"Nemáš oheň?" ozval sa hlas z tmy.
Krištof práve mieril do divadla, bol už večer a dosť sa ponáhľal. Úzka ulica, ktorou kráčal, bola prázdna. Nečakal, že tu niekoho stretne.
Znenazdania ho obkolesila skupinka piatich chalanov. Krištof zastal a ani sa nepohol.
"Počul si ma?"
Od skupinky sa oddelil najmenší z nich. Mal zajačí pysk. Huhňal.
"Tak daj prachy! Rýchlo!"
Hrozivo sa priblížil, vyzeralo to, že každú sekundu zaútočí. V ruke sa mu zjavila lesklá čepeľ noža. Švihal ním sem a tam.
Krištof už videl niekoľko rezných rán. Vždy sa mu zdali odporné. Neznášal ten pocit, keď ostrie preniká do mäsa. Bolo to príšerné! Striasol sa od hnusu. Pomaly zdvihol ruky do výšky. To jediné mu napadlo.
Zajačí pysk doňho strčil.
"Počul si, čurák?!"
"Byť či nebyť -- to je otázka!" ozval sa Krištof roztraseným hlasom. "Či nás je dôstojnejšie mlčky znášať strely a šípy zlého osudu... či proti moru bied sa chytiť zbrane a skoncovať to vzburou! Umrieť -- spať -- nič viac, a spánkom z vlastnej vôle skončiť aj srdca bôľ, aj pliagy storaké, čo patria k telesnosti -- to je záver, za ktorým hodno túžiť!"
Hlas sa mu prestával triasť.
"Umrieť -- spať. Spať -- možno snívať -- áno, v tom je háčik! Aké sny mohli by sa zjavovať v tom spánku smrti, keď vykĺzneme z pozemských zmätkov -- to nás odrádza, to predlžuje biedu života! Veď kto by znášal bič a posmech doby, ústrky mocných, úškľab nadutých, vysmiatu lásku, pošliapanie práva, svojvôľu úradov a kopnutia, čo od neschopných musí znášať schopný, keby nás mohlo z toho vyslobodiť bodnutie dýkou?"
Zajačí pysk sklapol nôž a chvíľu zostal nerozhodne stáť. Ostatní sa ani nepohli a mlčky zazerali na Krištofa so spadnutými sánkami.
"Je to magor! Sereme naňho!" povedal Zajačí pysk a obrátil sa preč.
Krištofovi sa zdalo, že len zavrel a otvoril oči, a ulica bola opäť prázdna. Nikde nikoho.
Antigonu nikdy nemal rád. Herci sa neustále plietli, kradli si repliky, menili slová a nakoniec zostalo na ňom, aby to všetko dal do poriadku. Keď cez prestávku vo svojej mušli pod javiskom lovil mince z kvetináča, aby zašiel do bufetu na
rande s Oidipom, ktorý si chcel ešte poslednýkrát zbehnúť text dlhého monológu, za jeho chrbtom sa niečo pohlo. Bol to čudný zvuk. Niečo ako krátke pískanie. Dvere za ním ústili na chodbu, ktorá viedla k bočnému vchodu. Krištof sa obzrel, ale nič nevidel.
Znovu sa sklonil nad kvetináč. Vtom sa to ozvalo zas. Krištof sa započúval. Pomalým, opatrným krokom vyšiel von a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna. Bočným vchodom zvyčajne nosili kulisy na javisko a väčšinou ho zamykali. Teraz
boli dvere dokorán. Podišiel k nim a zastal na prvom schode.
Na ulici stála veľká limuzína so zhasnutými svetlami. Čakala.
Metalízované dvere sa otvorili. V hĺbke interiéru nejasne vytušil postavu. Z tmy sa oddelila práve pohybom, ktorý ho pozýval dnu.
"Bolo to dobré, starec! Kto, kurva, vlastne si?"
"Som... šššep-šep-pkár..."
"Héj? A ako to, že si vedel tak rýchlo zareagovať?"
