Tichá smrť bez nádeje na zmŕtvychvstanie?

O dvanásť dní, keď evakuovaní obyvatelia z Matúšovej ulice a ulice Marka Aurelia ešte stále nesmeli domov a na ulici musela zostať zatvorená aj reštaurácia a cukráreň, sa už vedelo, že oprava bude mnohomiliónová a uzavretie hradu potrvá niekoľko mesiacov. O pomoc pre Trenčín vtedy požiadal prezident Rudolf Schuster vládu SR. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorý zhruba pred rokom rokoval práve na Trenčianskom hrade s premiérmi krajín Vyšehradskej štvorky a Beneluxu (akoby v duchu tradície vládcov Jana Luxemburského z Čiech, poľského Kazimíra a uhorského Karola Róberta, ktorí sa tam stretli roku 1335 a cisára Karola IV. a Ľudovíta Veľkého o 27 rokov neskôr), predbežne prisľúbil iba konzultovať s ministrom financií. A upozornil: prostriedky sú limitované a problém patrí do kompetencie Trenčianskeho samosprávneho kraja. Od jeho šéfa sa očakáva návrh na konkrétne opatrenia, vyčíslenie nákladov a rozdelenie úloh; tak je pripravený prispieť aj M. Dzurinda.
VLASTENECTVO AKO SAMOZREJMOSŤ
V tom čase sa na záchranu opevnenia rozhodla prispieť Západoslovenská energetika. Snahu pomôcť podnietil predseda predstavenstva Konrad Kreuzer. Jeho odôvodnenie bolo veľmi lakonické: Trenčiansky hrad patrí medzi vzácne pamiatky kultúrneho dedičstva Slovenska. Samozrejmosť, s to akou to uviedol, by sa bola čakala aj z oficiálnych miest štátu. Tým skôr, že Matúšov hrad, pretože jedným z najznámejších pánov tohto skvostu bol práve Matúš Čák, je národná kultúrna pamiatka.
Lenže národných kultúrnych pamiatok je na Slovensku vyše 12 tisíc a väčšina z nich je v zlom, až katastrofálnom stave, na ktorého zlepšenie niet peňazí. A už predbežné odhady sumy potrebnej na odstránenie zrútených hradieb sa vyšplhali na 10 a dva týždne po havárii už na 18 miliónov korún.
PRVÁ POMOC NESTAČÍ
Kým sa hlavy mesta, samosprávneho kraja i štátu radili, čo robiť, médiá oznámili, že evakuácia obyvateľov ohrozených domov, pre ktorých zabezpečilo ubytovanie mesto či príbuzní a známi, potrvá najmenej do 21. marca. Ani to sa však neukázalo ako reálne. Späť sa mohli sťahovať až 29. marca. Dovtedy bol vstup na Matúšovu ulicu zakázaný a jej ústie strážili mestskí policajti. Prístup na hrad od lesoparku Brezina mali v noci na starosti zasa vojenskí policajti so psami. To pre prípad, že by umelecké predmety na hrade vzbudili záujem zlodejov.
Medzitým sa voľakedajšie Matúšovo sídlo so zrúcaným opevnením stalo atrakciou. Mnohí Trenčania i návštevníci mesta si ho fotografovali. Ako mi povedal policajt strážiaci Matúšovu ulicu, aj preto, aby snímky speňažili. V hoteli Tatra, z ktorého chodby vidieť rímsky nápis z roku 179, ktorý je najsevernejšie lokalizovanou pamiatkou na pobyt Rimanov v strednej Európe: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré v počte 855 vojakov II. légie táborilo v Laugaríciu, dal zhotoviť Maximianus, legát II. pomocnej légie, však nezaznamenali vyššiu návštevnosť turistov chtivých pohľadu aj na trhlinu v hradbách či ponad ňu balansujúcich robotníkov Pamiatkostavu.
