mi verte, nie som."
"Nie som taký, za akého ma pokladáte, ba nikdy takým ani nebudem...!" sipel Krištof.
"Nie som taký, za akého ma pokladáte, ba nikdy takým ani nebudem. Zrkadlom všetkého, čo vravíte, ste jedine vy! Vy sám! Odmietam všetky podobnosti s mojou osobou a to by celkom malo vystačiť. Ale nie! Pridávam k tomu ešte toľko, že sa môžete hanbiť. Veď činom najhorším -- horšieho vari snáď ani niet -- je obviniť človeka s čistou dušou zo zločinu. Z histórie sú tie prípady známe. Až príliš dobre známe, aby ste o nich čo i len slovko netušili. Odmietam to! Všetko, čo ste vypustili z úst, odmietam rozhodne. Aj keď, môže byť, pohnútky vaše nemusia byť zlé. Naopak -- len nesúlad slov mojich s tými, čo počujete v duši, vás núti oponovať mi všetkými prostriedkami. Avšak, a to majte na pamäti, cesta do pekla dobrými úmyslami dláždená býva. A v tom je celá moja odpoveď!"
Ozvala sa vrava a potlesk. Hluk
v sále pripomínal boxerský zápas. Poslanci kričali jeden cez druhého.
"Ale veď...! Ale veď...!" Mopslík ešte niečo vykrikoval, ale vypli mu mikrofón.
"Pán poslanec Berger sa ospravedlňuje, ale má ešte nejaké povinnosti," povedal predseda parlamentu. "Slovo má teraz poslanec... Posla..."
Jeho tvár sa zahalila kúdolom tmavého dymu z výfuku Bergerovej limuzíny. Rozkašľal sa. Motor zabral na plné obrátky.
"Dnes mi to ale šlo, he?" drgol rozjarený Berger do Krištofa, až sa prevalil na mäkkých poťahoch.
"Kari, zapni klímu, kurva, lebo sa tu fakt zadusím!"
zajtra v hn
V nasledujúcom pokračovaní Krištof nostalgicky navštívi divadlo,
v ktorom pracoval ako šepkár a bolo by to tak až dodnes, keby ho onoho času neuniesol Berger.