Akoby v úzadí hrôz holokaustu sa dnes krčia mnohé iné zločiny proti ľudskosti páchané štátmi na svojich občanoch. Popri genocíde Červených Khmérov a Stalinových pokusoch s premiestňovaním obyvateľstva je to najmä arménska genocída zo začiatku minulého storočia. Tento strašný príbeh predstavuje prototyp všetkých genocíd dvadsiateho storočia. Jej totálnosť, úplné vyhladenie osôb štátom, mohla nastať len za zvláštnych okolností, keď nebezpečenstvo štruktúry, už takej náchylnej na genocídu, zhoršila jej obsedantná neuróza.
Arméni, pochádzajúci z Frýgie, sa objavili v 7. storočí pred naším letopočtom na území medzi pohorím Kaukaz, Čiernym a Kaspickým morom, kde sa zmiešali s obyvateľstvom niekdajšej urartskej ríše. Keďže tamojšie hory predstavujú strategickú zónu, kontrolujúcu jednu z ciest do Orientu, Arménsko bolo vždy predmetom sporu medzi ríšami, ktoré sa bili o jeho územie, ale bez toho, že by dokázali vyhubiť jeho obyvateľov. Krajina prežila všetky mocnosti najmä vďaka svojmu kresťanskému náboženstvu a arménskemu jazyku. Vytvorenie národnej cirkvi zaistilo Arménsku politické prežitie a udržanie politickej autonómie.
Turci idú...
Až na začiatku šestnásteho storočia obsadili západnú časť Arménska osmanskí Turci, východná časť zostala naďalej v područí Perzie. Od svojho vzniku ponechávala Osmanská ríša zvláštnosti kresťanských menšín, ich jazyk, náboženstvo i kultúru. Avšak kompenzáciou za sultánovu tolerantnosť bola strata "občianskych" práv. Kresťania i židia boli poddanými podradného postavenia. Nemohli vlastniť pôdu, ktorú obrábali, nemali ani najmenšie politické práva a ich svedectvo na súde (uznávajúcom islamský zákon šaría) nemalo žiadnu cenu. Tento sociálno-politický systém bol prvým článkom reťaze príčin vedúcich ku katastrofe genocídy.
O ten druhý sa nepriamo postarali európske mocnosti. V osemnástom storočí sa stála expanzia Osmanskej ríše zmenila na jej neodvratný úpadok. Arménov postavili do nebezpečnej situácie dva nepriaznivé javy: rozklad ríše a vznik arménskeho národného povedomia. Hlavným činiteľom rozpadu sa stalo Rusko, ktoré anektovalo východné Arménsko a rozdelilo Arménov medzi tri ríše: Perzskú, tureckú a ruskú. Osmanská ríša začala v rýchlom slede strácať dobyté územia, zatiaľ čo menšiny, načúvajúce Európe zmietanej nacionalistickými vášňami, si uvedomovali svoju národnú identitu a nehodlali už ďalej znášať systém výsad v rámci monarchie.
Kolotoč násilia
Zrod arménskeho nacionalizmu podnietil vznik dvoch hnutí: legálneho, stelesneného arménskym patriarchátom v Istanbule, ktorý objasňoval arménsku otázku na medzinárodnej scéne, a tajného, predstavovaného revolučnými stranami, ktoré v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia hlásali ozbrojený boj a terorizmus. Jedným z mnohých následkov bol sultánov pocit vnútornej hrozby pre krajinu a jeho pevné rozhodnutie neuskutočniť požadované reformy. Európska politika -- najmä jej nejednotnosť a neschopnosť presadiť reformy a jej humanitárne zásady (podobnosť s dneškom asi nie je náhodná) -- vytvárali pre Arménov čoraz nebezpečnejšiu situáciu. V rokoch 1895 a 1896 sultán Abdulhamid naplánoval a nariadil protiarménske masakry. Pred očami európskych vyslancov a konzulov bolo zabitých okolo dvestotisíc ľudí. K vojenskej intervencii však nedošlo a vinníci neboli potrestaní.
V roku 1908 došlo v Turecku k prevratu vedenému stranou Jednota a Pokrok. Pôvodne išlo o režim, snažiaci sa o modernizáciu ríše. Avšak po odtrhnutí posledných dŕžav -- Bulharska, Bosny a Tripoliska -- došlo k radikalizácii strany, ktorá začala hlásať panturkizmus. Arméni sa po okyptení krajiny stali najväčšou národnostnou menšinou, čo bola tá najlepšia kvalifikácia na úlohu obetného baránka. Prvá svetová vojna celý proces urýchlila a zjednodušila. Napriek tomu, že Arméni deklarovali štátu svoju lojalitu, nebolo im to nič platné. Turecko zvaľovalo na Arménov zodpovednosť za porážku od ruskej armády v jednej bitke v roku 1915. Atmosféra bola čoraz napätejšia a predstavitelia arménskej komunity sa obávali najhoršieho. Vláda sa ich navonok snažila upokojiť, ale práve na prelome rokov 1914 a 1915 rozhodla vládna strana o ich vyhladení.
Vražda na etapy
Vykonávateľmi rozhodnutia sa, rovnako ako v prípade židovskej genocídy, stali paravojenské jednotky podriadené vládnej strane. Pre zachovanie zdania legitimity celého procesu bolo vyhlásené nariadenie o deportácii. V praxi to znamenalo, že Arméni dostali vždy niekoľko hodín na prípravu na odchod. Zdravých mužov zabíjali okamžite a konvoj žien, detí a starcov sa vydal na cestu do zberného tábora. Len veľmi málo z nich tento pochod prežilo. Prvá etapa sa skončila -- v oblastiach, kde vyše dvoch tisícročí žil arménsky národ, po ňom po niekoľkých mesiacoch nezostala ani stopa. Druhá časť vyhladzovacieho plánu sa týkala Arménov v iných oblastiach ríše. Dielo skazy dokončili deportácie do sýrskej púšte. Tých, čo neumreli hladom a vysilením, nahnali do jaskyne, poliali benzínom a zaživa upálili.
Odhady o počte obetí tejto matky moderných genocíd sa rôznia, niektoré hovoria až o dvoch miliónoch. Značný počet mladých žien a detí, asi stotisíc, uniesli Turci alebo Kurdi, žili potom pod inou identitou a boli vychovávané v inej viere a v inom jazyku.
Absurdita lži
Popieranie genocídy je jej genetickou danosťou. Turecko sa opiera o tri hlavné argumenty. Prvý z nich prevracia zodpovednosť: Arméni zradili tureckú dôveru a vyčerpali ich trpezlivosť, navyše sa dopustili protitureckej genocídy. Druhý argument je najdôležitejší, pretože popiera genocídny úmysel. Turecko uznáva, že došlo k deportáciám a masakrom, ale popiera ich plánovitosť, teda genocídu. Tretím argumentom sú rozpory v štatistických údajoch. V konečnom dôsledku teda možno konštatovať toto: Arméni ako takí nikdy neexistovali a Turecko teda nikdy nemohlo uvažovať o tom, že ich vyhubí. Naopak, boli to Arméni, ktorí chystali genocídu proti Turkom. Ak však boli vyhubení, je to len a len ich vina a ich počet nebol až taký vysoký. Celkovú absurditu genocídnej argumentácie teda vystihuje formulácia: nič sa im nestalo, a napriek tomu si to zaslúžili.