Od januára 1959 sa v Slovenskej televízii vysielalo denne. Bratislava pripravovala takmer celý pondelkový program. O 18. hodine začínal vysielaním pre deti, pokračoval športom, aktualitami a o 19.00 hodine prehľadom najdôležitejších udalostí posledného týždňa. O pol ôsmej sa začal hlavný večerný program. Televízne inscenácie. Práve vtedy začala vznikať tradícia tzv. bratislavských televíznych pondelkov. Na Slovensku sú už minulosťou. Paradox paradoxov: Nemecká verejnoprávna ZDF minulý týždeň obnovila živé vysielanie inscenácií.
"Bratislavské televízne pondelky sú melódiou ďalekej minulosti, na ktorú sa už nedá nadviazať," myslí si slovenský režisér Juraj Lihosit. Aj Milan Lasica je skeptický: "Pondelkové inscenácie už nikdy nebudú. Sú anachronizmom." Akokoľvek by sme sa nostalgicky nadchýnali hereckým umením ruského aristokrata Mikuláša Hubu, sicílskej vdovy Zity Furkovej alebo dokonalou napodobneninou atmosféry ruského večierku či amerického salóna. Dnes je jednoducho iná atmosféra a spoločenská objednávka. "Kedysi televízne inscenácie suplovali svetové umenie, ku ktorému sme nemali prístup. Teraz si môže každý zájsť do divadla vo Viedni alebo Londýne, zapne si káblovú televíziu alebo satelit, kúpi DVD," hovorí režisér filmu Sojky v hlave Juraj Lihosit. Ďalší zo slovenských režisérov, Stanislav Párnický, má iný názor. "Objednávka súvisí s ponukou a pokiaľ tá neexistuje, nedá sa ani očakávať, že by na ňu existovala spoločenská objednávka," tvrdí. Ale aby romantickí milovníci slovenských televíznych večerov vytriezveli úplne, podľa Juraja Lihosita dopyt po bratislavských televíznych pondelkoch na Slovensku vlastne nikdy nebol. "Televízne inscenácie sa púšťali každý týždeň, takže ľudia si ich obľúbili. Rovnako ako si dnes obľúbili SuperStar alebo Poštu pre teba. Je to len otázka výberu, čo múdri ľudia hore zaradia do televízneho programu," dodáva.
Zabudnite na inscenácie
A podľa "dôležitých" ľudí sú televízne inscenácie prežitkom. Ako sa pred niekoľkými mesiacmi vyjadril člen manažmentu STV Branislav Zahradník: "Tradícia inscenácií vo verejnoprávnej televízii sa skončila. Televízne pondelky, ktoré boli legitímne vo svojom čase, by sa dnes už s takým záujmom nestretli," prognózoval. Na diaľku mu pritakal aj Tomáš Abaffy na stránke mediaportál.sk: "Niektorí ľudia majú radi divadlo, STV by mala pre nich vysielať záznamy divadelných predstavení alebo inscenované televízne hry. V spoločnosti je však oveľa viac ľudí, ktorí uprednostnia film pred divadelným predstavením. Viem, že sa to pánom intelektuálikom nebude páčiť, ale pravda je taká, že viac ľudí si radšej pozrie film ako inscenáciu hry, že viac ľudí chce vidieť premiéru amerického kinohitu ako štyristotridsiatu reprízu drámy o utrpení básnika počas povstania..." Samozrejme, spoločenská situácia i dopyt sa naozaj zmenili, a bežný človek si po pracovnom dni skutočne radšej pozrie súťažno-zábavný, prípadne zábavno-súťažný program. Potom však z nášho rozhľadu už naozaj nadobro vymizne ľahšie stráviteľná podoba Adama Brtka, Raskoľnikova či Strinbergova slečna Júlia. A zostane len síce sympatický, ale úplne bezvýznamný komisár Rex či inšpektorka Lescautová.
