Karel Čapek sa narodil v rodine kniežacieho banského a kúpeľného lekára v roku 1890 v Malých Svatoňoviciach. Hneď po narodení sa však so svojimi rodičmi a staršími súrodencami Josefom a Helenou presťahoval do krkonošského mestečka Úpice. Po štúdiách na gymnáziu v Hradci Králové (odkiaľ ho za organizovanie tajného spolku vyhodili) a v Brne vyštudoval filozofiu na Karlovej univerzite.
Parížska inšpirácia
Prvé roky Čapkovej literárnej kariéry, ktorá sa začala už v jeho sedemnástich rokoch, sú spojené s menom jeho brata, maliara a spisovateľa Josefa. Prvé prózy, Krakonošova zahrada, Zářivé hlubiny a hra Lásky hra osudná sú podľa kritikov ešte príliš poznačené ich mladosťou a túžbou parodovať pokryteckú morálku, folklór a meštiactvo. Po týchto prózach, uverejňovaných najprv v časopisoch a súborne vydaných až o desať rokov neskôr, prišiel impulz, ktorý celú českú literatúru posunul výrazne dopredu.
Na Čapkovo ďalšie dielo mal výrazný vplyv polročný pobyt v predvojnovom Paríži. Heslom umelcov bolo, že obrazy, múzeá, revue majú ísť s dobou a umenie sa má vyvíjať rovnako rýchlo ako technika. Ako píše jeden z Čapkových životopiscov Ivan Klíma, po návrate pôsobila Praha na oboch bratov provinčne. České umenie im pripadalo hluché a odtrhnuté od reality a ducha doby. Vo svojom boji proti jeho skostnatenosti našli ďalších spojencov. Najvýznamnejším z nich sa stal neskôr komunistický básnik Stanislav Kostka Neumann. Neumannove Nové zpěvy a Čapkove preklady zo zbierky Francouzská poezie znamenali podľa Klímu skok o dve storočia dopredu.
Strata ilúzií
Umenie však techniku nepredbehlo. Onedlho sa mala začať dovtedy najstrašnejšia vojna v histórii. Tá otočila Čapkove predstavy o svete, aby po zvyšok života vyvracal svoje nadšenie a jednostrannosť svojich mladíckych názorov. Technika preňho prestala byť predmetom zbožňovania, a stala sa skôr postrachom. Budúcnosť videl v jednoduchom človeku a dobrých medziľudských vzťahoch. Prvá svetová vojna ho v tomto názore len utvrdzovala - aj keď sám pre chorú chrbticu (celý život trpel vápenatením chrbtice, dokonca si kvôli tomu pätnásť rokov - až do roku 1935 - nechcel vziať Olgu Scheinflugovú za manželku) nešiel na front, na ktorom zomieralo čoraz viac jeho priateľov.
Svoju úzkosť a bezmocnosť dal spisovateľ jasne najavo v zbierke poviedok Boží muka, ktorých motívom je podľa jeho vlastných slov "jednak vojna a čakanie zázraku, že pre nás dopadne dobre, jednak - na základe chybnej diagnózy - údajná smrteľná choroba, a teda akési účtovanie so životom.
"Proč nejsem komunistou"
Technika a celá civilizácia sa v prvých desaťročiach stávali čoraz zložitejšími a odtrhnutejšími od človeka. Náboženstvo, rovnako ako filozofia, prekonávali ťažkú krízu a neboli schopné uspokojivo reagovať na čoraz viac otázok, ktoré sa vynárali pred človekom. Ako životaschopnejšie sa v tejto situácii ukázali myšlienkové systémy pragmatizmu a marxizmu. Čapek si vybral prvý z nich.
Zaujalo ho na ňom to, že tento smer pripúšťal existenciu mnohých právd. Ten, kto nachádza na všetkých veciach ich dobrú i zlú stránku, býva podľa Čapka, na rozdiel od stúpencov kresťanskej teológie a marxizmu, opatrnejší v presadzovaní svojej pravdy. Druhá črta pragmatizmu, ktorá Čapka priťahovala, bol vzťah tejto filozofie ku skutočnosti, úcta k faktom a nechuť k veľkým ideám.