Do Trenčína síce už 13. marca prišli na rokovanie krízového štábu prezident i minister kultúry, ktorí by na luxusné ubytovanie mali, no svoju misiu stihli za deň. Po ich odchode začali pamiatkostaváci rozoberať najviac poškodenú časť opevnenia a budovať dva rady oceľových bariér, ktoré by zachytili trosky, keby sa rúcalo ďalej.
MÚRY POŠKODILI AJ NIEKTORÉ OPRAVY
O päť dní neskôr konštatoval architekt Ivan Staník z Krajského pamiatkového úradu v Bratislave, že rovnako ako v Trenčíne sa môžu zrútiť hradby prakticky na všetkých podobne postavených a nezabezpečených hradoch v SR. Správcovia hradov, ktoré sú zväčša veľmi poškodené, nemajú na opravy prostriedky, takže sa to stáva každý rok, len sa to nemedializuje. Pred dvoma rokmi tak nečakane spadla stena na Spišskom hrade. Žiaľ, za pravdu mu dalo ďalšie nešťastie v Trenčíne. Necelé tri mesiace po páde časti hradieb spadla aj časť jednej z najvýznamnejším stavebných pamiatok mesta, mestského opevnenia. Paradoxné je, že jedny i druhé hradby, tak ako aj mnohé iné, mohli poškodiť aj opravy. Na viacerých sa totiž zistilo, že cement, ktorý sa pri opravách používal, múry ešte viac deštruoval.
Kde hľadať príčiny pádu tých v Trenčíne? Riaditeľka Trenčianskeho múzea Katarína Babičová napriek telefonátom, mailom a esemeskám, ktorými jej v marci všelikto oznamoval, že presne vie, prečo hradby spadli, necháva tento fakt radšej posúdiť odborníkom. Statik Jozef Závacký sa v miestnej televízii vyjadril, že za pád hradieb môžu kyslé dažde. Viacerí Trenčania, ktorí si pamätajú, ako sa pri rekonštrukcii hradu, ktorá sa začala ešte v roku 1955, sypala všetka sutina do priestoru medzi bralo, na ktorom hrad stojí, a opevnenie, síce poveternostné vplyvy nepodceňujú, ale myslia si niečo iné. Svoje podľa nich urobila z opráv navezené smeti a sutina, ktorú sa nikto neobťažoval odstrániť. Zostala a celé roky nasávala vlhkosť, ktorá pod vplyvom teplotných zmien pracovala v neprospech hradieb tak dlho, až povolili. Napokon, tvrdia skeptici, dovtedy celé stáročia s hradbami problémy neboli.
ČO MOŽE A ČO NEMUSÍ BYŤ PRAVDA
Lenže K. Babičová upozorňuje: nie je pravda, že hradby boli v minulosti bezproblémové. Archívne dokumenty už zo 16. a 17. storočia dokazujú, že s opevneniami boli problémy vždy. Väčšina hradov sa v stredoveku stavala kvôli obrane na najvyššom mieste v kraji, a ďalšie objekty sa k opevneniam okolo nich pristavovali postupne. Aby bolo kam, navážala sa medzi bralo a opevnenie, ktoré sa zvyčajne stavalo z vápencov a pieskovcov alebo z už použitého skália, hlina. Cez ňu do múrov prenikala voda, a tak sa postupne poškodzovali. V Trenčíne hrozilo zrútenie obvodového múru na hornom hrade aj roku 1769. Neskôr sa hradov, neveľmi pohodlných na bývanie a drahých na údržbu, chcel každý majiteľ zbaviť. Výnimkou neboli ani Ilešházyovci, ktorí sa v 17. storočí odsťahovali z Trenčína do pohodlného sídla v Dubnici. Posledná vlastníčka, Ifigénia d´Harcourt, vnučka baróna Juraja Sinu, viedenského bankára a obchodníka gréckeho pôvodu ho roku 1905 darovala (na rozdiel od ostatných majetkov, ktoré predala) mestu Trenčín. Hrady sú nepohodlné bremená aj pre súčasníkov. Veď drahé je už ich zakonzervovanie, nieto rekonštrukcia. A solventných milovníkov historického a kultúrneho dedičstva je ako šafranu - zúfalo málo.
