Ich dospievanie má zrejme v porovnaní s chlapcami o niečo dramatickejší a často aj drsnejší priebeh, pod čo sa podpísala aj samotná príroda - stačí si porovnať, akým spôsobom obe pohlavia prichádzajú o panenstvo, resp. panictvo. Zatiaľ čo o mužoch sa nakrúcajú nasprostasté tínedžerské komédie, ženské osudy bývajú dobrým námetom na psychologickú drámu.
Tučné dievča
Svojím výzorom sme posadnutí celý život, najbolestnejšie to však asi býva počas puberty, keď telo dostáva definitívny tvar, a nie vždy je to výhra. Francúzska režisérka Catherine Breillatová vo filme Tučné dievča zobrazila dve sestry, z ktorých jedna zažíva prvé erotické dobrodružstvo a druhá je tučná. Obe túžia prísť o panenstvo, vyhliadky sú však veľmi rozdielne. Prvá je krásna a príťažlivá, jej mladšia sestra je tvarom tela aj tým, ako sa za ňou všade ťahá, skôr guľou na neviditeľnej reťazi. Film kombinuje nežné aj drastickejšie tóny, tučné dievča rovnako ako jej úspešnejšia sestra túži po nežnostiach a bozkoch (vynikajúca je scéna, keď pláva medzi dvoma krajmi bazéna, každý z nich bozkáva a hrá sa, že neživé predmety na seba vzájomne žiarlia). So sestrou má spoločnú izbu, a tak v noci musí počúvať, ako ju taliansky milenec pripravuje o panenstvo, zatiaľ čo ona je len neželaným osamelým divákom, či skôr poslucháčom. Samota je niekedy krutá. Ešte morbídnejší je záver filmu, keď spiacu matku a staršiu sestru v automobile na odpočívadle zavraždí neznámy muž a tučné dievča zo zadného sedadla sa rozhodne "iba" znásilniť. Takéto vyústenie je bizarnou podobou toho, akými nečakanými spôsobmi sa môžu naplniť naše túžby.
Dcéry a matky
Aj do bežnej distribúcie sa dostáva tento týždeň americký film Trinástka, ktorý na festivale nezávislých filmov v Sundance získal film cenu za réžiu. Jeho začiatok vyzerá dosť stereotypne, veď nenáročných filmov pre túto vekovú skupinu sa ročne nakrúti niekoľko desiatok, pričom sa od seba takmer vôbec neodlišujú - zvyčajne zobrazujú dospievajúce krásky a počiatky ich ľúbostného života. Občas sa objaví drsnejší film, akým bol, napríklad, Kids, ale to je skôr výnimka. Film Trinástka využíva klišé stredného prúdu, na škole sa opäť všetka pozornosť točí okolo najkrajšieho dievčaťa, s ktorým by každý chcel chodiť. Keďže je Tracy dievča, chcela by s krásnou Evie chodiť aspoň na nákupy. Jej sen sa nečakane splní, vďaka čomu sa dostáva do "cool" sveta plného drobných krádeží, povrchných vzťahov a občas aj tvrdších drog. Film rozpráva o ceste nikam, zdanlivo bežný príbeh postupne zostruje vzťahy medzi generáciami (konflikt s matkou a jej priateľom), medzi oboma priateľkami aj v duši samotnej Tracy, čomu sa prispôsobuje i snímanie tejto časti filmu, keď prichádza čas na ručnú kameru a menej cukríkové farby.
Vzťah matky a dcéry sa objavuje aj v belgicko-holandskom filme Dievča. Devätnásťročná Muriel sa rozhodne osamostatniť sa a urobí takmer všetko pre to, aby to dokázala. "Som nadšená z fungujúcich rodín, keďže som nič také nezažila. Vyrastala som v komúne v Amsterdame, a nikdy predtým som nepočula o ľuďoch, ktorí zostali spolu po celý život. Objavila som ich, až keď som prišla do Belgicka. Sama som bola vychovávaná iba matkou. A nepochybne je práve preto tento film zameraný na vzťah matky a dcéry," hovorí režisérka Dorothée van den Bergheová. Príznačným pre našu dobu je, že postavy vo filme sa najviac čudujú nad vzťahom, ktorý vydržal tridsaťpäť rokov.
Božie oko
Vo filipínskom filme Posledná panna sa na Bohom zabudnutom ostrove, kde ľudia zároveň medzičasom takmer zabudli na Boha, objaví mladý kňaz, ktorého vyplaví more. Je to však podvodník, ktorý sa rozhodne rozhýbať turistický ruch falošnými zázrakmi. Mladá žena namiesto dieťaťa porodí sochu malého Krista, objavujú sa prípady zázračného vyliečenia, do dediny na pobreží sa hrnie čoraz viac návštevníkov a v pokladnici pribúdajú štedré milodary. Mladá a trochu naivná Cion oddane verí v Boha a naozaj vidí zjavenia, čím režisér skombinoval podvodníkov so skutočnými zázrakmi. Po znásilnení miestnymi mafiánmi "zázraky" pokračujú a nepoškvrnená porodí dieťa. Proti tomuto filmu protestovali filipínski cirkevní predstavitelia, čo mu iba urobilo dobrú reklamu - v skutočnosti vieru nespochybňuje, ale iba ukazuje, kam až môže doviesť jej zneužívanie.
Ešte drsnejším je britsko-írsky film Padlé ženy (na filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach bol uvedený pod názvom Sestry Magdalenitky), vychádzajúci zo skutočných udalostí. Opäť rozpráva o zneužívaní viery, keď sú ešte aj v 60. rokoch minulého storočia do kláštora vedeného rádom milosrdných sestier posielané dievčatá, ktoré sa istým spôsobom previnili proti spoločenskej konvencii - slobodné matky, príliš vyzývavé dievčiny alebo aj nevinné obete znásilnenia.
Mimoriadne smutný film rozpráva o svete, v ktorom je byť ženou trestom. Ako napovedajú predchádzajúce snímky, aj keď sa ženám podarí zbaviť obmedzujúceho tlaku tradičnej spoločnosti, objavia sa nové prízraky.
|
|
|
Dospievanie v súčasnej Amerika a Írsku v 60. rokoch má odlišný priebeh aj podobu. Snímky z filmov Trinástka a Padlé ženy. |