StoryEditor

Organizácie, ktoré majú za cieľ zmenu osobnosti

05.02.2004, 23:00
Sociálni vedci však rozlišujú jeden zvláštny typ organizácií, pre ktoré je charakteristické, že ovplyvňujú prakticky celý život istej časti občanov. Medzi tieto organizácie, ktoré americký sociológ Erwing Goffman nazval totálnymi inštitúciami, patria, napríklad, vojenské kasárne, väzenia, liečebne pre mentálne postihnutých, ale tiež internátne školy či kláštory.
Byrokraticky riadené formálne organizácie si v modernej spoločnosti nárokujú značnú časť života všetkých občanov. Sociálni vedci však rozlišujú jeden zvláštny typ organizácií, pre ktoré je charakteristické, že ovplyvňujú prakticky celý život istej časti občanov. Medzi tieto organizácie, ktoré americký sociológ Erwing Goffman nazval totálnymi inštitúciami, patria, napríklad, vojenské kasárne, väzenia, liečebne pre mentálne postihnutých, ale tiež internátne školy či kláštory.

Uzavretosť pred svetom
Všetky spomínané typy inštitúcií sú nositeľmi spoločných znakov. Vytvárajú pre svojich členov prostredie, ktoré sa zásadne odlišuje od sveta známeho bežným občanom. Je to miesto slúžiace zároveň ako bydlisko i pracovisko, v ktorom väčší počet podobne situovaných jednotlivcov, odrezaných na dlhší čas od okolitej spoločnosti, vedie navonok uzavretý a formálne riadený spôsob života.
Goffman rozlišuje päť skupín totálnych inštitúcií. Prvú skupinu tvoria inštitúcie zriadené s cieľom starať sa o tých, o ktorých si väčšinová spoločnosť myslí, že sa o seba nedokážu postarať. Do tejto kategórie patria, napríklad, domovy dôchodcov alebo detské domovy. Do druhej skupiny patria inštitúcie zriadené pre ochranu spoločnosti pred nebezpečnými osobami (väzenia, zberné tábory alebo prevýchovné ústavy pre mládež). Tretiu kategóriu tvoria zariadenia pre osoby, ktoré sa o seba nedokážu postarať a zároveň sú nebezpečné pre spoločnosť, napríklad osoby prenášajúce nákazlivé choroby. Ďalším typom sú zariadenia na realizáciu určitých technických záležitostí, súvisiacich s prevádzkou spoločnosti (kasárne, námorné lode, internátne školy). A do poslednej kategórie spadajú organizácie umožňujúce svojim obyvateľom dobrovoľne sa stiahnuť zo sveta. Takýmito organizáciami môžu byť, napríklad, kláštory alebo rôzne azyly.

Spoločný život
V podmienkach modernej spoločnosti sa aktivity ako spánok, práca alebo voľný čas, uskutočňujú oddelene a na rôznych miestach. Medzi hlavné spoločné črty totálnych inštitúcií patrí fakt, že všetky tieto činnosti vykonávajú členovia organizácie pod jednou strechou a pod dohľadom tej istej autority. Všetky aktivity sa tiež vykonávajú za prítomnosti druhých osôb podľa presného a záväzného predpisu a s cieľom splniť oficiálny cieľ organizácie bez ohľadu na to, či ním je pripravenosť na vojenský zásah alebo liečba duševne chorých.
K znakom totálnych inštitúcií patrí aj zreteľné rozdelenie členov organizácie na chovancov a personál. Medzi týmito skupinami neexistuje prakticky žiadna mobilita a ich správanie je prísne predpísané, čo zvyšuje ich vzájomné nepriateľské stereotypy. Organizácia preberá za chovancov plnú zodpovednosť, a to po celý čas ich pobytu. Na rozdiel od normálneho života, v totálnej inštitúcii nie je miesto pre slobodný, zmluvne uzavretý kontrakt medzi občanmi. Všetky aktivity, vrátane pracovných, môžu byť v rôznej miere vynucované. Takisto tu neexistujú inštitúcie rodinného života a domácnosti.

Metódy umŕtvovania
Všetky totálne inštitúcie sú zariadeniami špecializovanými na zmenu osobnosti. Vytvárajú a udržiavajú napätie medzi domovským svetom, z ktorého chovanci prichádzajú, a svetom inštitúcie. Udržiavanie tohto napätia má byť podľa Goffmana významnou stratégiou pri zvládaní a tvarovaní členov ústavu. Nemožnosť chovancov meniť roly v priebehu dňa, tak, ako vo vonkajšom svete, ochudobňuje ich Ja a okliešťuje ich sociálny status. Koncepciu samého seba v nich inštitúcie potláčajú prostredníctvom mechanizmu umŕtvovania.
Tento mechanizmus sprevádza systematické zbavovanie vlastnej tváre so zámerom navodiť u novoprichádzajúcich "civilnú smrť". Štandardizácia nováčikov sa prejavuje, napríklad, ostrihaním, pridelením čísla alebo povinnej rovnošaty. Často sú chovanci zbavení plného občianskeho mena, ktoré je pre udržanie vlastnej identity veľmi dôležité. Sú prerušené rodinné, profesijné i občianske zväzky a chovanec dostáva status stigmatizovaného.
Ďalším mechanizmom umŕtvovania je, že inštitúcia človeku bráni, aby si svoje telo, správanie i myslenie, nechával len pre seba. Chovanec nie je nikdy sám. Jeho súkromie je úplne eliminované prostredníctvom spoločných aktivít, rutinných kontrol a inšpekcií od personálu.

Systém autority a privilégií
Mocenské vzťahy vnútri totálnych inštitúcií vykazujú niekoľko základných spoločných znakov. Predovšetkým je to právo každého príslušníka aparátu organizácie disciplinovať každého chovanca. Tiež platí, že sankcie možno udeľovať za veľmi široké spektrum prejavov, nezhodujúcich sa s názorom člena personálu. Rovnako dôležitým znakom je fakt, že nevhodné správanie v jednej oblasti môže byť potrestané v akejkoľvek inej oblasti. Výsledkom je množstvo zákazov a príkazov a maximalizácia príležitostí na udeľovanie trestov a z toho vyplývajúca úzkosť chovancov v dôsledku prekročenia pravidiel.
Aj keď formálne sú si všetci chovanci rovní, v praxi prijímajú inštrukcie o existencii ústavných privilégií. Jedným z nich je znalosť pravidiel, ktoré bude organizácia vyžadovať. Táto znalosť zvýhodňuje chovancov, ktorí si ich rýchlo osvoja, a tým zmenšujú oblasť neistoty, v ktorej by ich mohol čakať trest. Druhým základným prvkom systému privilégií je malý počet odmien za poslušnosť voči personálu. Práve tieto drobné odmeny (cigareta, noviny) vytvárajú uprostred inštitúcií prijateľný svet, pripomínajúci život mimo ústavu.

Spôsoby prispôsobenia
Chovanci si môžu počas svojho pobytu zvoliť viacero rôznych stratégií adaptácie na existujúce podmienky. Jednou z nich je rebélia. Znamená odmietnutie spolupráce s personálom a ignorovanie pravidiel. Často však po úvodných sankciách prechádza do regresie. Tá sa vyznačuje stiahnutím sa do seba. Chovanec v záujme uchrániť svoj vnútorný svet komunikuje s druhými len minimálne. Ak sa však rozhodne pre stratégiu kolonizácie, snaží sa zariadiť si v podmienkach totálnej inštitúcie relatívne spokojnú existenciu s maximom dosiahnuteľných uspokojení, a tak si v prostredí organizácie buduje čo najväčšie pohodlie. Poslednou možnou stratégiou adaptácie na prostredie je konverzia. Chovanec v tomto prípade preberá optiku personálu, tak v pohľade na iných ako aj na seba.
18. máj 2022 08:09