Fyzickú krásu dokážu rozpoznať už dojčatá

V roku 1957 mala Brigitte Bardotová dvadsaťtri rokov a zažiarlila vo filme A Boh stvoril ženu. V tom istom roku uverejnil časopis Cinémonde, že jej bolo venované milión riadkov vo francúzskych denníkoch a dva milióny v týždenníkoch, pričom táto záplava slov bola sprevádzaná vyše 29-tisíc fotografiami. Podľa časopisu sa dokonca stala predmetom štyridsiatich percent každodennej francúzskej konverzácie. V roku 1994 strávila modelka Claudia Schifferová štyri minúty predvádzaním čiernych zamatových šiat na rímskych Španielskych schodoch. Podľa správy britských novinárov vydanej v Daily Telegraph sledovalo jej výstup štyri a pol milióna ľudí a život v meste sa na tú chvíľu úplne zastavil.
Podobné udalosti sú v menšom meradle súčasťou aj nášho každodenného života. Fenoménu krásy sú venované celé časopisy, veľká časť našich rozhovorov, neuniká ani pohľadu estetikov, umelcov či vedcov, ktorí ľudskej kráse venovali množstvo výskumov. Mnohé z nich nájdete aj v knihe Nancy Etcoffovej Proč krása vládne světu, ktorý v českom preklade vydalo nakladateľstvo Columbus. Autorka vyštudovala na lekárskej fakulte Harvardovej univerzity, neskôr získala doktorát z filozofie. Jej knihu môžeme zaradiť do inteligentne napísanej strednoprúdovej literatúry faktu, autorka skôr umne kompiluje ako by prinášala výrazne nové a radikálne pohľady na ľudskú krásu a jej úlohu v našom živote. Jej základné východisko vychádza z tvrdenia, že naše vnímanie krásy nie je celkom podmienené kultúrne, ako sa často zvykne tvrdiť, ale skôr geneticky, čo je výsledkom dlhého evolučného vývoja a konkrétnych podmienok, v ktorých prebiehal.
Univerzálne črty
To, že sa rodíme so schopnosťou "merať" krásu, dokazuje podľa psychologičky Judith Langloisovej to, že už dojča spozná krásu, keď ju vidí. Zhromaždila stovky obrázkov ľudských tvárí a pýtala sa dospelých, ktoré považujú za krásne. Keď potom tieto tváre ukázala troj- a šesťmesačným dojčatám, preukázateľne dlhšie pozorovali tváre, ktoré dospelí vybrali ako atraktívne. Dojčatá krásu rozoznali v rôznych tvárach, nezáležalo na pohlaví či rase ľudí na obrázkoch. To podľa psychologičky potvrdilo nielen to, že deti majú detektory na krásu, ale aj to, že ľudská tvár môže skrývať univerzálne črty krásy bez ohľadu na rasu, vek a pohlavie. Treba pripomenúť, že dojčatá pozorovali krásne tváre bez ohľadu na príťažlivosť svojich matiek, takže ich "vkus" nemohol byť kultúrne ovplyvnený.
V súčasnosti sa veľká moc pripisuje médiám, autorka knihy o tom, prečo krása vládne svetu, tvrdí, že vývoj meradiel krásy nie je bezprostredne ovplyvnený pôsobením médií. Pri porovnávacích kultúrnych štúdiách v Austrálii, Rakúsku, Anglicku, Číne, Indii, Japonsku, Kórei, Škótsku a Spojených štátoch sa ukázalo, že ľudia rôznych rás a odlišných kultúr sa zhodujú v tom, ktoré tváre sú krásne, hoci oveľa výraznejší súhlas sa objavil u ľudí takej istej rasy ako bol posudzovaný človek. Ľudia sa väčšinou bez problémov zhodnú na tom, kto má krásnu tvár bez ohľadu na jej rasový pôvod. Osobný vkus v tom hrá oveľa menšiu rolu než by sme sa nazdávali. Pri iných výskumoch sa zistilo, že ľudia dávajú prednosť geometricky symetrickým črtám. Osloveným sa páčili ženské tváre s krehkými črtami, ako jemné čeľusti a relatívne malá brada, s veľkými očami, čo výskumníci nazvali ako "prehnané črty mladosti." Žena akéhokoľvek veku s malými očami, pomerne širokým nosom a veľkými tenkými perami bude vždy vyzerať staršie a nebude pôsobiť príliš príťažlivo. Vyzerať žensky totiž znamená vyzerať mlado. Podľa niektorých vedcov sú naše detektory krásy v skutočnosti detektormi pre kombináciu mladosti a ženskosti.
Čoraz cennejšia krása
Krása zohráva v našom živote čoraz významnejšiu úlohu. V roku 1939 sa uskutočnil výskum, pri ktorom sa mužov a žien pýtali, aký má pre nich význam fyzický vzhľad partnera. Muži v rozmedzí hodnôt 0 - 3 pridelili vzhľadu hodnotu 1,5 a ženy 0,94. Keď pokus zopakovali po päťdesiatich rokoch, už bol vzhľad dôležitý pre obe pohlavia, medzi mužmi a ženami sa však objavil podobný rozdiel - muži ohodnotili význam vzhľadu číslom 2,1 a ženy číslom 1,67. Pri porovnaní dvesto kmeňových kultúr po celom svete prišli vedci prakticky k rovnakým záverom, muži prikladajú fyzickej kráse partnera všade väčší význam než ženy. V niektorých krajinách, ako je India, Poľsko a Švédsko, boli tieto požiadavky vyrovnané, nikde sa však ženy nezaujímali o vzhľad partnera viac ako muži.
Nerovnováha mužov a žien v reprodukčnom procese vedie k tomu, že obe pohlavia k sebe od prvého momentu pristupujú odlišne. Na obrázky žien muži reagujú takmer bezprostredne a ich hodnotenia sú podobné. Zameriavajú sa na vonkajšiu podobu, pretože tá podáva správu, či je žena plodná a zdravá, schopná zvládať ťažkosti tehotenstva. Ženy sú v hodnotení mužov omnoho pomalšie a rozvážnejšie, nevolia si partnera podľa plodnosti, ale podľa jeho schopnosti pomôcť jej pri výchove detí. Pri pokusoch s fotografiami mužov a základnými informáciami o výške ich príjmov ženy bez zaváhania uprednostňovali pekných mužov s vysokými príjmami, na čom nie je nič prekvapujúce. Popri tom priemerne alebo dokonca podpriemerne vyzerajúci lekári dostali rovnaké hodnotenie ako pekní učitelia, takže postavenie u mužov vykompenzovalo vzhľad. Úplne inak ako ženy sa správali muži, ktorí nejavili o nepekné ženy záujem bez ohľadu na ich postavenie. Ako konštatuje autorka knihy, muži sú hodnotení podľa svojich príjmov rovnako nemilosrdne, ako sami hodnotia ženy podľa zovňajšku.
Zamerané na mužov
Napriek dojmu, že krása sa očakáva najmä od žien, to nemajú ľahké ani muži. Sociológ Adam Mazu pri štúdiu správania kadetov vo West Pointe zistil, že ich výzor a črty tváre majú veľký vplyv na ich postavenie v hierarchickom rebríčku a týkalo sa to mladých aj starších mužov. Na čele stáli pekní muži s výraznými črtami a obdĺžnikovou alebo oválnou tvárou. Na popredných miestach chýbali ustupujúce brady, zapadnuté oči, zrastené obočie alebo odstávajúce uši. Už len podľa fotografie sa dalo odhadnúť pravdepodobné zaradenie daného jednotlivca a jeho budúci úspech v akadémii. Pomerne zle na tom boli dominantne vyzerajúci muži, ktorí nedosiahli predpokladaný úspech a zvyčajne končili zle: pri zlyhaní v postavení, na ktoré ich predurčil ich fyzický vzhľad, boli trestaní, akoby vedome klamali o svojich schopnostiach.
Všeobecné zistenie hovorí, že sa mužnejšia tvár zdá ženám príťažlivejšia než obyčajná. Muži s detskými črtami sú vnímaní ako menej príťažliví, menej mužní a menej pekní. Tak, ako zvýraznenie ženských čŕt, ako, napríklad, plných pier, zvyšuje príťažlivosť ženskej tváre, zvýraznenie u mužov môže, naopak, ubrať na ich príťažlivosti. Pri hľadaní mužského ideálu krásy ideme ťažšou cestou ako pri ženách, kde sa kritériá určujú pomerne ľahko. Keď sa vedci pýtali veľkej skupiny mužov a žien, ako by mala vyzerať tvár ideálneho muža, veľká časť sa spontánne dožadovala kombinácie krásy-sympatie-elegancie-priateľskosti-láskavosti-príťažlivosti, teda kombinácie ľahšie dosiahnuteľnej pre ženy ako pre mužov.
Nejasný záver
Nancy Etcoffová sa vo svojej publikácii venuje množstvu ďalších oblastí spojených s krásou ľudského tela, sleduje zvláštnosti nášho ochlpenia, pomery telesných proporcií, baktérie v mužskej brade (áno, radšej sa ohoľte), venuje sa tuku, dĺžke penisov a množstvu podobných vecí, ktoré v prvom momente zvykneme považovať za podradné, v skutočnosti sa im stále venujeme. Človek je posadnutý samým sebou, čo dokazuje aj táto kniha. Jej idea nie je celkom čitateľná, takže hlavný prínos je v množstve zhromaždených a roztriedených informácií. Autorka sa v závere pokúsila o akýsi apel, okrem iného tvrdí, že feministky by mali krásu ako zdroj ženskej moci využívať na vyzdvihnutie všetkých ostatných zdrojov ženskej sily, a nie ju zatracovať. Kto čítal knihy ako Mýtus krásy od Naomi Wolfovej, s ňou bude sotva súhlasiť. Tá vo svojej publikácii dokazuje, že prehnaný dôraz na krásu v posledných desaťročiach uvrhol ženy do ďalšieho ponižujúceho postavenia a zbytočne väčšine z nich znižuje sebavedomie.