Židia to nemali ľahké ani za cára, ani za Stalina

Koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia pripadli viaceré poľské územia Ruskej ríši. Okrem podielu na poľskej koristi cár získal aj jeden závažný problém - početné židovské obyvateľstvo. Ako v knihe Tisíc rokov aškenázskej kultúry píše Francúzka Claudie Weillová, v Rusku síce židia v kolóniách žili už predtým, vláda sa však stále nevedela rozhodnúť pre jednu z alternatív: buď zbaviť židov ich "partikularizmu" a asimilovať ich, alebo ich uzavrieť do ohraničenej zóny osídlenia.
Po prvom delení Poľska, keď Rusko získalo územie zodpovedajúce dnešnému Bielorusku, v roku 1772 sa počet ruského židovského obyvateľstva zvýšil približne o dvestotisíc. Po druhom a treťom delení boli pripojené ukrajinské a litovské oblasti a počet židovského obyvateľstva sa zvýšil na 750 000 až jeden milión. Za necelé storočie sa ich celkový počet vyšplhal na takmer 5 200 000, teda približne 4 percentá všetkého obyvateľstva. Pre vládu, ktorá si chce vyrábať problémy, to bolo až-až.

Tam môžeš, tam nie
Zárodok zóny voľného pobytu vznikol už v rokoch 1780 - 1790 na území Bieloruska a nového Ruska. V dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia do zóny patrilo pätnásť gubernií. Neskoršie obdobie so sebou prinieslo nové obmedzenia, najmä pokiaľ ide o vidiecke oblasti. Ušetrení nezostali ani privilegovaní obyvatelia Petrohradu, Moskvy, Charkova a Kyjeva. Tí síce mohli byť zapísaní mimo zóny voľného pobytu (ich vypovedanie by znamenalo skazu tých oblastí, kde židia zabezpečovali obchodnú výmenu), ale často sa organizovali akcie zamerané proti ilegálom, ktorí reálne alebo fiktívne pracovali pre svojich spoluveriacich. Prehliadky dielní, overovanie pracovníkov mali za následok vypovedanie mnohých z nich.
Vykazovanie židov z miest pokračovalo prakticky počas celého devätnásteho storočia. K poslednému presídľovaniu došlo na začiatku prvej svetovej vojny, keď Rusko koncom leta 1914 evakuovalo židov z vojnového územia. Dôvody tejto evakuácie sa podľa Weillovej podobali dôvodom, pre ktoré ruská vlády deportovala z Ruska Nemcov. Upodozrievala ich z možného kolaboranstva s nepriateľom.

Vyhladenie, emigrácia, asimilácia
Zóny pobytu neboli jedinými opatreniami, ktoré mali židom znepríjemniť ich život. Na konci 19. storočia stanovil Konstantin Pobedonoscev, splnomocnenec Svätej synody, princípy, ktoré mali odstrániť židov z ríše: vyhladenie, emigrácia, asimilácia.
Jedným z najúčinnejších donucovacích prostriedkov bolo od roku 1827 verbovanie mladých židov vo veku od 12 do 25 rokov do vojenskej služby, ktorá trvala 25 rokov. Branci boli prechodne ubytovaní v špeciálnych prípravných zariadeniach. Tu museli znášať šikanovanie, ktoré ich malo priviesť ku konverzii na kresťanstvo.
Aby sa zabránilo demografickému rastu, zakázali sa svadby medzi neplnoletými. Cárska vláda na rozdiel od nemeckých nacistov potlačovala viditeľnosť židov. Počas pohybu mimo zóny osídlenia im zakazovala nosiť národný kroj, všade sa zakazovalo nosenie pajesov, ženám bolo zakázané holiť si po svadbe hlavy. Tieto opatrenia vyvolali skôr pasívny odpor a mali presne opačný efekt, ako sa očakávalo. Vykoreniť jidiš malo nariadenie, ktoré nútilo židov v písomných transakciách a oficiálnych dokumentoch používať "civilizovaný" jazyk (ruštinu, nemčinu, poľštinu).