Krištof preglgol. Zaváhal.
"Nuž, pane, človek nikdy nevie. To je moja životná zásada, ak dovolíte, pane, aby som mohol mať zásady."
"Čo sú to, kurva, za reči?! Myslíš si, že som úplný debil?!"
"Hovoríte až neuveriteľnú nepravdu, keď tvrdíte, že si vás nevážim. Je pravda, že som si nevážil vašu predchádzajúcu drzosť. Prečo by som si ju aj mal? Nevážil som si váš intelekt, pretože môj vlastný je lepší."
"Čo to trepeš, ty kretén?!"
"Mojou špecialitou je mať pravdu, keď sa druhí mýlia. Keby ste so mnou súhlasili, nemusel by som tu ani byť..."
"Kari, vyhoď ho!" Zaklopkal nervózne muž na sklo, ktoré ho delilo od šoféra. "Okamžite!"
Vysoký šofér sa zdvihol zo sedadla.
"Hlavu hore, pane, hlavu hore. Keď dôjde na lámanie chleba, každý muž sa zľakne. Ale často sa to s k o n č í veľmi dobre, dobre a šťastne, pane -- aspoň dakedy!"
Posledné slová povedal už po sediačky na studenom asfalte. Kari sa ho práve chystal zraziť päsťou.
"Počkaj! Ešte ho budeme potrebovať!" povedal tučný muž a v tejto chvíli sa mu Krištof konečne poriadne pozrel do tváre. Poznal len jeho auto.
"Som Berger!"
Hlava sa mu zlievala s mohutným krkom, takže pripomínal tuleňa. Bol veľmi tučný. Šikovné prefíkané očká, vo veľkej tvári drobné ako špendlíkové hlavičky, si Krištofa zvedavo a panovačne prezerali. Celému výzoru dominovali mäsité pery,
ktoré vyzerali, že zhltnú všetko, čo sa vyskytne dostatočne blízko. Nos bol široký a rozpľasnutý, s veľkými dierkami, ktoré viedli kdesi do hlbokej tmy Bergerových útrob.
"Nalož ho!"
"Chceli ma odvolať, hajzli! Ale ja im dám! Mňa len tak ľahko nedostanú! Mňa nie!" mrmlal si pre seba spokojne Berger. Ja som Berger! Na tom posratom mítingu v divadle som im to ukázal!"
To bolo prvé, čo Krištofovi povedal po hodine cesty.
"Veril by si, že som už tri roky nevystúpil z auta?" štuchol Krištofa hrdo pod rebrá a zaboril sa hlbšie do jemných poťahov. "Tri roky!"
Hneď po voľbách, keď sa Bergerova strana dostala do parlamentu, nasadol do služobného voza, ktorý si sám pridelil. Bola to strieborná limuzína, dva a pol metra široká a sedem metrov dlhá. Zostala mu, aj keď zo svojej strany naoko vystúpil
a stal sa nezávislým poslancom. Do parlamentu mu postavili špeciálnyvchod, aby sa mohol zúčastňovať na zasadaniach výborov, ktorým predsedal alebo bol ich členom. Vždy okolo obeda mu jeho osobný krajčír bral miery a do večera mal
ušitý oblek na ďalší deň. Tak mohlo jeho telo nerušene rásť, pretože si rád doprial zo všetkého, na čo dočiahol.
"Som obeť!" hovorieval s povzdychom Berger. "Som úbohá obeť, ktorá nesie veľké bremeno zodpovednosti. Nemám domov. Som na okružnej jazde po našej krásnej krajine!"
Nalial si plný pohár portského a druhý strčil do ruky Krištofovi.
"Skvelá mašinka! No... čo povieš?"
Krištof sa obzeral okolo seba.
"Lincoln Saint-Tropez Stretch Limo, ročník 1989!" vyslovoval Berger pomaly a s pôžitkom.
"Príručný bar, telefón zo slonoviny, televízor, video, chladiaci box na šampanské, drevené obloženie, ručne zdobená ebenová konzola s držiakmi na poháre...!" ťapol Berger po prepážke, ktorá ho oddeľovala od šoféra. "Kurva, to je vecička!"