"Zakysanka" v archíve
"Podľa mňa by mala verejnoprávna televízia myslieť na všetkých divákov, a nie iba na intelektuálikmi vyvolené skupinky," píše na svojej stránke spomínaný Abaffy. Zatiaľ však nemusí mať strach. Podľa Stanislava Párnického je samotné audiovizuálne dielo -- či už televízne alebo filmové -- uvádzané tak náhodne, že aj diváci, ktorí s ním kedysi hlboko komunikovali, sú buď dezorientovaní alebo postupne strácajú záujem. "Zdanlivo to môže byť jedno. Problém je v tom, že pokiaľ ostávajú isté plochy spoločenského života nezmapované a nereflektované, definitívne sa strácajú. Čo budeme z tohto obdobia archivovať? SuperStar alebo Smotánku?" Bez audiovizuálnej komunikácie sa podľa režiséra známeho seriálom Straty a nálezy Slovensko vytráca z mapy sveta. "Koľko bolo takých vecí, ktoré mali istú relevantnú hodnotu a mohli nás reprezentovať? Nie veľa. Bojím sa, že ak nasledujúcim generáciám tento druh umenia nebude chýbať, nebude im chýbať už ani slovenská štátnosť."
Začiatok príbehu
Na začiatku príbehu o bratislavských televíznych pondelkoch boli do detailov prepracované klasiky, skvelé herecké výkony a uznanie. Najmä v Prahe. Podľa režiséra trilógie Budebruckovci Víta Horňáka v 60. rokoch vznikla silná skupina hercov koncentrovaných predovšetkým v Slovenskom národnom divadle a na Novej scéne. "Bolo to asi dvadsať ľudí, ale veľmi pozoruhodných. Medzi nimi napríklad Karol Machata, Ctibor Filčík, Július Pántik, Viliam Záborský. A tí si na škole vychovali ďalšiu veľmi silnú generáciu. Ivana Mistríka, Štefana Kvietika, Soňu Valentovú, Milku Vášáryovú či Zdenu Grúberovú. Práve oni boli schopní uhrať najvyššie party," vysvetľuje príčiny úspechu kvalitnej televíznej tradície slovenský režisér. S týmito hercami pracovalo sedem -- osem režisérov (medzi nimi napríklad Pavol Haspra, Martin Hollý, Ivan Balaďa, Ernest Stredňanský, Stanislav Párnický, Slavo Luther...), ktorí s nimi "vytvorili akýsi oblúk spevňujúci sa každý rok". Na otázku, či mali tvorcovia aj odborných poradcov, ktorí by im radili, ako sa dostať k čo najautentickejšiemu prostrediu, odpovedal: "Odborných poradcov sme nemali, na druhej strane to asi chcelo vnútornú zodpovednosť. Bola to vec svedomia. Mnohí z nás študovali na pražskej FAMU, pohybovali sa medzi zahraničnými študentmi, čítali svetovú literatúru. Potom to bola len otázka driny, pretože jedna príprava trvala aj pol roka. Platilo však jedno -- museli ste mať výborného architekta. V tom čase boli na Slovensku dvaja: Valerián Strážovec, ktorý po roku 1968 emigroval, a Roman Rjachovský. A potom vám boli herci ochotní dať aj svoju dušu. Len ste s ňou museli vedieť pracovať. Doslova si trhali vnútornosti... A zrazu sa stalo, že po troch či štyroch rokoch sa Praha začala na pondelky vyslovene tešiť."
Zlaté české... seriály
Zaujímavá situácia vznikla na základe posledných peoplemetrových prieskumov sledovanosti v Českej republike. Na českých televíznych kanáloch podľa časopisu Týden doslova vypukla vojna seriálov. Televízny veterán a legendárny nemocničný "padouch" doktor Cvach/Josef Vinklář v seriáli Námestíčko boduje nad sympatickým americkým agentom tajných služieb Jackom Bauerom/Kiefer Sutherland v seriáli 24! Veľmi dobre sa darí aj prvým častiam z nových českých seriálov: Pojišťovna štěstí -- tri milióny divákov, Rodinná pouta -- 1,4 milióna divákov. Ako je možné, že kult českých televíznych seriálov žije aj naďalej? Podľa Stanislava Párnického nie je nič nové na fakte, že v okolitých krajinách na najvyšších priečkach vysielanosti boduje práve pôvodná tvorba. Audiovizuálna obec ani v Českej republike nikdy nestratila svoj význam. "Má zmysel, Česká televízia má autoritu, tvorí obdobným spôsobom ako kedysi, aj keď to nemusia byť televízne inscenácie, ale videofilmy, ktoré sú bližšie súčasnej dobe a mysleniu. Zásadný princíp ostal -- v tých istých vysielacích termínoch, ktoré sa viac-menej dodržiavajú, sa uvádza na obrazovkách pôvodný český seriál a divák komunikuje." Týden je o niečo kritickejší. "Oproti Jackovi Bauerovi a jeho seriálovým kolegom zo zahraničnej produkcie stojí ešte duch knedlíkového socializmu, akési nostalgické udržiavanie z čias normalizácie, keď bol pôvodný český televízny seriál modlou," píše. Preto si podľa neho česká televízia vypestovala akúsi reinkarnáciu Jaroslava Dietla v podobe Jana Miku. Preto má Pojišťovna štěstí tradičných dietlovských 13 dielov. "Väčšinou potom vzniká akýsi sterilný guláš okorenený prímesou genderových stereotypov alebo xenofóbneho čecháčkovstva. Keď sa autori osmelia dotknúť niektorých zo spoločenských problémov ako rasizmus, skončí sa to komicky alebo neuveriteľne ako pri pokračovaní Nemocnice," uzatvára časopis.
