V roku 2006 slovenský film zažil zatiaľ najväčší nápor štedrosti zo strany štátu, keď grantový program ministerstva kultúry Audiovízia rozdelil viac ako 170 miliónov korún. Okrem Jakubiskovho krvavého megaprojektu bolo podporených aj nemálo sľubných projektov, ktoré mohli či mali vytvoriť niečo ako nový hodnotový kontext slovenského filmu. Po dvoch rokoch sú však na výročnú cenu Slovenskej filmovej a televíznej akadémie v kategórii najlepší film nominované dve české a jedno slovenské dielo -- Muzika, ktorá sa na svoje riadne distribučné uvedenie ešte len chystá. Z kedysi väčšinovo slovenskej Báthoryčky sa už stal najdrahší český film v dejinách, pričom po svete z neho putuje stále iba jedna spevavá modlitba. Viaceré nové dlhometrážne hrané filmy prešli kinami takmer bez povšimnutia (Rozhovor s nepriateľom, Návrat bocianov, Démoni), a tak rýchlo, že si ich asi nestihli všimnúť ani členovia akadémie. Jedine Polčas rozpadu dokázal za štvrť roka pritiahnuť do kina asi 25-tisíc divákov, čo je síce u nás pomerne rekordné číslo, no na českom trhu už po prvom víkende od premiéry znamená pre akýkoľvek nový film neúspech...
Slovenský film sa prebudil k životu a ku kvalite niekde inde -- v nezávislej a autorsky zameranej dokumentárnej aj animovanej tvorbe. Okrem cestujúceho Pavla Barabáša a Šulíkových pozoruhodných výletov k filmovým dokumentárnym portrétom (najnovšie je to Martin Slivka -- muž, ktorý sadil stromy) sa sformovala aj silná generácia mladých tvorcov (Kerekes, Kerekesová, Lehotský, Šebestová, Škop, Vojtek, Zajacová a ďalší), ktorá sa už naučila nielen kreatívnej, ale aj producentskej činnosti. Na rozdiel od svojich kolegov z hraného filmu či od viacerých grantových úradníkov si uvedomujú aj jednu dôležitú súvislosť: dobrý film sa síce rodí dlho, ale potom oveľa dlhšie žije, a preto sa oň treba vytrvalo starať aj po jeho "narodení".
Na Slovensku dnes nechýbajú filmy, ale chýba kinematografia. Nie je tu nedostatok tvorcov, nápadov a možno ani peňazí. Aj technológie sa dajú doviezť alebo zaplatiť v susedných krajinách. Ani o Kolibe azda nikto zbytočne nesníva, že tam ešte zachráni zvyšky filmu pred investičnými buldozérmi developerov. Je tu však už chronická absencia efektívne fungujúceho prostredia, v ktorom by sa filmy nestratili v hodnotovej orientácii, peniaze a ľudia neroztratili do iných oblastí (reklama, médiá, komunikačný biznis) a divák by sa celkom nevytratil z kina, keď premietajú slovenský film. Pred osemnástimi rokmi, v mierne zaslepenom nadšení z tvorivej aj podnikateľskej slobody rýchlo zanikol starý systém štátnej kinematografie. Na jeho funkčnú náhradu sa však stále len čaká.
StoryEditor