Po vzniku Československa v roku 1918 sa vytvorili priaznivé podmienky na expanziu slovenského kapitálu do účastinných podnikov. Pozície dovtedy vládnuceho rakúsko-maďarského kapitálu sa podstatne oslabili a jeho predstavitelia boli nútení uvoľniť priestor na vstup domáceho kapitálu nového štátu. Popri silnom kapitáli českých bánk a koncernov využili výhodnú situáciu aj popredné slovenské banky.
V krátkom období povojnovej hospodárskej konjunktúry 1919 -- 1921 sa základný kapitál slovenských bánk zvýšil osemnásobne a vklady takmer šesťnásobne. Týmto sa vytvorili predpoklady na úspešný prienik do podnikovej sféry. Kapitáni slovenského bankovníctva však mali iba sporadické skúsenosti s väčšími kapitálovými investíciami, preceňovali svoje sily a niektorí z nich nedokázali odolať pokušeniu velikášstva a cengotu tvrdej československej koruny. Uvedené nedostatky v spojení s ťažkými dosahmi hospodárskej krízy 1922 -- 1924, ktorá vystriedala krátku konjunktúru, mali osudový vplyv na vývoj aktivít slovenského kapitálu v medzivojnovom období.
Najvýznamnejšie peňažné ústavy: Tatra banka a Slovenská banka
Výsledkom hektickej kapitálovej expanzie šiestich najväčších slovenských bánk v rokoch 1919 -- 1922 bolo čiastočné alebo úplné ovládnutie približne 80 potravinárskych, drevárskych, papierenských, polygrafických, kovospracujúcich, obchodných, dopravných a iných podnikov s celkovým základným kapitálom 126 mil. Kč. Hlavný podiel získali dva najvýznamnejšie slovenské peňažné ústavy Tatra banka a Slovenská banka (predtým Úverná banka v Ružomberku). Súčasne s prudkým vzostupom kapitálových účastí sa však začali objavovať problémy v dôsledku nastupujúcej hospodárskej krízy, ako aj nedostatky v riadení podnikov a neuvážené zásahy financujúcich bánk. V nasledujúcich rokoch sa ovládnuté podniky dostali do vážnej alebo úplne beznádejnej situácie a spätne spôsobili vlastníckym bankám straty fatálneho rozsahu. Skutočným mementom pre celú podnikateľskú sféru Slovenska sa stal prípad spoločného podniku popredných slovenských bánk Drevárskeho účastinárskeho spolku. Išlo o rozsiahly podnik na ťažbu, spracovanie a vývoz dreva do celej strednej a západnej Európy. Vlastnil šesť piliarskych závodov v rôznych oblastiach Slovenska, lesné dopravné dráhy, množstvo techniky a sieť obchodných zastupiteľstiev. Profitoval na veľkom dopyte po dreve v krajinách zničených a vyčerpaných vojnou. Nástup hospodárskej krízy a pokles dopytu však spôsobili úpadok podniku. Neskôr sa ukázalo, že kríza nebola jedinou príčinou pádu a závratných strát Drevárskeho spolku. Šetrením sa odhalili elementárne profesijné chyby a prechmaty vedenia podniku. V spisoch z vyšetrovania činnosti vedúcich úradníkov Spolku sa napríklad uvádza: "Douša medzi iným kúpil na Pohroní od židov veľké množstvo dreva. Čiastka sa splavila až do Budapešti, kde bol utvorený syndikát na odpredaj dreva. Na tomto syndikáte stratil Spolok 3,090 mil. Kč.
Druhý obchod podobný predošlému bol odpredaj dreva v Zombore v Juhoslávii. Drevo tam bolo inventované po Kč 457 za m3 a predané Fischgrundom po 390 Kč firme Danubia. Na tomto dreve stratil podnik 1,440 mil. Kč. Do tejto éry spadá aj strata na obchode J. Hennemann 0,425 mil. Kč, ktorej firme bolo drevo dodané bez akéhokoľvek krytia a ktorá upadla do konkurzu." Najväčší podiel viny však niesli predstavitelia bankovníctva, predovšetkým hlavní riaditelia Tatra banky Cyril Kresák, Ľudovít Vanovič a bratia Vladimír Jesenský a Fedor Jesenský, súrodenci spisovateľa Janka Jesenského. Namiesto urýchlenej likvidácie beznádejného podniku menovaní riaditelia svojvoľne navyšovali úvery v naivnom presvedčení, že sa podnik vlastnými silami opäť pozviecha a úvery vráti. Konkrétne V. Jesenskému neskôr dokázali osobnú zodpovednosť za nedobytné úvery v neuveriteľnej sume 50 mil. Kč, ako aj pokusy utajiť straty machináciami v účtoch. Podobne sa hospodárilo aj vo viacerých ďalších koncernových podnikoch slovenských bánk. Okrem nezodpovedného prístupu sa vyskytli aj prípady hraničiace s kriminalitou. Uvedený štvorlístok riaditeľov Tatra banky si, napríklad, nechal previesť zložitými transakciami na vlastný účet pod fiktívnym menom vymyslenej židovskej firmy z Budapešti peniaze banky v hodnote 2,2 mil. Kč. Keďže riaditelia mali priateľov "na správnych miestach", jediným trestom pre nich bolo prepustenie zo služieb banky s tučným dôchodkom.
Štát slovenské bankovníctvo zachránil, ale
Výsledkom "tureckého" hospodárenia slovenských bánk v rokoch 1919 -- 1924 boli straty dosahujúce v v tých pomeroch "rozprávkovú" sumu takmer 0,5 miliardy Kč. Približne dve tretiny strát pripadali na Tatra banku a Slovenskú banku, ktoré opatrovali podstatnú časť ťažko našetrených úspor dôverčivého slovenského obyvateľstva. V polovici 20. rokov stála celá sústava slovenského bankovníctva pred istým krachom. Keďže české bankovníctvo s výnimkou koncernu Živnobanky na tom nebolo o nič lepšie, prišiel na pomoc štát s veľkou sanačnou akciou. Slovensko dostalo sanačné prostriedky vo forme štátnych dlhopisov v hodnote okolo 200 mil. Kč. Podstatnú časť dlhopisov "zhltli" práve hlavní vinníci Tatra banka a Slovenská banka. Jediným zástupcom Slovenska v komisii prideľujúcej štátne dlhopisy nebol totiž nikto iný ako riaditeľ Tatra banky V. Jesenský, osobný priateľ ministra a neskoršieho premiéra Milana Hodžu. Tatra banka do konca 20. rokov prevzala ďalšie sanačné prostriedky v hodnote asi 140 mil. Kč. Slovenské bankovníctvo sa zásluhou štátu zachránilo, ale v obavách pred novými stratami muselo kapitálové podiely v podnikovej sfére, ako aj financovanie priemyslu podstatne znížiť. Hodnota kapitálových účastí slovenských bánk v akciových podnikoch klesla do roku 1930 na 79 mil. Kč a do konca 30. rokov stagnovala. Podniky opustené financujúcimi bankami našli záchranu v expanzii českého účastinného a pôžičkového kapitálu na Slovensku po veľkej hospodárskej kríze. Na záver možno dodať, že podobnosť uvedených faktov s vývojom slovenského bankovníctva v 90. rokoch je úplne náhodná.