Tú Čapek prejavil aj po boľševickej revolúcii v roku 1917, keď sa nepridal ku skupine ľavicových spisovateľov a básnikov - Wolkrovi, Nezvalovi, Seifertovi, Vančurovi či Teigemu. O niekoľko rokov neskôr sa zúčastnil na ankete Peroutkovho časopisu Přítomnost: Proč nejsem komunistou. Proti tomuto presvedčeniu mal dve zásadné výhrady - komunizmus nebol schopný riešiť sociálnu otázku a rušil všetky tradície tým, že so zlým odmietal na spoločnosti aj to dobré, čo treba ďalej rozvíjať.
Republikový novinár a spisovateľ
Po vojne sa Čapek, najprv ako redaktor Národných listov a neskôr Lidových novín, prihlásil k nerevolučnej koncepcii usporiadaného demokratického štátu uprostred rozbúrenej Európy. Chcel udržať republiku nie preto, že by bola ideálnym štátom, ale preto, že bol spolu s prezidentom Masarykom presvedčený, že každý štát je koniec koncov taký, akí sú ľudia, ktorý v ňom žijú.
Táto nová nádej ho prinútila opäť písať. Hrdinami jeho diel Loupežník a Trapné povídky sú obyčajní ľudia, presne tí istí, na ktorých "stojí" jeho republika. "Chcel som ukázať človeka v jeho ponížení a slabosti, bez toho, aby bola znížená jeho ľudská hodnota. Napokon aj to je pokus o zhodnotenie človeka a života."
Myšlienka demokratizmu, ktorú vyznával, znamenala pre neho úsilie byť zrozumiteľný čo najširšej čitateľskej obci. Čapkova práca v novinách často prechádzala až do akejsi mravoučnej a kazateľskej posadnutosti (moralizujúci kriticizmus), prejavujúcej sa okrem iného aj silným pocitom osobnej zodpovednosti za národ a republiku.
V druhej polovici dvadsiatych rokov sa Čapek definitívne dostal do stredu politického života. Pravidelné stretnutia "pátečníkov" - Čapek, Masaryk, Peroutka, Engliš, Poláček a jeho priateľstvo a rozhovory s prezidentom (vydané neskôr ako Hovory s T. G. M.) mu dali punc oficiálneho umelca. Niektorí mu prisudzujú veľký podiel na Masarykovom zbožštení, pravda je však taká, že v samotných Hovoroch prezident väčšinou vystupuje ako obyčajný človek, a nie ako hrdina.
Strach z techniky
Priateľstvá s politikmi a novinármi by však samy osebe nestačili. V tom čase mal už Čapek za sebou úspešnú divadelnú hru R.U.R., román Krakatit a "fejtónový román" Továrna na Absolutno. Jedným z motívov, ktorý spája všetky tri diela, je strach z techniky a z jej nezvládnutia človekom.
V každej Čapkovej utópii ide o nejaký vynález a jeho dôsledky. V hre R.U.R., ktorá sa stala svetoznámou zakrátko po českej premiére a vďaka nej preniklo slovo robot do mnohých jazykov, je to vynález robota, ktorý človeka oslobodí od jeho práce a aj od hmotného otroctva. Roboty mali pôvodne zmeniť povahu sveta a človeka a vytvoriť tak raj na zemi. Oslobodený človek sa však nevydal cestou vlastného sebazdokonaľovania, ale len cestou uspokojovania svojich potrieb. Drastické je podobenstvo, prirovnávajúce človeka k stroju.
Fatálne sú tiež dôsledky vynálezu karburátora v prvej utopickej próze Továrna na Absolutno. Vedľajší produkt práce karburátora - Absolútno, na jednej strane zaistí dostatok všetkého, čo ľuďom dovtedy chýbalo, na strane druhej, keďže je Absolútno stelesnením dokonalosti, ho každý začne chápať a vzývať po svojom - jeden ako Boha, druhý ako Rozum, tretí ako Sociálnu spravodlivosť. Problémy sa tak môžu začať. Keďže román vychádzal na pokračovanie v Lidových novinách, záver románu pôsobí trochu silene (každý, kto musí každý týždeň odovzdať určitý počet strán, tomu rozumie), ale jeho posolstvo je jasné - absolutizovanie vedie k najväčším rozbrojom.
