Austrália poskytuje zaujímavý príklad systému dôchodkového zabezpečenia. V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa tu uskutočnili v systéme financovania dôchodkov podstatné zmeny. Viedli k presunu od verejného rozpočtu smerom k súkromným úsporám.
Systém zmien opísala vo svojej prednáške Diana Olsbergová. "Lauboristická vláda v Austrálii uzákonila povinné osobné sporenie v dôchodkových fondoch v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Dotklo sa takmer všetkých obyvateľov v Austrálii. Pre zmeny boli dva druhy dôvodov. Predovšetkým systém štátnych dôchodkov neposkytoval dostatočné príjmy po odchode do dôchodku. Systém ľahko zneužívali tí, ktorí ho vôbec nepotrebovali. Druhým dôvodom bolo to, že vláda reagovala na starnutie populácie. Súčasný pomer dôchodcov a pracujúcich je 1:6. Výhľad na rok 2030 je: pomer bude 1:3. To znamená, že systém štátnych dôchodkov by znamenal zdvojnásobenie zaťaženia štátneho rozpočtu, teda dvojnásobné zvýšenie daní."
Štátny dôchodok
Vládou garantované štátne starobné dôchodky boli zavedené ako v jednej z prvých krajín už v roku 1909. Systém starobného dôchodku sa v krajine vyvíja takmer 100 rokov. Jednotný starobný dôchodok zabezpečuje dodnes vláda vo výške od 20 do 25 % priemernej mzdy. Tento dôchodok je doplnený radom výhod, ako napríklad bezplatná lekárska starostlivosť a lieky, voľné cestovné lístky a podobne. Výška štátneho dôchodku nezávisí od výšky príjmu do dôchodku, ale od veľkosti majetku. Nezapočítavajú sa doňho rodinné domy. Preto si nárok na štátny dôchodok uplatňuje takmer každý.
Jedinou možnosťou, ako si bolo možné prilepšiť za výhodných podmienok, bolo od sedemdesiatych rokov dobrovoľné dôchodkové sporenie alebo poistenie. Príspevky na pripoistenie väčšinou platil zamestnávateľ. Niekedy to bolo spoločne so zamestnancom. Pripoistenie bolo dostupné len pre vyššie manažérske vrstvy a pre niektorých zamestnancov verejných služieb. Poistenie sa nedalo prevádzať. Preto zamestnanec z neho nemal takmer nič, ak neodpracoval vo firme 20 rokov. K vloženým prostriedkom sa pripisoval veľmi nízky úrok. Po odpočítaní správnych poplatkov dôchodcovia dostali menej, ako vložili. Prostriedky sa väčšinou vyplácali ako jednorazová dávka, a nie ako dôchodok. Ľudia preto dôchodkové pripoistenie považovali skôr za sporenie, ako za nadštandardné dôchodkové zabezpečenie.
Dôchodkové fondy
Od začiatku osemdesiatych rokov sa pod tlakom odborov začali postupne vyvíjať ako druhý stupeň dôchodkového zabezpečenia dôchodkové fondy. Sú oddelené od štátneho rozpočtu a zvyčajne sa zakladajú ako zamestnanecké dôchodkové fondy jednotlivých priemyselných odvetví. Príspevky do vznikajúcich fondov mali odvádzať výhradne zamestnávatelia. To bolo hlavným dôvodom, prečo sa tieto fondy, najmä medzi malými zamestnávateľmi, vytvárali pomaly.
Rozhodujúci impulz na rozšírenie dôchodkových fondov priniesli až legislatívne zmeny v roku 1992. Pre všetkých zamestnávateľov bola uzákonená povinnosť prispievať do súkromných dôchodkových fondov. Získali za to daňové úľavy. Austrália tak úspešne vytvorila podmienky na vývoj trojstupňového systému dôchodkového zabezpečenia.
Prvým stupňom zostáva štátny starobný dôchodok ako zdroj životného minima. Druhým a v budúcnosti predpokladaným hlavným zdrojom príjmov v dôchodku sú súkromné dôchodkové fondy. Tretím stupňom je dobrovoľné súkromné dôchodkové poistenie.
Organizácia fondov
V súčasnosti existuje v Austrálii viac ako 1 500 súkromných dôchodkových fondov. Dominuje však skupina 20 fondov, ktoré spravujú prostriedky 90 % účastníkov súkromného dôchodkového zabezpečenia. Podľa spôsobu založenia a organizovania klientov môžu byť rozčlenené do troch základných skupín:
l Celoštátne odborové fondy založené podľa odvetví na základe dohody odborov. Riadia ich predstavitelia zamestnávateľov a odborov.
l Fondy zriadené jednotlivými zamestnávateľmi, ktoré sa zakladali na začiatku osemdesiatych rokov. Premenili sa na takzvané zverenecké dôchodkové fondy.
l Zverenecké dôchodkové fondy zakladajú nezávislé inštitúcie ako banky, poisťovne a firmy spravujúce fondy. Zhromažďujú príspevky od samostatne pracujúcich občanov, alebo od jednotlivých zamestnancov. Individuálnym zmluvným vzťahom medzi účastníkom a fondom najviac pripomínajú penzijné fondy v Českej republike.
V Austrálii je zvyčajné, že hlavné činnosti si dôchodkové fondy zabezpečujú zmluvami o poskytovaní služieb.
Správu účtov jednotlivých poistencov takmer vo všetkých fondoch vykonáva renomovaná poisťovňa. Investovanie sa zveruje renomovaným investičným spoločnostiam alebo bankám. Fondy môžu investovať do akcií, obligácií a nehnuteľností v Austrálii a v zahraničí. Pri ich investovaní platia dve hlavné zásady. Spätná investícia do podniku prispievateľa nesmie prekročiť 10 % z celkového majetku spoločnosti. Prispievajúcim zamestnávateľom sa nemôžu poskytovať pôžičky z prostriedkov fondu.
Dohľad nad hospodárením dôchodkových fondov má komisia pre poistenie a dôchodky.
Súkromné dôchodkové fondy sú založené na príspevkovom princípe. Dôchodkové dávky sa teda rátajú podľa stavu konta účastníka na základe zhromaždených prostriedkov. K nim sa pripočítavajú výnosy.
Príspevky do fondov dnes platia podľa zákona zamestnávatelia vo výške 6 % objemu vyplatených miezd. V tomto roku by mal tento podiel dosiahnuť 9 %. Povinný príspevok pre zamestnanca je 3 % z objemu miezd pre osoby s nižšou a so strednou úrovňou mzdy. Prostriedky v dôchodkových fondoch musia byť uložené do 60 rokov účastníka dôchodkového fondu.
Efekty
Systém dôchodkových fondov priniesol do Austrálie prvok ekonomického liberalizmu. Ide o odklon od tradičnej sociálnej politiky partnerstva a solidarity. Významná zložka dôchodkového zabezpečenia sa presunula do súkromnej sféry. Dôchodkové fondy sú v Austrálii podporované významnými daňovými úľavami pre zamestnancov a zamestnávateľov. Hoci sa znížili príjmy štátneho rozpočtu, na druhej strane sa zvýšil objem prostriedkov spravovaný austrálskymi dôchodkovými fondmi. Úspory súkromných dôchodkových fondov plnia úlohu súkromného kapitálu. Ten sa investuje, a preto v nemalej miere prispieva k rastu austrálskej ekonomiky.
StoryEditor