Koniec príbehu
Na konci príbehu o slovenských televíznych pondelkoch je stála zmena spoločensko-politického systému a naša neschopnosť uchrániť si to málo, v čom sme v istom čase boli dokonca krok dopredu aj pred samotnou televíznou tvorbou v Česku. Či pozoruhodná schopnosť dokonale to zlikvidovať. Navyše sa k tomu pridala ešte vlastnosť pochovať takmer všetko, čo sa udialo v minulosti bez vôle reflektovania. Milan Lasica: "Na Slovensku som na rozdiel od Česka nikoho nepočul pýtať sa, kam zmizli pondelkové inscenácie." Aj podľa priameho pamätníka televíznych pondelkov Víta Horňáka mali tieto najväčší ohlas v Česku. "Boli to aj kladné, aj záporné reakcie, ale väčšinou kladné. To nám napísal učiteľ zo základnej školy v malom českom meste, že mal v pondelok večer zážitok...," spomína si Víto Horňák. Dokonca ani slovenský parlament nedávno neschválil novelu zákona o STV, ktorou by sa garantoval päť-, resp. desaťpercentný podiel pôvodnej tvorby na oboch verejnoprávnych programoch. Kým v Českej republike sa v súčasnosti jednotlivé televízie predbiehajú v natáčaní a vo vysielaní pôvodných českých seriálov, u nás sa im zubami-nechtami bránime. Po chabých pokusoch s odstrašujúco akčným a dojímavo recitačným seriálom Záchranári, sa vedeniu STV na jednej strane niet čo čudovať. Podľa Milana Lasicu totiž máme kvalitných hercov, ale nie autorov. Na druhej strane, čím dlhšie nebudú režiséri sedieť na svojich stoličkách a kameramani za kamerami, tým infantilnejšie a prostoduchejšie diela sa na Slovensku budú nakrúcať. A celej situácii dodalo sladko-trpkú príchuť zverejnenie informácie, že súkromná TV Markíza sa rozhodla na odvážny krok -- natočiť mnohodielny slovenský seriál...
Obrazovka s otáznikom
Dramatickú televíznu hru Nočný požiar na nemeckej verejnoprávnej stanici ZDF sledovalo minulý pondelok 3,59 milióna divákov. Znamenalo to okolo 11-percentnú sledovanosť, čo zasa zodpovedá sledovanosti v tom čase vysielaných filmov. U nás všetko nasvedčuje tomu, že televízne inscenácie, ako ich poznajú diváci z minulých desaťročí, sú ako žánre prežité. Tunajší filmoví odborníci sa zhodujú, že dnes je naozaj výhodnejšie natočiť televízny film než inscenáciu. Podľa Vita Horňáka stojí priemerný slušný slovenský film okolo 20 miliónov korún a televízny okolo osem až desať miliónov. "Ostáva mi len veriť, že mladí ľudia, ktorí sa audiovizuálnou tvorbou zaoberajú, budú mať ambície, aby slovenský film aj televízny videofilm vôbec existoval," uzatvára Stanislav Párnický. Branislav Zahradník zasa ubezpečil, že inscenácie sú v programe STV a tie, ktoré sú hodnotné, dramaturgia nasadzuje príležitostne, napríklad podľa výročí hereckých osobností. "S najväčšou pravdepodobnosťou sa budú nakrúcať pôvodné slovenské televízne filmy," povedal Branislav Zahradník. Nuž, ale kedy...