Neslávny koniec vedeckého a technického vývinu je najviac vysunutý do popredia v Krakatite. Čapek tu správne vytušil blížiacu sa etapu jadrovej fyziky, ale aj individuálnu zodpovednosť vedca za to, ako budú využité výsledky jeho práce.
Kde nájsť východisko?
Zodpovednosť vedca a silný antimilitarizmus spája Krakatit s Čapkovou predposlednou hrou Bílá nemoc. (Na rozdiel od spisovateľovho súčasníka Vladislava Vančuru, ktorého väčšina románov bola sfilmovaná, filmovej adaptácie sa dočkali len tieto dve Čapkove diela.)Tá je podobne ako krátko predtým napísaná Válka s mloky najmä výstrahou pred blížiacou sa vojnou. Kým však Válka s mloky sa aspoň začína v príjemnej atmosfére a s humorom, Bílá nemoc divákov vťahuje rovno do zložitej a neznámej situácie plnej strachu - "Mor je to, mor." Ich koniec je však plný skepsy - bezvýchodisková situácia a obavy o osud ľudstva.
V poslednom roku svojho života vydáva Čapek hru Matka. V tieni ohrozenia republiky sa zdá, akoby sa Čapkovo protivojnové zmýšľanie stratilo. Prvý pohľad však môže klamať. Fakt, že matka podá zbraň svojmu najmladšiemu synovi, je len jediným možným riešením bezvýchodiskovej situácie.
Čapek, to však nebol len človek politický, ale tiež človek plný humoru a túžby spoznávať svet (Anglické listy, Výlet do Španěl, Cesta na sever). Bol to autor stoviek novinových stĺpčekov - o snehu, poriadku v dome, škatuľke zápaliek i zberateľstve (Sloupkový ambit, Kalendář, Na břehu dnu). Podobne ako jeho osobný priateľ Gilbert Keith Chesterton, aj Čapek nachádzal krásu ukrytú v tých najbanálnejších predmetoch a situáciách (Zahradníkův rok). Jeho práca sa však neobmedzovala len na svet dospelých. Svet bez politiky, ohrozenia a najrozličnejších záujmov vytváral vo svojich rozprávkach a knihách pre deti (Devatero pohádek, Dášeňka).
Trilógia
Veľká hospodárska kríza a nástup Hitlera k moci zastihli Čapka pri prvom dieli psychologizujúcej trilógie, ktorú niektorí kritici označujú za vrchol spisovateľovho diela, Hordubal, Povětroň, Obyčejný život. Námet a reálie prvej časti Čapek prevzal z novinovej správy o vražde podkarpatského sedliaka Juraja Hardubeja, ktorý po návrate z Ameriky zistil, že ho žena podvádza s paholkom, zasnúbeným s ich dcérou. Odpovedať na otázku, kto je vrah, je oveľa ľahšie ako odpovedať na to, aké motívy viedli konanie jednotlivých postáv. Otázok je tu viac ako dosť: Možno v tomto prípade nájsť skutočnú príčinu zločinu a pravdu o charakteroch hlavných postáv? Má súd právo deliť ľudí na vinných a nevinných? A čo, ak sa pomýli? A čo zostane z pravdy?
Povětroň, kde portrét neznámeho pilota rekonštruujú mníška, jasnovidec a básnik, kladie dôraz nie na odlišnosti jednotlivých verzií príbehu, ale skôr na to, čo majú spoločné. Objektívny obraz o človeku sa tak skladá zo subjektívnych dojmov jednotlivých rozprávačov. Obyčejný život sa snaží odpovedať na otázku, ako človek môže chápať pestrosť ľudského spoločenstva. Čapek vidí riešenie v dôkladnom preskúmaní samého seba a povýšením toho, čo máme spoločné, nad to, čo je individuálne.
Život a dielo spisovateľa Čapka
Uzavrieť rozprávanie o Čapkovi bez toho, žeby sme nespomenuli jeho nedokončený román Život a dílo skladatele Foltýna, by bolo ako Čapka nepochovať (čo sa mu takmer stalo). Komorný príbeh o ctižiadostivom nedovzdelancovi, ktorý sa za cenu klamstiev a pokazených vzťahov snaží stať umelcom, mohol byť pre Čapka prelomový. Spisovateľ tu stvoril hrdinu, ktorý zradí všetky ideály, ktorých si Čapek vážil: priateľstvo, lásku, vzťah a úctu k vlastnej i cudzej práci.
Karel Čapek: Komu co dát
Normální průběh rodinného života, když se schyluje k vánocům, je přibližně takový: Začátkem prosince sa rozumní členové rodiny (krom dětí) s nesmírnou úlevou domluví, že letos si nebudou navzájem dávat žádné dárky; beztoho jsou to samé zbytečnosti, a člověk nemá pokdy, aby se s tím sháněl, a ostatně vůbec nic nepotřebuje, a ono je těch jiných výloh nad hlavu, tož jaképak copak. A je to. Jen se domluvit, a věci se dají ohromně zjednodušiť.Asi po desíti dnech procitá v každém výše zmíněném dospělém členu rodiny jistý neklid asi tohoto obsahu: Já vím, že si nic nebudeme dávat, a jsem strašně rád, že od nikoho nic nedostanu; ale nějakou maličkost bych přece jen mohl druhým dát; oni to nebudou čekat, a budou mít tím větší radost; sic jsme si dali čestné slovo, že letos žádný Ježíšek nebude, ale vem to nešt; však já koupím jenom nějaký capart.
Methoda, jak se vybírají dárky, je různá. Někteří lidé chodí prostě po ulicích a dívají se do výkladních skříní, až jim něco padne do očí a oni pocítí cosi jako inspiraci nebo vnuknutí: Ano, toto je to jediné, co bych chtěl dát strýci Hugovi, a tady ta manicura se vyskytla ve vesmíru jen proto, abych ji daroval své sestře Anežce. Tento druh lidí, který vybírá z toho, co uzří, je poněkud lehkomyslný, ale štedrý. Opatrnější člověk hledí předem nenápadně vyšetřit, který dárek by byl vítán a naplnil by patřičnou mezeru v životě toho, jenž má být odbarován. A staví se u své sestry Anežky a hlaholí, že si k ní "jen tak zaskočil, protože měl cestu kolem", ale přitom jede očima po všech věcech, které tu jsou, aby zjistil, nechybí-li něco. (Barometr? Vázička? Noční lampa?) Sestra Anežka poněkud zneklidní a počne ujišťovať, že "dnes tu nemá uklizeno, protože má tolik práce s těmi svátky". Nebo ten opatrný dárce zapřede hovor se strýcem Hugem, aby z něho mezi řečí vytáhl, co by si tak přál mít; konečně se doví, že strýček Hugo by nejvíc chtěl mít hrom, aby jím mohl praštit do těch berních úřadů nebo do čeho. Konečně ti nejmethodičtější (k nimž se hlásím i já) vezmou list papíru a napíšou si seznam všech členů rodiny a co komu dát. Takový seznam vypadá asi takto:
Máňa
Anežka
Toník
strýček Hugo... víno
Jiří
Boženka
dědeček... tabák
Franci
paní Hedvik
švagr Josef
Andula
A nyní ten methodický dárce hloubá, co komu dát; vzpomíná si na všechny možné předměty, které sa vůbec na světě vyskytují; bručí si, kudy chodí: "počkejme, tak to jsou: kravata, punčochy, obraz, teploměr, kapesní nůž, souprava k šití, kravata, kapesní nůž, teploměr, kravata - sakra, a víc už nic? A kabelka. Potom kapesní nůž a teploměr - kravata - a kabelka - - Víc a víc se ho zmocňuje pocit, že vůbec není na zeměkuli dost darovatelných věcí; v inserátech novin se dočte, že "nejvhodnejší vánoční dárek jsou story", ale to přece nemůže kupovat; nebo "kupte svým drahým k Ježíšku cenné knihy", ale copak člověk ví, které cenné knihy už ten zatrápený Toník má?
Člověk si s tím namoří hlavu, a nakonec dá něco, co tomu druhému bude jenom překážet; a sám dostane samé zbytečnosti a bude předstírat, že má ohromnou radost -
Příští rok si musíme opravdu smluvit, že si mezi sebou nebudeme nic dávat. (Poznámka sazárně: Rukopis schovat a příští rok otisknout zas!) Lidové noviny 25. 12. 1935