KÚPTE SI HRAD, DÁME LACNO
Hrady a zámky sa na Slovensku nedarí ani predávať. Napriek tomu, že niektoré ponúkajú majitelia za jedinú korunu. Veď kto si kúpi hrad zo 14. storočia, ak už od druhej svetovej vojny nemá strechu a jeho obnova sa odhaduje na 450 miliónov korún, ako je to v prípade Vígľašského? Zdá sa, že v súčasnosti najmä špekulanti, akým bol kupec kaštieľa v Bánovciach nad Bebravou, ktorý ho po lacnom nadobudnutí založil v banke. S poctivejšími záujemcami zase nemusia mať predajcovia vždy dosť trpezlivosti, ako sa to stalo v prípade zdevastovaného zámku v Hlohovci. Kedysi sídlo mocných šľachtických rodov, neskôr výchovný ústav mládeže chcelo predchádzajúce vedenie mesta predať za korunu Aristokratickému združeniu Slovenska. To v ňom mienilo vybudovať svoje európske centrum. Nové vedenie mesta však zámok predať odmieta. Do rúk súkromnej firmy sa dostal Likavský hrad; španielska hotelová spoločnosť Compuanswer Ibérica má po kúpe zrekonštruovať kaštieľ z 15. storočia v Žarnovici na štvorhviezdičkový hotel s vyše 40 lôžkami. Či týmto historickým objektom rekonštrukcia na komerčný spôsob pomôže, alebo ublíži, ukáže čas.
ČOSI AZDA ZACHRÁNIA AMATÉRI
Hoci riaditeľka Trenčianskeho múzea nie je veľmi naklonená komerčnému využitiu historických skvostov, pokladá ho predsa len za lepší spôsob zaobchádzania ako ich ponechanie na pospas času a vandalom. Napokon, priestory Trenčianskeho hradu tiež lákajú návštevníkov aj komerčnými aktivitami. V rámci nočných prehliadok hradu sú populárne šermiarske vystúpenia skupiny WAGUS, známe sú výstavy v delovej bašte. "V každom prípade by sa však v úsilí zachovať pamiatky mali hľadať prostriedky predovšetkým na prevenciu," pripomína riaditeľka. "Je síce drahá, no predsa len nestojí toľko, koľko povedzme zachraňovanie havárie, akou sú naše zrútené hradby." Uvedomuje si to nielen ona. Vzniklo združenie Zachráňme hrady na záchranu, konzerváciu a rekonštrukciou hradov, zámkov a kaštieľov. Viacero združení sa usiluje o uchovanie kaštieľa Lukáčovce, Oponice, hradu Sklabiňa, Lietava, hradu v Uhrovci a ďalších. Klub priateľov Muránskej planiny chce zachrániť hrad Muráň, Združenie hradu Beckov Bludní rytieri zase Beckovský hrad, mesto Zvolen sa usiluje o záchranu Pustého hradu. Inšpiráciou môže byť generálna rekonštrukcia Oravského hradu. Žilinský samosprávny kraj chce na túto 220 miliónovú opravu, ale aj na obnovu ďalších národných kultúrnych pamiatok kraja čerpať prostriedky zo štrukturálnych fondov EÚ.
HROBÁROM PAMIATOK JE AJ EKONOMIKA
hradov v SR potichu ubúda. Z vyše tristo ich už zostala len stovka. A hoci na našom malom území sa aj taký počet považuje za historický unikát, čas a ľahostajnosť ľudí ich decimujú ďalej. Stačí si zájsť hoci na slovanské hradisko v Kostolci neďaleko Piešťan. Hoci slušne zakonzervované, z jeho podložia výdatne odkrajuje kameňolom, ktorý ho pravdepodobne prv alebo neskôr zlikviduje. Kameň je výnosnejší. Ekonomické dôvody sú príčinou zanedbávania a pustnutia aj ďalších unikátnych pamiatok v SR. Málokoho zaujíma, že sa tým zvyšujú náklady na budúce opravy, o stratách na kultúrnom dedičstve ani nehovoriac. Čo (ak vôbec niečo) sa s tým dá robiť?
