Doktor Abraham Van Helsing je jednou z najikonografickejších a predsa najzabudnutejších postáv svetovej literatúry. Vedec, lekár a milovník všetkého nadprirodzeného je síce hlavnou postavou slávneho románu Brama Stokera Dracula, dokonca je akýmsi autorovým alter ego, napriek tomu ho už viac ako desaťročie zatieňuje nielen charizmatický a krvilačný gróf, ale aj dve ženské postavy tohto slávneho viktoriánskeho hororu. Dr. Van Helsing je slušný a vzdelaný Holanďan, s trochu nejasným, ale o to tragickejším osudom. Smrť syna a šialenstvo manželky ho však nepoznačili natoľko, aby neostal citlivý zoči-voči problémom druhých. Tento vzdelaný šesťdesiatnik sprevádza transylvánskeho vojvodu už takmer celé jedno storočie a stal sa jednou zo základných rekvizít strieborného plátna.
V počiatkoch filmového hororu v štúdiách Universal považovali za normálne, aby bol jeden z hlavných hrdinov postarší muž, ktorého hlavnou zbraňou proti zlu je prenikavá myseľ a zdravý úsudok otvorený novým vplyvom, súčasnosť mužom nad štyridsiatkou nepraje.
Zatiaľ čo v prvom, neautorizovanom filmovom spracovaní Nosferatu z roku 1922 sa kvôli autorským právam Van Helsing vôbec neobjavuje, v prvej zvukovej adaptácii z roku 1931 je štyridsiatnik Edward Van Sloan namaskovaný tak, aby spĺňal vekovú hranicu predpísanú autorom predlohy. Keď v päťdesiatych rokoch prevzali štafetu filmového hororu anglické Hammer Studios, zhostil sa (a nie poslednýkrát) úlohy holandského okultistu výnimočný Peter Cushing, opäť zdatný štyridsiatnik, aby mohol Christopherovi Lee v úlohe kniežaťa temnôt odolávať aj vo fyzickom zápase. Až v remaku verzie z roku 1931 sa v réžii Johna Badhama zjavuje Van Helsing ako postarší muž, ktorý v stvárnení výnimočným sirom Laurencom Olivierom, nemusí proti nesmrteľnému zlu využívať päste. A vďaka jedinečnosti filmového prepisu slávneho románu v réžii Francisa Forda Coppolu z roku 1992 dostáva Van Helsingova postava, v podaní Anthonyho Hopkinsa, konkrétne črty, aj keď podriadené skôr dobe, v ktorej film vznikal, než jej viktoriánskemu charakteru.
Odvtedy však v Temži pretieklo veľa vody a do filmového sveta vstúpili digitálne triky, ktoré spôsobili revolúciu nie nepodobnú nástupu zvuku na plátna kín. Počítače spolu s hercami zavesenými na neviditeľných lankách a neustále poletujúcimi krížom cez scénu však filmovému umeniu prestávajú robiť službu a stávajú sa nepostrádateľnými a otravnými súčasťami každého spektáklu, ktorý má záujem zarobiť trojnásobok produkciou vložených dolárov. Filmom Múmia dokázal režisér Stephen Sommers nielen to, že je veľkým milovníkom klasických hororov z tridsiatych rokov z dielne Universal studios, ale aj veľkú filmársku bravúru a nadhľad, nie nepodobný Spielbergovmu prístupu k postave amerického archeológa a vykrádača hrobov dr. Henry Jonesa, zvaného Indiana. Úspech tohto filmu a láska ku klasike ho priviedli k nápadu priviesť na plátno takmer všetky obľúbené monštrá strieborného plátna.
Staré filmy ako Dracula, Frankenstein, Múmia, Neviditeľný muž, Frankensteinova nevesta, Vlkodlak, Fantóm opery a Príšera z Čiernej lagúny na ktorých Sommers vyrastal a na ktoré sa odvoláva, sú nielen ukážkou dokonalej profesionálnej kreativity scenáristov, maskérov, režisérov a hercov, pracujúcich v tridsiatych až päťdesiatych rokoch pre túto filmovú spoločnosť, ale aj neobyčajne presným obrazom doby, v ktorej vznikali. Doby, ktorá bola naplnená strachom z nastupujúceho fašizmu, vojny a neskôr studenej vojny, keď z obyčajných, slušných ľudí vzniká tupý dav a osamelý jednotlivec sa stáva cudzincom a štvancom vo svojom vlastnom dome. Prílev emigrantov z Nemecka, zväčša židovských filmárov odchovaných expresionizmom, dokázal týmto filmom vtlačiť pečať čohosi podstatne výnimočnejšieho než sú len historky na postrašenie divákov.
Doba sa zmenila. Van Helsing je mladý a pekný muž a počítačoví mágovia neúnavne ťukajú do svojich klávesníc. Akčný film vytlačil klasické žánre. Vŕzgajúce parkety a zaprášené pavučiny sa nekonajú. Ostala zábava, ktorá síce poteší, ale onedlho sa na ňu zabudne.
StoryEditor