Osvedčený scenár
Rasové prenasledovanie a prejavy antisemitizmu v spoločnosti mali dve podoby: pogromy a obvinenia z rituálnej vraždy, ktoré sa eventuálne prelínali. Podľa týchto obvinení židia potrebovali kresťanskú krv, aby ňou v predvečer paschy pokropili vnútrajšok svojich príbytkov, alebo aby pomocou nej pripravili nekvasené chleby (maces). Najväčší ohlas mala aféra, ktorá vypukla na jar 1911 a až príliš nápadne sa podobala na mnohé iné aféry v Európe (spomeňme len hilsneriádu v Čechách). V blízkosti továrne pri Kyjeve, ktorá patrila jednému židovi sa našla mŕtvola chlapca. Z rituálnej vraždy obvinili Bejlisa, židovského zamestnanca továrne. Prvé vyšetrovanie sa síce uzavrelo pre nedostatok dôkazov, druhý pokus však nemal byť dielom náhody. Obžalovací spis zodpovedal ostrej antisemitskej kampani, ktorá vtedy hýbala celým svetom. Bejlis bol nakoniec oslobodený, ale pachuť zostala.

Pogromy
Podobným scenárom sa riadilo rozpútanie pogromov. Tie podľa Weillovej prebiehali izolovane, ale tiež v jednotlivých vlnách. Prvá z nich nasledovala po zavraždení Alexandra II. v roku 1881. Tlač prisúdila za tento čin zodpovednosť židom, hoci tí mali v teroristickom hnutí len malé zastúpenie. Prvý pogrom odštartovali provokácie jedného opilca v židovskej krčme v Jelizavetgrade. Plienenie a pustošenie sa rýchlo šírili aj do okolitých obcí. Vlna násilia sa najprv začala šíriť smerom na juh, kde ju sprevádzali požiare a znásilnenia. Neskôr pogromy znovu ožili v poltavskej gubernii, rozšírili sa na sever až k Varšave. K najkrutejším pogromom došlo na Balte v roku 1882.
Druhá vlna vypukla v Kišiňove v roku 1903 po tom, ako sa rozšírila nepravdivá správa, že jeden židovský holič zaškrtil svoju kresťanskú slúžku, ktorá v skutočnosti spáchala samovraždu. K posledným pogromom došlo v auguste 1915 v minskej a vilniuskej gubernii, počas ústupu ruských vojsk.

Sociálne aspekty
Pripojenie veľkej časti Poľska k Rusku malo za následok potrebu prispôsobiť pôvodné židovské povolania podmienkam ríše. "Sproduktívnenie" židov znamenalo v poľnohospodárskej ekonomike aj to, že ich vláda podnecovala, aby sa stali poľnohospodármi. Od roku 1804 sa mohli usádzať na voľných pozemkoch juhovýchodných gubernií a na štátnych pozemkoch. Kolonizácia sa však skončila už v roku 1810.

Vývoj vnútri židovskej komunity
Malá skupina bohatých poberateľov renty, dodávateľov vojenského materiálu a poskytovateľov pôžičiek stála na počiatku bankového systému, rozvoja priemyslu a výstavby železníc. Kategória stredne bohatých obchodníkov investovala do malých manufaktúr. Veľká väčšina obchodníkov sa sústredila na vnútorný trh a na obchodovanie v malom. Poslednú dôležitú kategóriu tvorili remeselníci a priemyselní robotníci.
Veľký problém nastal pre rastúci prienik židov do radov inteligencie a slobodných povolaní. Aby sa zamedzilo tomuto prílevu, podiel židovských chlapcov na gymnáziách a univerzitách sa v roku 1887 obmedzil na 10 percent v zóne, na 5 percent mimo zóny a na 3 percentá v oboch hlavných mestách. Čoraz viac ruských židov tak študovalo v zahraničí. Ako tvrdí Weillová, radikalizáciu židovskej inteligencie vystihuje aj to, že ich vyhliadky do budúcnosti neboli príliš perspektívne. Židia sa nemohli uchádzať o funkcie štátnych úradníkov, ich počet medzi armádnymi lekármi a advokátmi bol obmedzený.

Riešenia
V posledných desaťročiach devätnásteho storočia začali v židovských obciach silnieť tendencie, ktoré mali napraviť súčasný stav. Najschodnejšie vyzerali dve riešenia: emigrácia za Atlantik alebo návrat do Palestíny. V tom čase vzniklo hnutie sionizmu, usilujúce sa o návrat do zasľúbenej krajiny. Nebolo to však jediné možné riešenie. S rastúcou radikalizáciou inteligencie sa začali organizovať a vyhraňovať aj židovskí robotníci. Generálna únia židovských robotníkov v Rusku, Poľsku a Litve (Bund) vznikla v roku 1897 a o rok neskôr prispela k vzniku Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska.