Teroristický útok na Ameriku hodnotili médiá na druhý deň palcovými titulkami o tom, že sa po nich zmenil celý svet. A spolu s ním sa mala zmeniť aj americká kinematografia, ktorá sa kdesi medzi riadkami stala hlavnou inšpirátorkou islamských teroristov.
Nevhodné akčné filmy
Násilné paralely skutočnej udalosti so svetom akčných filmov zotreli hranice medzi fikciou a realitou, čo sa prejavilo hneď niekoľkými spôsobmi. Televíznym divákom len postupne dochádzalo, že dookola opakované zábery na CNN nie sú ukážkou z nového akčného filmu, pomaly sa rozplývala podvedomá istota, že najneskôr do deväťdesiatich minút príde katarzný a vždy zaručený happy end. V množstve svojej produkcie predbehli americkí filmári poslednej generácie pomyselných teroristických konkurentov mnohonásobne. Pri priamych prenosoch z New Yorku a Washingtonu sa neraz opakovali slová, že toto si nik nevedel ani predstaviť, každá návšteva videopožičovne nám však potvrdí pravý opak.
Hollywood po teroristickej akcii cudne sklopil oči, vo vzniknutej atmosfére to bol prirodzený prejav piety a zároveň reakcia na atmosféru, kde sa hľadá vinník. Premiéru nového filmu s Arnoldom Schwarzneggerom Collateral Damage, kde hasičovi zahynie manželka a syn pri výbuchu pred mrakodrapom, presunuli z novembra na neurčito. Podobne dopadla komédia Big Trouble, kde sa zápletka točí okolo jadrového kufríka prepašovaného do lietadla. Z amerických kín vtedy zmizli aj upútavky na veľkofilm Spider-Man, ktorého premiéra mala byť (a nakoniec aj bola) počas budúceho leta. Problematickou bola scéna, kde sa zlosynovia chytia do obrovskej siete natiahnutej medzi vežami, dnes už neexistujúceho World Trade Centra. Film sa do kín nakoniec dostal bez nej. Podobný osud postihol aj všetky scény v komediálnom seriáli Priatelia, v ktorých sa budova vyskytuje.
Septembrové udalosti sa dotkli aj starších filmov, distribučné spoločnosti vtedy z požičovní stiahli filmy Deň nezávislosti a Peacemaker. V prvom z nich útočia nepriateľskí mimozemšťania na Biely dom, New York a ďalšie americké mestá, na pobreží leží rozmetaná Socha slobody a Empire State Building je horiacim torzom, v druhom sa hrdinovia snažia zabrániť teroristom zmocniť sa atómových zbraní ukradnutých Rusom.
Miesto pre umenie
Rok po tragických udalostiach sa aj v našich kinách objavil filmový projekt 11´09´´01. Na základe myšlienky francúzskeho producenta Alaina Briganda vznikol unikátny film - pohľad jedenástich nezávislých filmárov na tragické udalosti spred roka v New Yorku, ktoré zasiahli celý svet. Filmári pochádzali z rôznych kútov sveta, od Veľkej Británie, Spojených štátov a Mexika cez Balkán, Izrael a Egypt až po Indiu či Burkina Faso. Každý režisér vytvorili svoj film so symbolickou dĺžkou 11 minút, 9 sekúnd a 1 záber, za podmienok "úplnej tvorivej slobody s myšlienkou posolstva o miere a tolerancii medzi národmi".
Úroveň väčšiny filmov bola vysoká, výnimkou boli skôr snímky z tretieho sveta, ktoré boli až príliš náučné a opisné. Vo filmoch sa dalo nájsť takmer všetko, čo sme mohli očakávať: bolesť, pátos, protiamerické postoje, banalitu aj originalitu. Vyznenie jednotlivých filmov nebolo jednoznačnou obhajobou postihnutej Ameriky, niekedy dokonca skôr naopak - napríklad vo filme o ústretovosti americkej zahraničnej politiky voči diktátorskému režimu v Čile. Na benátskom filmovom festivale najväčší potlesk a v Amerike kritiku zožal práve tento príspevok britského režiséra Kena Loacha. Išlo o strihový dokument o jedenástom septembri 1973 v Čile, krvavom potlačení demokraticky zvolenej vlády, vražde Salvadora Allendeho, mučení ľudí a vplyve americkej administratívy na tieto udalosti. Nebola to pritom jediná snímka, ktorá septembrové udalosti využila na poukázanie na iné, často ešte tragickejšie udalosti, ktorým médiá nevenovali takú veľkú pozornosť. Naopak, ďalšie snímky mali intímny charakter, na ilustráciu spomeňme aspoň príspevok amerického herca a režiséra, ktorý narušil stereotyp príbehom muža žijúceho neďaleko Svetového obchodného centra. Sledujeme starého vdovca a jeho každodenné rituály v tmavom newyorskom byte. Rozpráva sa so zosnulou manželkou, medzi iným sa sťažuje na nedostatok svetla pre jej kvety, ktoré v zatienenom byte vyschýnajú. Svetlo do izby prinesie až pád jednej z veží Svetového obchodného centra a kvety v byte zaliatom slnkom náhle ožívajú.
Moore berie všetko
Nálady verejnosti majú v priebehu času veľmi premenlivý priebeh, zo sústrastnej sympatie so Spojenými štátmi americkými sa u mnohých ľudí rýchle zmenili na oprašovanie starých protiamerických schém. Po pár mesiacoch povinnú pietu rýchle vystriedali otvorené útoky, tentoraz proti najvyššiemu vedeniu krajiny stelesnenému postavou Georga W. Busha. Symbolom protibushovského boja medzi filmármi sa rýchle stal Michael Moore, u ktorého neraz účel svätí prostriedky a drobné faktografické chyby sú súčasťou jeho režisérskeho rukopisu. V čase útokov práve dokončil film Bowling for Columbine o príliš liberálnom prístupe k zbraniam, pri preberaní Oscara svoju reč využil na útok voči prezidentovi a jeho zahraničnej politike. Bushovi, stykom jeho rodiny s prominentnými saudskoarabskými rodinami a irackej vojne venoval svoj ďalší film Fahrenheit 9/11, ktorého názov vychádza z titulu sci-fi románu Raya Bradburyho o cenzúre 451 stupňov Fahrenheita a zároveň pripomína osudový dátum, ako aj číslo tiesňového volania. Moore obviňuje Georga W. Busha z neschopnosti a z toho, že vedie v Iraku súkromnú vojnu na účet obyčajných ľudí len preto, aby udržal americké pozície vo svete. Aj keď vo svojom filme použil iba informácie, ktoré už v minulosti prebehli americkou tlačou, mnoho neinformovaných divákov je prekvapených a šokovaných. Film mal svetovú premiéru na festivale v Cannes, marketingu pomohli informácie o problémoch s americkou distribúciou. Nezávislý kontroverzný dokument z Mooreovej prepolitizovanej dielne už po druhýkrát prelomil tvrdenie, že film takéhoto typu nemôže z rebríčka návštevnosti vytlačiť komerčné trháky. Aj keď teroristické útoky spôsobili mnohomiliardové škody americkej ekonomike, Michael Moore túto krízu využil vo svoj finančný aj politický prospech. Odporca konzervatívcov môže byť spokojný, pretože sa mu darí slušne zarábať a zároveň šíriť svoje politické presvedčenie. Netají sa cieľom zbaviť Biely dom konzervatívcov, ktorí podľa neho škodia celej krajine.
Show must go on
V prvých týždňoch po útokoch sa objavovali špekulácie o tom, ako Hollywood a celá komerčná kinematografia prehodnotia dovtedajší prístup a akčné katastrofické filmy nahradia rodinné komédie o psoch a súrodeneckej láske. V sekcii komédií pritom k žiadnym výraznejším zvratom nedošlo, ako dovtedy patria k najistejším investíciám. Za posledné roky vzniklo iba nezvyčajne veľké množstvo veľkofilmov, aj keď to zrejme bola tiež iba módna vlna. Filmári na chvíľu po udalostiach sklopili oči, potom sa otriasli a všetko beží ďalej bez výraznejších zmien. Fabrika na sny až na pár angažovaných výnimiek zostáva verná svojmu poslaniu a sníva ďalej za nás všetkých.