O hrady sa má podľa litery zákona starať vlastník. Ak na to nemá, môže požiadať o pomoc ministerstvo kultúry, alebo obec. V roku 2002 sa takých žiadostí nazbieralo za 600 miliónov korún. Ministerstvo kultúry žiadateľom vyhovelo z fondu Pro Slovakia len 19 miliónmi. Vzhľadom na množstvo hradov vo vlastníctve obcí, ktoré ich nemajú z čoho financovať, je to ako kvapka v mori. O čosi lepšie je na tom 23 hradov vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrí napríklad Spišský, Zvolenský, Devínsky či Bratislavský hrad, hrad Červený Kameň, Krásna Hôrka a ďalšie, ktoré spravuje Slovenské národné múzeum. Vlani ich štát podporil zhruba miliardou. Lenže ak vezmeme do úvahy, že vymurovanie jedného kubického metra stojí podľa združenia Bludní rytieri, ktorí sa usilujú o obnovu Beckovského hradu a vychádzali zo súčasných cien, asi na 4 000 korún, pôsobí tá miliarda ako miniatúra.
STUDŇA LÁSKY - K VLASTI
Namieste je aj otázka, ako by sa dalo pomôcť nielen Trenčianskemu, ale aj iným hradom a pamiatkam, ktoré chorejú a zomierajú. Reklama nás láka prispieť Trenčínu odvolávajúc sa na legendu o Omarovej obetavosti a vytrvalosti pri kopaní Studne lásky, aby oslobodil svoju Fatimu. A hoci skutočnosť je prozaickejšia, lebo studňu začali kopať až v rokoch 1557 - 1558 za generála Katzianera, mohla by poslúžiť ako inšpirácia. Snaha živiť v nás vzťah k vlastnej minulosti a jej pamiatkam trebárs aj legendami, nie je zlý ťah. Lákadlom pre turistov, a tí môžu do pokladnice na obnovu pamiatok prispieť nemalým peniazom, môže byť aj trenčianske Múzeum antiky Vojtecha Zamarovského. Tento spisovateľ, ktorého knihy slúžia v Grécku ako učebnice, prebudil záujem o históriu už v niekoľkých generáciách čitateľov. Na otázku, či by bol ochotný zaštítiť nejaké podujatie, ktoré by prinieslo prostriedky na obnovu zrútených hradieb odpovedal: "Samozrejme, rád."
POZVÁNKA EURÓPE
Využiť by sa mala každá ruka aj každý dobrý nápad. Tri mesiace po nešťastí, 3. júna síce agentúry oznamujú radostnejšiu správu, než akou sa začínal tento text, teda že mesto Trenčín našlo na opravu hradieb 3 milióny Sk, takže spolu s príspevkom vlády sa podarilo zhromaždiť 9,5 miliónov Sk, no aj na opravu trenčianskych hradieb je to stále málo. A to nevravíme o tamojších nedávno zrútených mestských hradbách a ďalších pamiatkach, ktoré udalosti v Trenčíne na čas zatisli do úzadia.
Ministerstvo kultúry nemá na pamiatky vyčlenených veľa prostriedkov. Využitie nápadov je o to reálnejšie, že sme, ako si to uvedomili v Žilinskom samosprávnom kraji, čoraz bližšie k využitiu štrukturálnych fondov EÚ. Podľa ministerstva kultúry by Slovensko mohlo do roku 2006 získať na kultúru asi 100 miliónov eur a ďalších 100 miliónov do roku 2011. Keby sa investovali do obnovy pamiatok a kultúrnej infraštruktúry aj v rámci rozvoja vidieckeho cestovného ruchu, do informatizácie knižníc, budovania registra kultúry a digitalizácie kultúrneho dedičstva, mohli by sme v budúcnosti menej chodiť s "prosíkom" ako chudobní príbuzní. Naopak. Umožnili by sme sami sebe, aby Európa so záujmom vstúpiť (napríklad na rekreáciu) klopala na naše dvere.