Z reproduktorov sa ozval hlas: "Prajete si niečo?"
"V pohode, kamoš! Všetko je v pohode!" zahlaholil Berger do mikrofónu visiaceho zo stropu. "Miniatúrny biliard, chladnička, počítač...!" rátal na prstoch. "Tu bývam, človeče!"
Krištof všetko mlčky pozoroval. Už dlhšie sa odhodlával prehovoriť, ale nikdy nevedel ako vlastne začať. Teraz sa konečne nadýchol.
"Do-do-dobre, ale j-j-ja... j-ja..."
"Všetko je vybavené!" prerušil ho Berger. "O nič sa nestaraj!"
Strčil mu pod nos papier s hlavičkou divadla.
Krištof sa doň začítal. Stálo tam, že od Dr. Stoltza dostal výpoveď s okamžitou platnosťou. Bol šokovaný.
"Len ticho seď a pozeraj sa! Uvidíš Bergera pri práci!"
"N-n-no, ale...! N... n-n-no, ale...!" habkal Krištof a cítil, ako veľmi zbledol.
Mal pocit, že je bezmocný ako azda ešte nikdy. Všetky veci sa doteraz diali tak akosi bez jeho pričinenia, samy od seba, a vždy v súlade s jeho predstavami. Nechal sa jednoducho unášať prúdom. Ibaže ten ho teraz schvátil a vliekol smerom,
ktorým nechcel ísť.
"Čo máme ďalej?" zaklopkal na sklo Berger, čím zobudil driemajúceho tajomníka. Ten sa ponoril do papierov. "Taká malá dedinka. Je v nej ústav. Chlapci." Ozvalo sa z reproduktora nad jeho hlavou.
"Debili?"
"Hej."
Auto prešlo cez veľkú hrdzavú bránu po rozbitej asfaltovej ceste. Okamžite okolo neho začali poskakovať deti, ktoré povybiehali z ošarpanej budovy ústavu. Osvetlený v nočnej tme vyzeral ako strašidelný zámok.
Vyobliekaná riaditeľka mala na tvári úsmev, ktorý zdvorilo a diskrétne naznačoval, že delegácia mešká už čosi vyše dvanásť hodín. Stála pred prestretým stolom, ktorý bol pripravený priamo pod holým nebom. Bohaté raňajky vystriedal
obed s niekoľkými chodmi a teraz na ňom chladla neskorá večera.
Berger jej kývol tučnou rukou v bielej koženej rukavičke.
"Choď pomaly! Nezastavuj!" povedal šoférovi.
"Je tu tridsaťsedem chlapcov, všetci sú..." čítal tajomník z papiera.
"Koľko je keksov?"
"Dvanásť."
"Nevadí, rozdelia sa..."
Tajomník cez okienko podal Bergerovi košík s čokoládovými napolitánkami. Berger načrel rukami medzi ne, a keď dymové sklo kleslo, vyhodil ich medzi deti.
"Tak, to by sme mali..." povedal spokojne. "Ešte sprav fotografie!"
Tajomník vystúpil a cvakal digitálnym fotoaparátom.
Chlapci sa začali biť o keksy, ktoré dopadli do čierneho blata. Boli celí špinaví. Šticovali sa, dvaja z nich sa dokonca zvalili do kaluže a päsťami sa mlátili hlava-nehlava.
"Pozrite -- no nie sú roztomilí?" nadchýnal sa Berger. Celý žiaril.
Lincoln ešte dvakrát zakrúžil okolo, naložil tajomníka a potom s trúbením zmizol veľkou hrdzavou bránou.
"Ešte jedna záležitosť a máme padla!"
ZAJTRA V HN
V nasledujúcej časti unesený Krištof spolu s politikom Bergerom navštívia futbalový zápas v malej zapadnutej dedinke. Berger ho požiada, aby sa stal jeho osobným šepkárom.